marca 19, 2012

VZNIK UHORSKÉHO KRÁĽOVSTVA

   Po porážke na rieke Lechu boli bojovné kočovné ugromaďarské kmene prinútené zanechať lúpežné výpravy a prejsť k usadenému životu. Pre kočovné pastierstvo bolo však v novej vlasti málo pasienkov. Od domorodého slovanské obyvateľstva sa prišelci pomaly priúčali aj poľnohospodárstvu. O tom svedčia napokon aj maďarské slová označujúce prácu: robot, zo slovanského rab, otrok, munka zo slovanského muka, dolgozni ( pracovať ) zo slovanského dlh. Náčelníkmi kmeňového zväzu stávali sa už pravidelne náčelníci kmeňa Megyer - Maďar a tvrdou rukou lámali kmeňový separatizmus. Už v druhej polovici 10. storočia začína sa pretvárať voľný kmeňový zväz na kniežatstvo - štát, ktoré sa začína aj nazývať po hlavnom kmeni Magyarország. Z kniežat z rodu Arpádovcov vynikol najmä Gejza. Bol to tvrdý vládca. Súčasníci o ňom napísali, že „mal ruky poškvrnené krvou“, že „bol mierny voči cudzincom a krutý voči svojim“. Hoci sám pohan, prijímal do svojej krajiny kresťanských misionárov a aj svojho syna Vajka dal pokrstiť. Vajk prijal pri krste meno Štefan. A práve tento Štefan je i jednou z najvynikajúcejších osobností z Arpádovského rodu, považovaný právom za zakladateľa Uhorského kráľovstva.

Prvý uhorský kráľ Štefan I.. 
   Práve na prelome prvého a druhého tisícročia prijíma Štefan z rúk pápeža Silvestra kráľovskú korunu. Bol to uvážený politický krok, ktorý mal odraziť úporné snahy cisárov Svätej ríše rímskej nemeckého národa pripútať lénnym zväzkom nový štát, ako sa to stalo v prípade kráľovstva českého a poľského. Pozýva do krajiny kresťanských misionárov, zakladá biskupstvá, nariaďuje aby si každých desať osád spoločne postavilo kostol a aby cirkvi odvádzali siatu časť, desiatok z úrody. Ako kráľ nerobil tak celkom nezištne. Kresťanstvo posilňovalo kráľovu autoritu. Kresťanské učenie nariaďovalo svojim veriacim pokoru a poslušnosť, dávať „cisárovi, čo je cisárovo“. Kresťanstvo sa šírilo a upevňovalo bezohľadnými prostriedkami. Za porušovanie „božích prikázaní boli tvrdé tresty: ak niekoho prichytili pracovať v nedeľu na poli, vzali voly, ak kradol slobodný človek, mohli ho predať aj do otroctva, ak kradol otrok, odrezali sa mu uši, nos. Ale aj za vyrušovanie v kostole bol prísny trest. Slobodného verejne vykričali a vyhnali z kostola, sluhov - otrokov v predsieni kostola zviazali, palicovali alebo im ostrihali vlasy. Ešte tvrdšie a krvavo lámal Štefan „pohanské povstania“, vzbury starých kmeňových náčelníkov Ajtonya, Koppánya. Koppányovo telo dal rozštvrtiť a na výstrahu vyvesiť. Svojho bratanca Vazula dal oslepiť a uväzniť na Nitrianskom hrade. Do svojich služieb ochotne prijímal cudzincov a zveroval im nielen najvyššie hodnosti v cirkvi ale aj na dvore. Cudzinci tvorili ako ťažkoodenci aj jadro vojenskej družiny. Boleslava Chrabrého vytlačil zo slovenského územia. Roku 1030 porazil nemeckého cisára Konráda II. a jeho spojenca české knieža Břetislava, ktorých vojská plienili celé juhozápadné Slovensko. Dobyl Sedmohradsko. Keď roku 1038 zomiera, Uhorské kráľovstvo sa už jasne črtá na mape Európy takmer vo svojich neskorších hraniciach. ( Neskôr Štefana vyhlásili za svätého. )

Po smrti Štefana I. v 11. - 12. storočí vystriedala sa na uhorskom tróne celá galéria kráľov. Ich mená a osudy defilujú pred nami ako v zrýchlenom filme - Peter, Aba Samuel, opäť Peter, Ondrej I., Belo I., Šalamún, Gejza I., Ladislav, Koloman, Štefan II., Belo II. Slepý, Gejza II., Štefan III., Belo III. Boli medzi nimi osobnosti vynikajúce i bezvýznamné. Boje o trón a dvorské intrigy boli pravidlom. Za panovania kráľa Kolomana roku 1105 bolo k Uhorsku pripojené Chorvátsko a Dalmácia. V týchto dvoch storočiach odohral sa aj zápas o politickú orientáciu Uhorského kráľovstva medzi Západom a východom, medzi Svätou ríšou rímskou nemeckého národa a Byzantským cisárstvom. Prví uhorskí králi robili takú taktickú politiku ako svojho času veľkomoravský Rastislav a Svätopluk. A aj v priebehu 11. storočia - ako vtedy Frankovia - vojská nemeckých cisárov a ich spojencov mnoho ráz vpadli do Uhorska a obvykle pustošili najmä západné Slovensko. Potom zasa uhorskí panovníci obratne využívali zápas nemeckých cisárov s pápežmi o investitúru, keď v druhej polovici 12. storočia vplyv pápežskej kúrie bol príliš silný a nepríjemný, Belo III., vychovaný na byzantskom dvore, usiluje sa o jeho potlačenie spojenectvom s pravoslávnou Byzanciou. Uhorské kráľovstvo si však zachovalo nezávislosť, no napokon zvíťazila jeho západná orientácia.

Nás, prirodzene, najviac zaujíma, ako sa odrazil politický vývoj uhorského štátu v týchto storočiach v osudoch Slovenska a slovenského ľudu.
  Maďari po svojom príchode do Podunajskej nížiny celé Slovensko naraz neobsadili. Ako sme už spomenuli, maďarskí pastieri už v polovici 10. storočia zapúšťajú pevné korene na Žitnom ostrove, na dolnom Považí a Ponitrí, južných údoliach Hrona, Ipľa, Slanej a Hornádu. Vojenské družiny náčelníkov kmeňa Megyer obsadzujú hrady Bratislavu, Nitru, Tekov, Novohrad a ďalšie, a táto oblasť spolu so Zadunajskom stáva sa základom ich moci. Odtiaľto aj vojská prvých maďarských kniežat a kráľov vyrážajú proti vzbúrencom „pohanských povstaní“. V druhej polovici 10. storočia Považie a Ponitrie na krátky čas obsadil Přemyslovec Boleslav I., potom skoro celého Slovenska sa zmocnil poľský Piastovec Boleslav Chrabrý. Poľské vojská vytlačil prvý uhorský kráľ Štefan a k uhorskému štátu definitívne pripojil aj „provinciu Trecen“ - trenčiansky kraj ( severozápadné Slovensko ).

Knieža a neskôr kráľ Gejza. 
Do polovice 11. storočia Maďari pevne ovládali predovšetkým nížinaté kraje južného Slovenska po celej jeho dĺžke. Lesnaté a hornaté oblasti stredného a severného Slovenska dlho ešte tvorili pohraničnú oblasť, kraj „za zásekmi“. Do týchto pohraničných oblastí vysielali uhorskí králi ako vojenské strážne jednotky nielen Maďarov, ale aj s nimi spríbuznených Sikulov a Pečenehov - Plavcov. O postupnom začleňovaní Slovenska svedčia staré názvy obcí, ktoré vznikli v tomto období a ktoré odzrkadľujú tento proces, ako Stráže, Strehová, Strháre, Turná, Hradište, Hradná, Branisko a pod., ale aj názvy po svojich prvých obyvateľoch - strážcoch pohraničných prechodov a zásekov - Uherce Uhrovec, Uhorská Ves ( až v Liptove ), Sekule, Plavecký Štvrtok, Plaveč, Pečeňany, Bešeňovce atď., s ktorými sa stretávame pod celým oblúkom Karpát. Ich pôvodných obyvateľov však už dávno pohltilo slovenské etnikum.


Už v priebehu 11. - 12. storočia sa severozápadná a severná hranica uhorského štátu ustálila na strednom a dolnom toku rieky Moravy a na dlhom hrebeni Karpát. Slovenské územie od najstarších čias - podobne ako vo Veľkomoravskej ríši - bolo pohraničnou markou, neskôr údelným kniežatstvom spočiatku mladších bratov uhorských kráľov, potom ich najstarších synov. V prameňoch sa často hovorí o „tretej časti kráľovstva“. Najznámejšími údelnými kniežatami alebo vojvodami v 11. storočí boli Belo, Gejza a Ladislav, neskôr všetko významné osobnosti na uhorskom tróne. Kniežací dvor najčastejšie sídlil na Nitrianskom hrade. Vojvodcovia mali svoje vojsko a razili dokonca vlastné peniaze. K údelnému kniežatstvu patrilo 15 župných hradov, z ktorých okrem 4 všetky boli na slovenskom území. So sídlom vojvodu v Nitre pravdepodobne súvisí obnovenie nitrianskeho biskupstva, vyhlásenie Svorada a Benedikta, pustovníkov na Zobore a Skalke, za svätých a založenie veľkého kláštora v Svätom Beňadiku nad Hronom. V 12. storočí však stopy po údelnom kniežatstve na slovenskom území úplne miznú, lebo ťažisko uhorského štátu sa prenáša na juh.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Zaujímavosti: Koniec sveta 2012 - úvaha o nezmyselnosti konca sveta ako to tvrdia vykladači mayskej kultúry.

1 komentár:

  1. Šalamún Maďarský15. októbra 2020 o 18:05

    Šalamún (* 1053 – † 1087) bol uhorským kráľom v rokoch 1063 – 1074. Pochádzal z druhého manželstva uhorského kráľa Ondreja I. s Anastáziou, dcérou kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho.

    OdpovedaťOdstrániť