Prvý uhorský kráľ Štefan I.. |
Po smrti Štefana I. v 11. - 12. storočí vystriedala sa na uhorskom tróne celá galéria kráľov. Ich mená a osudy defilujú pred nami ako v zrýchlenom filme - Peter, Aba Samuel, opäť Peter, Ondrej I., Belo I., Šalamún, Gejza I., Ladislav, Koloman, Štefan II., Belo II. Slepý, Gejza II., Štefan III., Belo III. Boli medzi nimi osobnosti vynikajúce i bezvýznamné. Boje o trón a dvorské intrigy boli pravidlom. Za panovania kráľa Kolomana roku 1105 bolo k Uhorsku pripojené Chorvátsko a Dalmácia. V týchto dvoch storočiach odohral sa aj zápas o politickú orientáciu Uhorského kráľovstva medzi Západom a východom, medzi Svätou ríšou rímskou nemeckého národa a Byzantským cisárstvom. Prví uhorskí králi robili takú taktickú politiku ako svojho času veľkomoravský Rastislav a Svätopluk. A aj v priebehu 11. storočia - ako vtedy Frankovia - vojská nemeckých cisárov a ich spojencov mnoho ráz vpadli do Uhorska a obvykle pustošili najmä západné Slovensko. Potom zasa uhorskí panovníci obratne využívali zápas nemeckých cisárov s pápežmi o investitúru, keď v druhej polovici 12. storočia vplyv pápežskej kúrie bol príliš silný a nepríjemný, Belo III., vychovaný na byzantskom dvore, usiluje sa o jeho potlačenie spojenectvom s pravoslávnou Byzanciou. Uhorské kráľovstvo si však zachovalo nezávislosť, no napokon zvíťazila jeho západná orientácia.
Nás, prirodzene, najviac zaujíma, ako sa odrazil politický vývoj uhorského štátu v týchto storočiach v osudoch Slovenska a slovenského ľudu.
Maďari po svojom príchode do Podunajskej nížiny celé Slovensko naraz neobsadili. Ako sme už spomenuli, maďarskí pastieri už v polovici 10. storočia zapúšťajú pevné korene na Žitnom ostrove, na dolnom Považí a Ponitrí, južných údoliach Hrona, Ipľa, Slanej a Hornádu. Vojenské družiny náčelníkov kmeňa Megyer obsadzujú hrady Bratislavu, Nitru, Tekov, Novohrad a ďalšie, a táto oblasť spolu so Zadunajskom stáva sa základom ich moci. Odtiaľto aj vojská prvých maďarských kniežat a kráľov vyrážajú proti vzbúrencom „pohanských povstaní“. V druhej polovici 10. storočia Považie a Ponitrie na krátky čas obsadil Přemyslovec Boleslav I., potom skoro celého Slovenska sa zmocnil poľský Piastovec Boleslav Chrabrý. Poľské vojská vytlačil prvý uhorský kráľ Štefan a k uhorskému štátu definitívne pripojil aj „provinciu Trecen“ - trenčiansky kraj ( severozápadné Slovensko ).
Knieža a neskôr kráľ Gejza. |
Už v priebehu 11. - 12. storočia sa severozápadná a severná hranica uhorského štátu ustálila na strednom a dolnom toku rieky Moravy a na dlhom hrebeni Karpát. Slovenské územie od najstarších čias - podobne ako vo Veľkomoravskej ríši - bolo pohraničnou markou, neskôr údelným kniežatstvom spočiatku mladších bratov uhorských kráľov, potom ich najstarších synov. V prameňoch sa často hovorí o „tretej časti kráľovstva“. Najznámejšími údelnými kniežatami alebo vojvodami v 11. storočí boli Belo, Gejza a Ladislav, neskôr všetko významné osobnosti na uhorskom tróne. Kniežací dvor najčastejšie sídlil na Nitrianskom hrade. Vojvodcovia mali svoje vojsko a razili dokonca vlastné peniaze. K údelnému kniežatstvu patrilo 15 župných hradov, z ktorých okrem 4 všetky boli na slovenskom území. So sídlom vojvodu v Nitre pravdepodobne súvisí obnovenie nitrianskeho biskupstva, vyhlásenie Svorada a Benedikta, pustovníkov na Zobore a Skalke, za svätých a založenie veľkého kláštora v Svätom Beňadiku nad Hronom. V 12. storočí však stopy po údelnom kniežatstve na slovenskom území úplne miznú, lebo ťažisko uhorského štátu sa prenáša na juh.
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Zaujímavosti: Koniec sveta 2012 - úvaha o nezmyselnosti konca sveta ako to tvrdia vykladači mayskej kultúry.