VZNIK UHORSKÉHO KRÁĽOVSTVA

   Po porážke na rieke Lechu boli bojovné kočovné ugromaďarské kmene prinútené zanechať lúpežné výpravy a prejsť k usadenému životu. Pre kočovné pastierstvo bolo však v novej vlasti málo pasienkov. Od domorodého slovanské obyvateľstva sa prišelci pomaly priúčali aj poľnohospodárstvu. O tom svedčia napokon aj maďarské slová označujúce prácu: robot, zo slovanského rab, otrok, munka zo slovanského muka, dolgozni ( pracovať ) zo slovanského dlh. Náčelníkmi kmeňového zväzu stávali sa už pravidelne náčelníci kmeňa Megyer - Maďar a tvrdou rukou lámali kmeňový separatizmus. Už v druhej polovici 10. storočia začína sa pretvárať voľný kmeňový zväz na kniežatstvo - štát, ktoré sa začína aj nazývať po hlavnom kmeni Magyarország. Z kniežat z rodu Arpádovcov vynikol najmä Gejza. Bol to tvrdý vládca. Súčasníci o ňom napísali, že „mal ruky poškvrnené krvou“, že „bol mierny voči cudzincom a krutý voči svojim“. Hoci sám pohan, prijímal do svojej krajiny kresťanských misionárov a aj svojho syna Vajka dal pokrstiť. Vajk prijal pri krste meno Štefan. A práve tento Štefan je i jednou z najvynikajúcejších osobností z Arpádovského rodu, považovaný právom za zakladateľa Uhorského kráľovstva.

Prvý uhorský kráľ Štefan I.. 

   Práve na prelome prvého a druhého tisícročia prijíma Štefan z rúk pápeža Silvestra kráľovskú korunu. Bol to uvážený politický krok, ktorý mal odraziť úporné snahy cisárov Svätej ríše rímskej nemeckého národa pripútať lénnym zväzkom nový štát, ako sa to stalo v prípade kráľovstva českého a poľského. Pozýva do krajiny kresťanských misionárov, zakladá biskupstvá, nariaďuje aby si každých desať osád spoločne postavilo kostol a aby cirkvi odvádzali siatu časť, desiatok z úrody. Ako kráľ nerobil tak celkom nezištne. Kresťanstvo posilňovalo kráľovu autoritu. Kresťanské učenie nariaďovalo svojim veriacim pokoru a poslušnosť, dávať „cisárovi, čo je cisárovo“. Kresťanstvo sa šírilo a upevňovalo bezohľadnými prostriedkami. Za porušovanie „božích prikázaní boli tvrdé tresty: ak niekoho prichytili pracovať v nedeľu na poli, vzali voly, ak kradol slobodný človek, mohli ho predať aj do otroctva, ak kradol otrok, odrezali sa mu uši, nos. Ale aj za vyrušovanie v kostole bol prísny trest. Slobodného verejne vykričali a vyhnali z kostola, sluhov - otrokov v predsieni kostola zviazali, palicovali alebo im ostrihali vlasy. Ešte tvrdšie a krvavo lámal Štefan „pohanské povstania“, vzbury starých kmeňových náčelníkov Ajtonya, Koppánya. Koppányovo telo dal rozštvrtiť a na výstrahu vyvesiť. Svojho bratanca Vazula dal oslepiť a uväzniť na Nitrianskom hrade. Do svojich služieb ochotne prijímal cudzincov a zveroval im nielen najvyššie hodnosti v cirkvi ale aj na dvore. Cudzinci tvorili ako ťažkoodenci aj jadro vojenskej družiny. Boleslava Chrabrého vytlačil zo slovenského územia. Roku 1030 porazil nemeckého cisára Konráda II. a jeho spojenca české knieža Břetislava, ktorých vojská plienili celé juhozápadné Slovensko. Dobyl Sedmohradsko. Keď roku 1038 zomiera, Uhorské kráľovstvo sa už jasne črtá na mape Európy takmer vo svojich neskorších hraniciach. ( Neskôr Štefana vyhlásili za svätého. )

Po smrti Štefana I. v 11. - 12. storočí vystriedala sa na uhorskom tróne celá galéria kráľov. Ich mená a osudy defilujú pred nami ako v zrýchlenom filme - Peter, Aba Samuel, opäť Peter, Ondrej I., Belo I., Šalamún, Gejza I., Ladislav, Koloman, Štefan II., Belo II. Slepý, Gejza II., Štefan III., Belo III. Boli medzi nimi osobnosti vynikajúce i bezvýznamné. Boje o trón a dvorské intrigy boli pravidlom. Za panovania kráľa Kolomana roku 1105 bolo k Uhorsku pripojené Chorvátsko a Dalmácia. V týchto dvoch storočiach odohral sa aj zápas o politickú orientáciu Uhorského kráľovstva medzi Západom a východom, medzi Svätou ríšou rímskou nemeckého národa a Byzantským cisárstvom. Prví uhorskí králi robili takú taktickú politiku ako svojho času veľkomoravský Rastislav a Svätopluk. A aj v priebehu 11. storočia - ako vtedy Frankovia - vojská nemeckých cisárov a ich spojencov mnoho ráz vpadli do Uhorska a obvykle pustošili najmä západné Slovensko. Potom zasa uhorskí panovníci obratne využívali zápas nemeckých cisárov s pápežmi o investitúru, keď v druhej polovici 12. storočia vplyv pápežskej kúrie bol príliš silný a nepríjemný, Belo III., vychovaný na byzantskom dvore, usiluje sa o jeho potlačenie spojenectvom s pravoslávnou Byzanciou. Uhorské kráľovstvo si však zachovalo nezávislosť, no napokon zvíťazila jeho západná orientácia.

Nás, prirodzene, najviac zaujíma, ako sa odrazil politický vývoj uhorského štátu v týchto storočiach v osudoch Slovenska a slovenského ľudu.
  Maďari po svojom príchode do Podunajskej nížiny celé Slovensko naraz neobsadili. Ako sme už spomenuli, maďarskí pastieri už v polovici 10. storočia zapúšťajú pevné korene na Žitnom ostrove, na dolnom Považí a Ponitrí, južných údoliach Hrona, Ipľa, Slanej a Hornádu. Vojenské družiny náčelníkov kmeňa Megyer obsadzujú hrady Bratislavu, Nitru, Tekov, Novohrad a ďalšie, a táto oblasť spolu so Zadunajskom stáva sa základom ich moci. Odtiaľto aj vojská prvých maďarských kniežat a kráľov vyrážajú proti vzbúrencom „pohanských povstaní“. V druhej polovici 10. storočia Považie a Ponitrie na krátky čas obsadil Přemyslovec Boleslav I., potom skoro celého Slovenska sa zmocnil poľský Piastovec Boleslav Chrabrý. Poľské vojská vytlačil prvý uhorský kráľ Štefan a k uhorskému štátu definitívne pripojil aj „provinciu Trecen“ - trenčiansky kraj ( severozápadné Slovensko ).

Knieža a neskôr kráľ Gejza. 

Do polovice 11. storočia Maďari pevne ovládali predovšetkým nížinaté kraje južného Slovenska po celej jeho dĺžke. Lesnaté a hornaté oblasti stredného a severného Slovenska dlho ešte tvorili pohraničnú oblasť, kraj „za zásekmi“. Do týchto pohraničných oblastí vysielali uhorskí králi ako vojenské strážne jednotky nielen Maďarov, ale aj s nimi spríbuznených Sikulov a Pečenehov - Plavcov. O postupnom začleňovaní Slovenska svedčia staré názvy obcí, ktoré vznikli v tomto období a ktoré odzrkadľujú tento proces, ako Stráže, Strehová, Strháre, Turná, Hradište, Hradná, Branisko a pod., ale aj názvy po svojich prvých obyvateľoch - strážcoch pohraničných prechodov a zásekov - Uherce Uhrovec, Uhorská Ves ( až v Liptove ), Sekule, Plavecký Štvrtok, Plaveč, Pečeňany, Bešeňovce atď., s ktorými sa stretávame pod celým oblúkom Karpát. Ich pôvodných obyvateľov však už dávno pohltilo slovenské etnikum.


Už v priebehu 11. - 12. storočia sa severozápadná a severná hranica uhorského štátu ustálila na strednom a dolnom toku rieky Moravy a na dlhom hrebeni Karpát. Slovenské územie od najstarších čias - podobne ako vo Veľkomoravskej ríši - bolo pohraničnou markou, neskôr údelným kniežatstvom spočiatku mladších bratov uhorských kráľov, potom ich najstarších synov. V prameňoch sa často hovorí o „tretej časti kráľovstva“. Najznámejšími údelnými kniežatami alebo vojvodami v 11. storočí boli Belo, Gejza a Ladislav, neskôr všetko významné osobnosti na uhorskom tróne. Kniežací dvor najčastejšie sídlil na Nitrianskom hrade. Vojvodcovia mali svoje vojsko a razili dokonca vlastné peniaze. K údelnému kniežatstvu patrilo 15 župných hradov, z ktorých okrem 4 všetky boli na slovenskom území. So sídlom vojvodu v Nitre pravdepodobne súvisí obnovenie nitrianskeho biskupstva, vyhlásenie Svorada a Benedikta, pustovníkov na Zobore a Skalke, za svätých a založenie veľkého kláštora v Svätom Beňadiku nad Hronom. V 12. storočí však stopy po údelnom kniežatstve na slovenskom území úplne miznú, lebo ťažisko uhorského štátu sa prenáša na juh.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Zaujímavosti: Koniec sveta 2012 - úvaha o nezmyselnosti konca sveta ako to tvrdia vykladači mayskej kultúry.

ZÁNIK VEĽKEJ MORAVY A STARÍ UHRI

   Veľkomoravská ríša, štát mocného a slávneho Svätopluka, podľa slov starého českého legendistu Kristiána „daná bola v plen a zajatie a v lup a posmech a spustošenie“. Šťastnejšie kraje na západ od rieky Moravy boli o niekoľko desaťročí natrvalo začlenené do mladého štátu českých Přemyslovcov; východná časť stala sa korisťou kmeňového zväzu starých Uhrov. Tu z trosiek Veľkej Moravy a Koceľovho kniežatstva v Zadunajsku vyrastá postupne Uhorské kráľovstvo.
   Aké boli osudy slovienskeho ľudu po vyvrátení Veľkomoravskej ríše? Obdobie po zániku tohto štátu - celé 10. storočie - patrí k najtemnejším a najtajomnejším z celých slovenských dejín. Predtým mnohovravní východofranskí kronikári a análisti, pokiaľ ide o Slovienov, akoby boli zrazu onemeli. Do popredia záujmu sa dostáva kmeňový zväz starých Uhrov. Z neskorších českých a poľských správ k slovenskému územiu sa vzťahuje iba niekoľko zlomkovitých údajov. A vôbec až do konca 12. storočia zachovalo sa nám iba niečo vyše 50 listín. Najviac nám ešte hovoria nemí svedkovia - archeologické vykopávky, staré názvy obcí, ktoré vznikli v tejto dobe, a slovanské slová prevzaté z rôznych oblastí života do starej maďarčiny. A tieto roztrúsené fakty historici s námahou zbierajú, aby sme dostali čo i len matný obraz...
   Zastavíme sa však najskôr u Maďarov, ktorí mali hlavný podiel na vyvrátení Veľkomoravskej ríše a s ktorými bolo Slovákom súdené žiť celé tisícročie v jednom štáte.

Falera s maďarského kniežacieho hrobu.

   Maďari patria k skupine tzv. ugrofínskych národov. Ich pravlasťou bola krajina medzi ľavým brehom Volgy a severným Uralom. Ich pôvodným zamestnaním bol lov rýb, zveri a zber plodín. Niekedy, v 5. storočí sa usadili južne od Uralu v povodí dolného Dnepra, Dnestra a Donu, na Kubánskej stepi. Tu sa dostali do styku a pod vplyv tureckých pastierskych kmeňov. Od nich sa naučili chovu dobytka, najmä koní, ale osvojili si aj bojovný spôsob života stepných nomádskych kmeňov. Už v tejto svojej druhej vlasti, Lebédii, stávajú sa spojencami Byzantskej ríše proti Bulharom. Na konci 9. storočia celý ugromaďarský kmeňový zväz i so stádami, od východu tlačený Pečenehmi, po porážke v bitke s Bulharmi prevaľuje sa cez Verecký priesmyk do Potisia a zaplavuje celú starú Panóniu. Ich počet sa odhaduje na 20.000 jazdcov - bojovníkov a dovedna na 150.000 - 200.000 hláv. Pod vodcovstvom Arpáda ako spojenci východofranského cisára Arnulfa viackrát napádajú Veľkú Moravu a napokon stávajú sa jej hrobármi.
   Už roku 907 pod Bratislavou na hlavu porazili Bavorov. Potom takmer každoročne družiny kmeňového zväzu starých Uhrov i jednotliví náčelníci podnikajú lúpežné výpravy na Balkán, do Talianska, do nemeckých krajín. Objavujú sa dokonca až vo Francúzsku a v Španielsku. Ako vynikajúci lukostrelci na rýchlych koňoch stali sa postrachom celej Európy. Hoci každý kmeň mal svoje vlastné meno - Megyer, Nyék, Tarján, Kér, Keszi atď. - označujú ich všetkých jedným názvom Hungari, Uhri. A ten im aj ostal. O ich ukrutnosti kolovali hrôzostrašné správy: pijú vraj ľudskú krv, jedia srdcia vyrezané padlým, zabíjajú stareny a deti, odvliekajú mládencov a devy do zajatia. Napokon sa však západná Európa predsa len spamätala. Roku 955 nemecký cisár Oto I. pripravil starým Uhrom na rieke Lechu pri Augsburgu zdrvujúcu krvavú porážku. „Tento národ,“ poznamenal kronikár Luitprand, „ktorého bezohľadnosť zakúsil každý štát, sa teraz od strachu neodváži ani muknúť.“ A naozaj nastal veľký obrat: starí Uhri stávajú sa postupne usadeným národom.

Boj starých Maďarov s Bulharmi.

  Nás však najviac zaujíma otázka, aký bol vzťah kmeňových náčelníkov a ich ozbrojených družín k obyvateľstvu vyvrátenej Veľkomoravskej ríše. Je takmer vylúčené, aby bojovní starí Uhri, ktorí hnaní túžbou za korisťou dostali sa až k brehom Atlantiku, nechali tento ľud žiť v pokoji. Vyvrátenie ústrednej moci na Veľkej Morave však ešte vôbec neznamenalo, že celé jej územie padlo do rúk dobyvateľov ako zrelé jablko, keď sa potrasie strom. Podľa všetkého prvá obranná línia proti nevolaným a nevítaným hosťom sa vytvorila na Hrone a na ľavom brehu Dunaja. Uhorský kronikár Anonymus píše najmä o urputnom odpore nitrianskych Slovienov. Potom sa ľud ešte bránil v niektorých opevnených hradiskách v horách. Aj arabský geograf Gardizí zaznamenáva, že Slovania sa proti stálym útokom Maďarov v zime chránili v hradiskách a v lete v lesoch. V tejto dobe vôbec sa časť slovienskeho obyvateľstva stiahla z nížin vyššie na sever do horských kotlín. Roky však utekali a rozptýlený odpor slabol. Časť bývalých veľkomoravských veľmožov, špánov, bola vyvraždená, časť však začala spolupracovať s dobyvateľmi. Bavorskí biskupi napokon roku 900 si sťažujú pápežovi, že Moravania sa zúčastňujú na lúpežných výpravách starých Uhrov ( konkrétne sa v ich liste spomína istý Bogat a Dursak ). Ich hlavnou úlohou však bolo vyberanie dávok pre nových pánov od roľníckeho ľudu.
   Kočovní pastieri niektorých uhorských kmeňov aj so stádami našli tu trvalý domov. Na východnom Slovensku sa usadzujú na dolnom toku Hornádu a na juh od Latorice. Vojenské družiny starých Uhrov, najpravdepodobnejšie kmeňa Megyer - Magyar, ktorý mal sídla južne od Ostrihomu, obsadili hrady Bratislavu, Nitru, Novohrad, Ostrihom a ostatné menšie hrady tu i v Zadunajsku a opierajúc sa o starú hradskú správu, vyspelé poľnohospodárstvo a remeselné výrobné schopnosti slovienskeho ľudu, vytvorili práve z tejto oblasti základňu pre svoju kmeňovú expanziu alebo lepšie pre zjednocovacie snahy. Práve v tejto oblasti, ktorá tvorila aj jedno z centier Veľkomoravskej ríše, sa aj najskôr vytvárajú formy mierového spolužitia medzi starým domorodým obyvateľstvom a Maďarmi, čo sa odráža aj v hmotnej kultúre ( archeológovia hovoria o tzv. kultúre belobrdskej ).
   O osudoch veľkomoravského kresťanstva na tomto území nevieme takmer nič. Pred naším skúmavým zrakom vynára sa jeden otáznik za druhým. Úplne na sklonku Veľkomoravskej ríše bolo tu zriadené arcibiskupstvo a tri biskupstvá. Jedno bolo celkom iste v Nitre, druhé hádam v Bratislave. Zanikla na slovenskom území cirkevná organizácia v týchto búrlivých časoch úplne? Na konci 10. storočia zmocňuje sa západného Slovenska české knieža Boleslav vtedy aj „provincia Váh“ bola pričlenená k novozriadenému pražskému biskupstvu. Na prelome tisícročia zmocnil sa poľský kráľ Boleslav Chrabrý tej časti Uhorska, „ktorá leží medzi riekami Tisou, Dunajom a Moravou teda celého dnešného Slovenska. Ale len na krátky čas. Vtedy pravdepodobne aj toto územie z cirkevnej stránky podliehalo právomoci vroclavského a krakovského biskupstva. Avšak ani bavorský klérus nestrácal záujem o túto oblasť. To všetko sa napokon už odohráva v čase, keď vzniká uhorský ranofeudálny štát Uhorské kráľovstvo.

KRÁĽ SVÄTOPLUK A SYNOVIA

   Svätopluk bol na vrchole moci. Arabský kupec Ibn Rusta vo svojom cestopise o ňom zapísal, že mu prislúcha titul „knieža kniežat“. Roku 894 Svätopluk zomrel. Fuldský análista, ktorý o tom priniesol správu, nevedel zaprieť staré nepriateľstvo medzi krajinami a Svätopluka nazýva „nádobou všetkej vierolomnosti“. Kronikár Regino bol spravodlivejší, a k roku 894 zapísal: „V tomto asi čase dožil sa posledného dňa Svätopluk, kráľ moravských Slovienov, muž medzi svojimi najmúdrejší, ducha veľmi prezieravého.“ A nielen v slovienskom ľude, ale aj na všetkých panovníckych dvoroch v celej Európe ešte dlho žila spomienka na Svätopluka ako na mocného vladára. Byzantský cisár Konštantín Porphyrogenet vo svojom spise O spravovaní štátu, ktorý napísal v polovici 10. storočia, zaznamenal: „Treba vedieť, že moravské knieža Svätopluk bol udatným a národom s ním susediacim obávaným mužom. Tento Svätopluk mal troch synov. Keď zomieral, rozdelil svoju krajinu na tri časti a svojim trom synom zanechal po jednej časti. Prvého ustanovil za veľké knieža, ostatných dvoch však, aby boli pod mocou prvého syna. A napomínal ich, aby nerobili rozbroj jeden proti druhému, pričom im predložil takýto príklad: vzal totiž a zviazal tri prúty a podal ich prvému synovi, aby ich zlomil; keď to ten nevládal, dal ich opäť druhému a podobne aj tretiemu. Potom tie tri prúty rozviazal a dal ich tým trom po jednom. Oni ich vzali a na rozkaz, aby ich zlomili, ihneď ich zlomili. A takýmto príkladom ich napomenul a povedal: Keď zostanete v dorozumení a v láske nerozlučiteľní, nepriatelia vás nebudú môcť poraziť a podmaniť. Avšak ak povstane medzi vami roztržka a súperenie a rozdelíte sa na tri osobitné vlády, nepodliehajúc prvému bratovi, i jeden druhého zničíte, i susedia nepriatelia vás úplne spustošia.“ Keď, pravda, takto do závoja orientálnej povesti zahrnul Konštantín Porphyrogenet smrť Svätopluka, vedel už, aké osudy stihli Veľkú Moravu, ako on sám nazval ríšu moravských Slovienov.

Pravdepodobný rozsah Veľkej Moravy za Svätopluka.

   Po Svätoplukovi prevzal žezlo jeho najstarší syn Mojmír, mladší Svätopluk sa stal kniežaťom nitrianskeho údelu, o treťom, ktorého spomína Konštantín Porphyrogenet, niet nijakých správ. Možno, že ani nejestvoval. Po Svätoplukovej smrti začína sa veľká ríša rozpadať. Ako prví odpadávajú Česi. Ich vojvodcovia prichádzajú s veľkými darmi pred Arnulfa a žiadajú ho o pomoc „proti svojim nepriateľom Moravanom, ktorí ich často, ako sami tvrdili, veľmi kruto utláčali“. Na juhu stratili Moravania bývalé kniežatstvo Koceľovo, na severe sa odtrhli Bieli Chorváti. Oveľa nebezpečnejšie boli však vnútorné rozpory. Celá krajina sa rozdelila na dva nepriateľské tábory. V susednej Franskej ríši vývoj situácie na Veľkej Morave veľmi starostlivo sledovali. Análista v kláštore Altaich k roku 898 zapísal: „Medzi dvoma bratmi národa Moravanov, Mojmírom a Svätoplukom a ich ľuďmi, nastala veľmi ťažká nezhoda a nesvornosť, taká veľká, že keby jeden druhého so svojimi silami mohol napadnúť a zajať, nechal by ho popraviť. Kráľ a cisár to poznajúc, poslal strane, ktorá mala v neho dôveru a našla u neho útočište, k ich oslobodeniu na pomoc a k ochrane svojich markgrófov, Luitbalda a grófa Arba spolu s ostatnými svojimi vernými bavorskými veľmožmi.“ Arnulf podporoval skupinu slovienskych veľmožov okolo nedospelého Svätopluka, no nakoniec zvíťazila strana Mojmírova. Frankovia však využívali tieto spory a aj v nasledujúcich rokoch niekoľkokrát vpadli na Veľkú Moravu. Na jednej z takýchto plienivých výprav oslobodili z väzenia mladého Svätopluka a odviedli ho so sebou. O tom, aké boli jeho osudy, pramene mlčia. Mojmír si však vedel uhájiť nezávislosť a začas dokonca získal rozhodujúci vplyv v susednej Východnej marke, ktorú spravoval markgróf Insarik, ktorému dopomohol k moci. Roku 900 prichádza na Veľkú Moravu posolstvo rímskej kúrie. Na jeho čele bol arcibiskup Ján. Boli v ňom aj biskupi Benedikt a Daniel. Pre Mojmíra vysvätili jedného arcibiskupa a troch biskupov. Ich mená nevieme. Jedno z biskupstiev bolo rozhodne v Nitre. Obnova veľkomoravskej arcidiecézy doslova rozzúrila bavorský klérus, ktorý Veľkú Moravu považoval za svoju doménu. Poslal pápežovi Jánovi IX. rozhorčený list, v ktorom ohovára a obviňuje Mojmíra a moravských Slovienov z najrozmanitejších zločinov, najmä zo spojenectva s Maďarmi. Zo spomenutého listu však vysvitá, že aj druhá strana obviňovala Bavorov, že Slovieni nahovorili a dokonca že dali peniaze Maďarom na lúpežnú výpravu do Itálie. Okrem iného sa tu píše: „Veď zločin, z ktorého nás neprávom obvinili, že sme sa ho dopustili raz, sami páchali mnohé roky. Sami prijali medzi seba nemalý počet Maďarov a podľa ich zvyku hlavy svojich nepravých kresťanov dohola ostrihali a poslali na našich kresťanov, ba aj sami ich prepadli...“ Z tejto správy sa dá usudzovať, že so súhlasom Mojmíra alebo mladého Svätopluka ako nitrianskeho údelného kniežaťa sa kmene starých Uhrov usadili v Potisí. Na druhej strane sa však sám Mojmír niekoľkokrát zrazil v boji s Maďarmi a porazil ich. Pokračujú aj zrážky s Frankmi.

Tri prúty kráľa Svätopluka.

   Naraz však, po roku 906 - 907, sa všetky správy o Veľkej Morave strácajú. Pramene sa ani slovkom nezmieňujú o nejakej bitke s Maďarmi. Možno, že zomrel Mojmír a vnútorný rozklad dosiahol vrchol. Uhorské kmene iba dovŕšili skazu!
   Nad Veľkou Moravou slnko zapadlo a ponorila sa do noci dejín.
   Veľkomoravská ríša zmizla z mapy Európy. A bol to predsa veľký štát s vysokou kultúrou. Konštantín a Metod položili základy bohatej staroslovienskej literatúry, v ktorej pokračovali ich žiaci. Z nej organicky vyrástla cirkevnoslovanská literatúra u Bulharov, Rusov a Srbov, ktorá bohato oplodnila aj ich národné literatúry. Archeológovia veľmi intenzívne odkrývajú vyspelú veľkomoravskú architektúru - hradiská, chrámy, paláce, domy - a prebohatú hmotnú kultúru moravských Slovienov.
   Zánik Veľkomoravskej ríše znamenal aj hlboký zásah do národnostných pomerov strednej Európy. Na jej území, aspoň v jej centrálnych oblastiach, začala sa vytvárať veľkomoravská národnosť. Necelých sto rokov je však v dejinách krátka doba. Keby bola Veľká Morava ostala...
   K veľkomoravskej tradícii sa dnes hlásia Slováci a Česi. Boli časy, keď toto dedičstvo každá strana chcela mať iba pre seba a aj vo vedeckom výskume Veľkomoravskej ríše rieka Morava ako keby bola jej hranicou. Už na konci 18. storočia český historik nemeckého pôvodu Gelasius Dobner vyčítal uhorskému historikovi Štefanovi Salagiusovi, že keď písal dejiny Veľkej Moravy, mal pred očami mapu Uhorska a že jej hranice zúžil na vtáčie hniezdo a že si tým vraj chcel získať priazeň svojich krajanov Slovákov. Dnešní slovenskí a českí historici a archeológovia sa stále viac a viac dívajú na Veľkú Moravu jednými očami. A inak to ani nemôže byť! Veď tam žil napokon jeden ľud, medzi ktorým vtedy asi boli nárečové rozdiely menšie, ako sú dnes medzi Záhorákmi a moravskými Slovákmi.
  A jednako oba naše národy mali svoj a svojský vzťah k veľkomoravskému dedičstvu a tradícii. Každý v zhode so svojím historickým vývojom a položením. U Čechov sa už v stredoveku vytvára teória o prenesení koruny z kráľa moravského na kráľa českého, ktorá upevňuje politickú jednotu českého kráľovstva. Pre Slovákov už od čias národného obrodenia stala sa veľkomoravská tradícia jedným z hlavných prameňov národnej hrdosti a povedomia - aj keď práve na veľkosti a sláve Veľkej Moravy ešte viac preciťovali svoju porobu a biedu.
   Nie, Veľkomoravská ríša nebola meteorom v našich národných dejinách. Bola skôr hviezdou - bludičkou, ktorej svetlo prenikalo k nám, putujúc nekonečným vesmírom času - ešte aj vtedy, keď už hviezda dávno zanikla.

HOSPODÁRSTVO VEĽKEJ MORAVY

   Základom, oporným pilierom veľkomoravskej spoločnosti a štátu boli tí na poslednej priečke rebríka stojaci prostí ľudia - roľníci a remeselníci. Oni živili a šatili vládnucu triedu. Stavali hradiská a chrámy. Vyrábali zbrane pre družiny kniežaťa a veľmožov - županov. Zdobili ich ženy.
   Hlavným zamestnaním moravských Slovienov bolo, prirodzene, poľnohospodárstvo. Sloviensky roľnícky ľud bol najhustejšie usadený v nížinatých oblastiach juhozápadného Slovenska v poriečiach Nitry, Ipľa, Hrona, Váhu, pod oblúkom Malých Karpát, po oboch stranách strednej a dolnej Moravy, pri Dyji a jej prítokoch. Býval v malých osadách, obyčajne nie veľmi vzdialených od hradísk či už župných alebo útočíšť. Domy roľníkov boli malé, jednopriestorové, ponajviac 3 X 3 m, 4 X 4 m, zapustené do zeme, s kolovou konštrukciou. Steny bývali nabíjané z hliny alebo vypletané z prútia a obhádzané hlinou, niekedy aj zrubené z dreva. Strechy pokrývali slamou alebo šindľami. V chyži bolo otvorené ohnisko alebo pec. Vnútorné zariadenie bolo skromné. Kultivovanú ornicu rozorával sloviensky roľník primitívnym radlom, ktoré- ho lemeš bol pôvodne drevený a iba okraje mal okuté, „lemované“ ( od toho lemeš ); vo veľkomoravskom období bolo však už celoželezné. No v tejto dobe boli už bežne rozšírené aj dokonalejšie radlá, alebo lepšie je hovoriť o pluhoch, ktoré mali radlicu zošikmenú a preorávali pôdu na jednu stranu. Pred radlicou bolo čerieslo, ktoré rezalo zem. Samozrejme, že toto orné náradie nemalo ešte kolieska. Pestovali sa všetky druhy obilia, najmä proso. Sialo sa ručne. Kosilo sa srpmi a iba na trávu sa používali krátke kosy. Obilie uskladňovali v zbožných jamách hruškovitého tvaru - tam bolo najbezpečnejšie pred ohňom, ale aj pred vojnovým plienením. Na múku ho mleli zväčša ručne, v žarnovoch.

Poľnohospodárske nástroje. 

   Keď sa pôda vyčerpala, nechali ju niekoľko rokov odpočívať - ležať prielohom. Či si už v tejto dobe delili v niektorých obciach chotár na dve alebo dokonca tri polia a siali striedavo oziminy, jariny a jednu časť nechávali ako úhor, nie je isté. Ale aj v tejto dobe, ako stáročia už predtým a stáročia potom, sloviensky roľník „triebil“ ( Tríbeč, Tríbečské vrchy ) - klčoval a vypaľoval novú pôdu a pripravoval pod pluh. V záhradách a sadoch pestovali sa v podstate všetky dnes známe druhy zeleniny a ovocia. Poznali už aj vinohradníctvo. Preto okrem radiel, pluhov, srpov a kôs mali aj iné najrozmanitejšie nástroje sekery, motyky, rýle, rôzne nožnice a pod. Rozšírený bol aj chov včiel v úľoch. Med bol jediným sladidlom. Z neho robili u všetkých Slovanov rozšírenú a obľúbenú medovinu. Mali všetky druhy domácich zvierat. Kone chovali asi výlučne len na vojenské účely. Z krmovín pestovali iba viku. Rožný statok, kone, ovce a kozy bol väčšiu časť roka pod holým nebom na pastve. Ošípané sa pásli v lesoch na bukvici a žaluďoch. Významným zdrojom výživy bol, pravda, stále lov zveri a rýb.
   Jedným zo základných vysokošpecializovaných remesiel u moravských Slovienov bolo hutníctvo - výroba železa. Pri hradiskách v Želechoviciach na Morave, v Pobedime, v Nitre boli celé batérie veľkých železiarskych pecí, v ktorých pod vysokým žiarom sa tavilo nielen kujné železo, ale aj oceľ. A takýchto veľkých železiarskych stredísk bolo pravdepodobne viac. Ale železo z rudy vedeli primitívnym spôsobom vytaviť aj kováči v niektorých malých osadách.
   Zo surového železa a z ocele vyrábali špecializovaní kováči pri hradiskách a dedinskí kováči všetko, čo vtedajšia spoločnosť potrebovala - všetky poľnohospodárske nástroje a domáce náradie, rôzne nástroje pre ostatných remeselníkov a najmä zbrane: ostrohy, štíty, rôzne druhy mečov, najrozmanitejšie sekery, nože, ťažké kopije i strelky na šípy lukov.
   Veľmi rozšíreným remeslom bolo stále hrnčiarstvo. Aj hrnčiari boli už vynikajúci remeselníci -špecialisti, sústredení zväčša v osadách pod hradiskami. Na hrnčiarskom kruhu vyrábali nádoby rôznych tvarov a pre najrozmanitejšie účely. Zdobili ich prevažne tradičnou slovanskou vlnovkou pomocou zvláštneho hrebeňa a vpichovanými ornamentmi. Z jemnej hliny vedeli však napodobiť aj antické amfory, fľaše atď., ktoré sa dlho považovali za import.
   Stavby obrovských hradísk, kostolov, domov kniežat vyžadovali si, prirodzene, zručných murárov, tesárov i maliarov. Veľkomoravské kostoly boli zdobené freskami. Je možné, že na niektorých týchto veľkých stavbách pracovali cudzí remeselníci - z franských stredísk ( Koceľ mal napr. remeselníkov zo Salzburgu ), z Talianska, z Byzancie - ale zväčša šlo o domácich odborníkov.

Veľkomoravské gombíky.

   Odev tkaný z konope a ľanu alebo z ovčej viny zhotovoval sa zväčša po domácky. Bola to práca žien. A po domácky sa spracúvala aj koža a z nej obuv, opasky, remene.
   Pýchou veľkomoravského remesla je však šperkárstvo. V Lupke pri Nitre bola sklárska huta, v ktorej sa vyrábalo sklo na rôzne korále a ozdoby. Výrobky vyrezávané z kosti a parohu udivujú svojou precíznosťou. Strieborné alebo pozlátené gombíky, kované nákončia remeňov s ľudskými figúrami, rôznymi ornamentmi vzbudzujú údiv. Ženské šperky - farebné korále, závesy na náhrdelníky, krížiky, náušnice, náramky - sú také jemné a krásne, že pri pohľade na ne zatúži po nich aj dnešná moderná žena.
   Rozvinuté poľnohospodárstvo a remeslo stalo sa aj základom veľkomoravského obchodu. Trhy bývali pod veľkými hradiskami. Kupec Ibn Rusta zaznamenal vo svojom cestopise, že v hradisku, v ktorom sídli „Swjatubulk“ Svätotopluk, „v každom mesiaci sú tri dni vyhradené pre trhy, keď predávajú a kupujú“. Trhy navštevovali aj cudzí kupci - Arabi, Židia, Slovania z východu, Frankovia. Domáci ľudia si tovar zväčša vymieňali. Roľníci mali najväčší záujem o železné náradie a hrnčiarske výrobky. Ako platidlo sa k používali aj železné sekerovité hrivny alebo „ľahké plátenka z tenkej látky ako sieť, ktoré nemožno na nič upotrebiť“. Takto sa aspoň platilo a trhoch v Prahe, ako zaznamenal židovský kupec Ibrahim ibn Jakub. Veď napokon aj výraz platiť pochádza od slova plátno a trh od trhať, trhať plátno menšie kusy. Inak na veľkomoravských trhoch sa bežne platilo aj byzantskými a franskými mincami. A niekde medzi hradiskami, aspoň medzi tými najväčšími, boli už aj cesty, „hradské“.

SPOLOČNOSŤ VEĽKEJ MORAVY

   Na samom vrchu spoločenského rebríčka vo Veľkej Morave stál panovník - vladyka, knieža, alebo, ako sa často najmä za Svätopluka nazýva, kráľ. V mieri spravoval ríšu - jemu odvádzalo obyvateľstvo dane, kniežatá okolitých slovanských kmeňov tribút, jemu patrili poplatky z pokút pri súdoch atď.
    V súvekých prameňoch sa často spomína kráľovský poklad. Veľkomoravskí panovníci vydržovali si dvor, na ktorom niektorý z duchovných bol kancelárom, medzi dvorskými hodnostármi bol asi továrnik - hospodár, ktorý obstarával všetko potrebné, stolovník, pohárnik - takto aspoň názvy týchto hodností prevzali neskôr aj Maďari do svojho jazyka. Vo vojne bol knieža najvyšším veliteľom - vojvodcom a patrila mu šestina koristi. Ostatok rozdelil medzi svoju družinu a vojsko. Nemal však asi úplne neobmedzenú moc, „z božej milosti“, aspoň Rastislav a Mojmír nie. O dôležitých otázkach radil sa so svojimi kniežatami a veľmožmi ( staroslovanské sviet, soviet, od vetiť, hovoriť ). Slavomíra si sami moravskí Slovieni zvolili za vojvodcu, knieža.

Veľkomoravský družiník na love so sokolom.

    Pramene popri vladykovi spomínajú často kniežatá a veľmožov. Niektorí z nich mohli byť potomkami kmeňových náčelníkov, ktorí sa dobrovoľne podrobili, iní sa za rôzne zásluhy vyšvihli z radov družiny kniežaťa. Zastávali rôzne hodnosti pri kniežacom dvore, alebo boli županmi - špánmi odľahlej šich hradísk, kde v rámci určitých pomedzí ( maď. megye - medza - župa ) vyberali od roľníkov daň v prírodninách, v remeselníckych výrobkoch alebo v rôznych službách. Panovník prepúšťal im časť dane, alebo, najmä dvorským hodnostárom, dával ako léno po dobu, po ktorú vykonávali určité služby, príjmy z niektorých obcí alebo aj do dedičného vlastníctva. Takáto obec často začala nazývať podľa svojho vlastníka, napr. Majcichov, Boleráz.
    Osobitnú vrstvu obyvateľstva tvorili duchovní. Ich existencia bola zväčša spojená s kostolom a s majetkami kostola. Knieža Koceľ, keď postavil kostol Sandrata, „daroval mu pozemky, les a lúky“, prirodzene, aj s ľuďmi. Kniežatá a veľmoži zvykli darúvať kostolom otrokov „za spásu duše“ - „dušnikov ( maď. dusnok ). Aj pápež Ján VIII. bol ochotný vysvätiť pre Svätopluka biskupov na také miesta, „v ktorých biskupi majú a môžu dôstojne žiť“.
    Vojenskou oporou vladyku bola jeho družina. Bojovali na koňoch a na Veľkej Morave sa asi nazývali aj víťazmi. Toto slovo, vitéz, prevzali aj Maďari. Knieža ich odmeňoval podielom na koristi a všetkým, čo potrebovali. Družiny mali aj veľmoži a najmä župani, ktorí asi viedli do boja aj jednoduchý ľud bojujúci ako pešiaci. Základnú vrstvu obyvateľstva na Veľkej Morave tvorili občiníci v obciach vo vsiach - roľníci a remeselníci - „prostí ľudia“ ( maď. paraszt ). Osobne boli prevažne slobodní. Obrábaná orná pôda patrila celej občine, obci a úroda sa rozdeľovala jednotlivým rodinám. Vladykovi priamo alebo cez županov odvádzali daň, obrok, v prírodninách, v rôznych remeselníckych výrobkoch prípadne aj v službách. Je možné, že už v tejto dobe museli vykonávať určité služby na hradiskách alebo veľmožských dvorcoch a volali sa preto „dvorníkmi“ ( maď. udvarnok ). Podľa remeselníckych výrobkov, ktoré ako daň musel odvádzať kniežaťu alebo županovi, niektoré obce pravdepodobne dostali svoje mená - Hrnčiarovce, Štitáre, Tesáre a pod. Roľníci, prípadne obyvatelia celých obcí, ktorých vladyka daroval veľmožom, dostávali sa do horšieho po stavenia. Strácali osobnú slobodu a stávali sa poddanými.

Poklad železných hrivien ako platidlo.

   Napokon vo Veľkomoravskej ríši, podobne ako vo všetkých okolitých krajinách, bolo bežné otroctvo ( otrok - rab ). Otrokmi sa mohli stať slobodní za prichytenie pri pohanských obetiach, za krádež, smilstvo a potom otrokmi boli najmä zajatci. Svoju cenu si však mohli odpracovať, a tak sa vykúpiť. Konštantín, keď roku 867 odchádzal od Rastislava a Koceľa, neprijal nijakú od menu, „vyprosil si len deväťsto otrokov a prepustil ich“.
    Nad týmto spoločenským poriadkom bdel zákon, cirkev a najmä moc vladyku - štát. Konštantín asi na žiadosť Rastislava preložil byzantský zákonník Súdny zákon pre laikov, ktorý však bol podľa všetkého prispôsobený domácemu zvykovému právu. Obsahuje zákony a tresty za prečiny nielen voči štátu ale aj súkromným osobám. Tresty boli tvrdé, často kruté! Zákony už chránili súkromné vlastníctvo: „Kto zapáli cudzí les alebo zrúbe stromy, je povinný dvojnásobnou náhradou.“ „Kto za nejaké nevraživosti alebo za zbojstvo majetku domy zapáli, ak je to v meste, nech ho ohňom upália, ak je to v osade alebo na dedine, nech mečom zotnú.“ - „Ak niekto počas vojny ukradne zbrane má sa potrestať palicovaním, ak však ukradne koňa, nech je predaný do otroctva.“
    Otroctvom sa trestal i ten, ktorý zotročil a predal slobodného človeka. Už v tejto dobe znakom zotročenia bolo ostrihanie. V starom Uhorsku až do polovice 13. storočia otroci bývali ostrihaní na pol hlavy. Viacej nariadení Súdneho zákona hovorí o trestoch za smilstvo a znásilňovanie. Aj tie sú veľmi prísne. „Smilniacemu mníchovi,“ píše sa tu, „podľa svetského zákona nos odrežú, ale podľa cirkevného zákona nech sa mu uloží pätnásťročný pôst.“ Zákonník nepripúšťal svedectvo otroka a neslobodného voči pánovi. Prísne zakazoval obyvateľstvu, aby si spravodlivosť vybavovalo samo. Kostoly mali právo azylu.

Veľkomoravský kríž.

    Ruka v ruke so svetským zákonom kráčal zákon cirkevný. Aj tresty, ktoré kňazi dávali hriešnikom pri spovedi za jednotlivé hriechy, boli veľmi tvrdé. V poenitenciáli ( akýsi súpis trestov za jednotlivé hriechy ) arcibiskupa Metoda, nazvanom Príkazy svätých otcov, sa napr. krádež trestá takto: „Ak niekto ukradne niečo podstatného, ako dobytok, alebo dom podkope, alebo nejaký veľmi cenný majetok ukradne, päť rokov nech sa kajá; a ak niečo malého ukradne, tri roky nech sa pokajá.“ Aj tu, podobne ako v Súdnom zákone, veľa miesta sa venuje mravnosti, manželskej vernosti a manželstvu vôbec. K viacženstvu a k nerozlučnosti manželstva sa znova a znova vracali aj Konštantín a Metod. Zdá sa, že u moravských Slovienov, najmä u vládnucej vrstvy jestvovali ešte silné prežitky mnohoženstva z pohanských čias. Ibrahim ibn Jakub o Slovienoch napísal: „Ich králi strážia svoje ženy a na ne veľmi žiarlia. Muž máva u nich až dvadsať žien, ba i viac.“ A takáto zvyklosť panovala asi aj u kmeňových náčelníkov na našom území, aj veľkomoravské kniežatá, vladykovia a župani ťažko sa jej vzdávali.     Najvyšším sudcom na Veľkej Morave bol knieža - vladyka, ale menšie spory rozhodovali aj župani. A, prirodzene, veľkomoravský štát mal už aj náležité výkonné moci. Obvinených „k pravde“ pred súd predvolávali „prístavovia“. Oni asi aj odsúdených trestali, dávali do klady, zatvárali do temnice atď. Celý tento súdny a trestný poriadok, ako o tom svedčí terminológia, najskôr od moravských Slovienov prevzali starí Maďari: maď. perel - slov. pra ( spor ), maď. poroszló - slov. prístav, maď. vádolni - slov. vadiť sa, pôvodný zmysel obžalovať, maď. patvar slov. potvárať, obviňovať, maď. kaloda - slov. klada, maď. tömlöc - slov. temnica.
   Tresty za porušovanie spoločenského poriadku boli teda prísne. No jednako vznik štátu u moravských Slovienov - aj keď to bol feudálny štát - bol veľkým historickým pokrokom. Štát organizoval prácu i obranu, bdel nad vnútornou bezpečnosťou a poriadkom. Hádam len tej krutosti mohlo byť menej.

HRADISKÁ VEĽKEJ MORAVY

   Veľká Morava bola teda na vtedajšie európske pomery mocný štát, a preto musela mať aj náležite vyvinutú štátnu organizáciu a aparát, spoločnosť už triedne diferencovanú, primeranú ideológiu a kultúru a hlavne vyvinutú výrobu - roľníkov a remeselníkov, ktorí boli schopní vyrobiť viac ako spotrebovali - aby toto všetko mohli udržať a vyživiť. Staré slovanské kmeňové zriadenie v tejto oblasti už dávno zaniklo ( udržali sa z neho iba rôzne prežitky ) a vytvorilo sa nové spoločenské zriadenie - feudalizmus - aj keď, prirodzene, ešte nebol rozvinutý do takej klasickej podoby, ako ho poznáme zo stredoveku. Vo Veľkomoravskej ríši už v tejto dobe v každodennom živote platil hierarchický spoločenský rebríček typický pre neskoršiu feudálnu Európu: „Ty sa modli, ty vládni, ty pracuj.“ Vari len „ty vládni“ bolo v tejto dobe na prvom mieste.

Veľkomoravská katedrála, Staré Město na Morave.

   Súveké anály a kroniky, ktoré nám poskytujú mnoho správ o dejinách Veľkej Moravy, najväčšiu pozornosť venovali vraždám, vojnám a intrigám. O hospodárskom a spoločenskom živote sa z nich nedozvedáme takmer nič, alebo len veľmi málo. V posledných rokoch predovšetkým archeológia strháva závoj z histórie Veľkomoravskej ríše a odhaľuje jej novú neznámu tvár. A celý kultúrny svet žasne! Najmä v strednom a dolnom poriečí Moravy, Dyje odkryli celý rad obrovských veľkomoravských hradísk. Veľké objavy urobili aj v Nitre, na Bratislavskom hrade, na Devíne a inde. Zhodou okolností najbohatšie sú vykopávky na hradiskách vybudovaných v jadre Veľkomoravskej ríše, v Pomoraví. Táto oblasť po pripojení k českému kniežatstvu sa totiž zrazu dostala na perifériu a mnohé hradiská s osadami okolo nich zanikli. V slovenskej oblasti veľkomoravské hradiská v Nitre, v Bratislave a inde boli od samého začiatku uhorského štátu župnými hradmi - boli prestavované a porušené.
   „Na valech“ pri Mikulčiciach, úplne na brehu Moravy, leží obrovské hradisko. Mohutný val má kamennú a drevenú konštrukciu, iba dve brány a z vonkajšej strany po celom obvode hlbokú priekopu napájanú vodou z Moravy. Vnútri hradiska sú pozostatky kniežacieho paláca a veľkej baziliky 35 metrov dlhej a 9 metrov širokej, ale sú tam pozostatky aj ďalších kostolov. Pod hradiskom sa rozprestiera veľká osada alebo lepšie povedané mesto, v ktorom mohlo bývať do 2.000 ľudí. Sú tam zvyšky honosných, palisádami opevnených domov veľmožov, bývali tam družiníci - vojaci kniežaťa. A potom je tam mnoho dielní rôznych remeselníkov a samozrejme aj domov roľníkov. Aj tu na podhradí sú kostoly. Na hradisku a tu môže ich byť spolu do desať. To je asi oná „nevýslovná pevnosť Rastislavova, od všetkých i najstarších celkom odlišná“, ako o nej roku 869 hovoril análista Meginhard. A o dva roky neskôr sa vyjadril o nej už iba ako o „kedysi Rastislavovom meste“. Z nej on i jeho predkovia vládli slovienskemu ľudu po oboch stranách rieky Moravy. A v bazilike bol pravdepodobne pochovaný aj arcibiskup Metod. Tak asi by bol opísal nejaký cestovateľ mikulčické hradisko.

Veľkomoravské hradisko.

   Veľké veľkomoravské hradisko, alebo skôr opevnené mesto sa nachádzalo aj v Starom Měste pri Uherskom Hradišti. Nazývalo sa Veligrad. Jeho obyvateľov z jednej strany chránila Morava, z druhej skoro 2.000 metrov dlhý val s priekopami a palisádami. Neďaleko, v Modré pri Velehrade, bol veľmožský dvorec s kostolíkom, pri Osvětimanoch hradisko sv. Klimenta a v Sadoch pri Uherskom Brode bol kostol s kláštorom. Na širokom okolí boli rozptýlené desiatky roľníckych osád a usadlostí. Obrovské hradisko na ploche 25 ha nachádzalo sa aj v Pohansku pri Břeclavi. Jeho val bol postavený z kameňa, hliny a dreva. V základoch bol 7 metrov široký, 6 - 8 metrov vysoký. Vo vnútri stál dvorec veľmoža - špána, opevnený palisádami, a kostol. Na území dnešnej Nitry boli dve veľké hradiská a tri menšie, asi len pevnosti a útočištia pre ľud z okolia. Na hradisku na bratislavskom hradnom kopci stál vo veľkomoravských časoch kostol len o málo menší ako na hradisku pri Mikulčiciach. A veľké veľkomoravské hradiská boli aj na pravej strane dolného toku rieky Moravy - Kirchberg a Klementberg v Rakúsku.
   Archeológovia odkryli a skúmali aj ďalšie hradiská z doby veľkomoravskej - Staré Zámky pri Líšni, Rajhrad pri Brne, Hradiště pri Znojme, pri Olomouci. Na južných svahoch Malých Karpát okrem Devína a Bratislavy boli hradiská nad Jurom, „Zámčisko“ v Harmónii. Hospodársky významné hradiská boli v Majcichove pri Trnave a v Pobedime pri Piešťanoch. Viac menších hradísk sa rozkladalo pri Hrone, Ipli, menej už na severnom a východnom Slovensku ( Zemplín, Stráža nad Obišovcami atď. ).
   Veľkomoravské hradiská neboli hradmi, aké poznáme zo stredoveku. Mnohé a rozprestierali na úrodných nížinách a zaberali plochu aj od 100 do 200 hektárov. Bývali sídlom kniežaťa, veľmoža - župana, ďalších veľmožov, družiníkov. Bol tam kostol, biskup, kňazi a diakoni. Bývali tu, ale najmä v podhradí, ďalší veľmoži, no najmä mnoho remeselníkov a roľníkov, ktorí zásobovali hradisko všetkým potrebným. Veľkomoravské hradiská tohto typu boli skôr opevnené mestá ako hrady. Okolo nich sa sústreďovali početné osady remeselníkov a roľníkov, obyvatelia ktorých v prípade nepriateľského vpádu hľadali na hradisku záchranu. Boli, pravda, aj hradiská malé - pevnosti a útočištia.

KRÁĽ SVÄTOPLUK A STAROSLOVIENSKA KULTÚRA

   A skutočne práve v období vlády Svätopluka stáva sa Veľká Morava hodnou svojho mena. Už roku 872 boli vojská Durínčanov a Sasov, ktoré vyslal Ľudovít Nemec, aby pokorili moravských Slovienov, doslova rozprášené. Na úteku ich slovienske ženy kyjakmi zhadzovali z koní. V tomto roku podnikol plienivý vpád na Veľkú Moravu aj Karolman. Pod jeho zástavami drancovali a pálili aj vojenské družiny biskupa Arna a opáta fuldského kláštora Sigiharta. Mohučský arcibiskup Luitbert bol vojenským veliteľom výpravy do Čiech. Svätopluk však neočakávane napadol bavorských strážcov lodí na Dunaji, lode zapálil a potopil. Ostatní sa dali na ústup. Roku 874 bol medzi nepriateľskými stranami vo Forchheime uzavretý mier. Svätopluk, ktorého tu zastupoval kňaz Ján z Benátok, zaviazal sa k vernosti voči kráľovi, ochotný mu aj každoročne platiť dohodnutý tribút, pravda, s podmienkou „keby mu len dožičil pokojne konať a v pokoji žiť!"

Mnísi prekladajú knihy z gréckeho do staroslovienskeho jazyka.

   Niekoľko pokojných mierových rokov využil Svätopluk na rozširovanie hraníc a vplyvu Veľkomoravskej ríše na okolité slovanské kmene. Na východe rozšíril Veľkú Moravu až do Potisia, na severe podrobil si kniežatstvá Holasicov a Opolanov na rieke Odre, potom obsadil Slezanov, Vislanov, aj rozsiahle územia Bielych Chorvátov. V tejto dobe užšie pripútal k Veľkomoravskej ríši aj české kmene. Tieto krajiny však Svätopluk vojensky natrvalo neobsadzoval. Uspokojoval sa iba s odvádzaním ročného poplatku, tribútu, a so šírením kresťanstva v nich. Onedlho však na samej Veľkej Morave znova prepukli vážne vnútorné rozpory a zdá sa, že červotočom tu bolo opäť franské duchovenstvo. Roku 879 obžalovali Metoda u pápeža, že „ľud privádza do bludu", že „omše spieva v barbarskom, čiže slovienskom jazyku“, čo mu Ján VIII. po oslobodení z väzenia zakázal. Pápež vyzval Metoda, aby prišiel do Ríma a tam sa očistil. A Metod skutočne v nasledujúcom roku spolu so Svätoplukovým „verným“ človekom, veľmožom Zemežížňom predstupuje „pred prah svätých apoštolov Petra a Pavla“ a všetky obvinenia vyvracia. Pápež Ján VIII. o tom posiela Svätoplukovi list, bulu. Oslovuje ho: „Milovanému synovi Svätoplukovi, slávnemu kniežaťu.“ Oznamuje mu, že Metod je vo všetkom pravoverný a potvrdzuje ho v hodnosti arcibiskupa. Schvaľuje slovienske písmo a liturgiu ( Svätopluk však, ak by chcel počúvať radšej latinskú omšu, môže ). Pápež na žiadosť Svätopluka vysvätil kňaza Wichinga za nitrianskeho biskupa. Musí však vo všetkom poslúchať Metoda. Svätopluk má vyslať ďalšieho schopného kňaza, aby bol vysvätený za biskupa, neskôr aj ďalších pre také miesta, v ktorých „môžu dôstojne žiť“. No čo je v tejto bule najdôležitejšie - pápež berie Svätopluka, ktorý „opovrhoval inými vládcami tohto sveta“, pod ochranu apoštolskej stolice, rímskej kúrie.

Kráľ Svätopluk.

   V rokoch 882 a 883 znova prepuklo nepriateľstvo medzi Svätoplukom a mladým východofranským kráľom Arnulfom. Veľmi početné veľkomoravské vojská vtrhli do Panónie a hrozne ju spustošili. Po Koceľovom kniežatstve miznú všetky stopy už v polovici minulého desaťročia. Mnohých zajatcov, najmä vznešených, zmrzačili. Poodzrezávali im ruky, nosy, uši, niektorým dokonca pohlavie. Je to hrozné, ale v týchto barbarských dobách bola to vo vojnách bežná zvyklosť. V nasledujúcom roku bol v Monte Camiane vo Viedenskom lese, na hraniciach Východnej marky a Veľkej Moravy, uzavretý mier. Vo Veľkej Morave medzitým však opäť prepukli vnútorné rozpory. Zlým duchom bol opäť nitriansky biskup Wiching, ktorý sa usiloval poštvať Svätopluka proti starému Metodovi. Posmelilo ho hádam aj to, že energický pápež Ján VIII. bol zavraždený. V Svätoplukovi živí pochybnosti o Trojici, o pôstoch atď. Rozhorčený Metod uvaľuje na Wichinga kliatbu.
   6. apríla 885 veľkomoravský a panónsky arcibiskup Metod zomiera. Krátko pred smrťou určil svojho nástupcu. Zhromaždil okolo seba svojich žiakov - kňazov: „I ukázal im na jedného zo známych učeníkov svojich, nazývaného Gorazdom, a povedal: „Tento je vašej zeme slobodný muž, učený dobre v latinských knihách, pravoverný. To buď božia vôľa, i vaša láska, ako i moja.“ Pochovali ho dôstojne v hlavnom veľkomoravskom chráme. Oplakával ho zídený nesčíselný národ so zapálenými sviecami, bohatí i chudobní, slobodní i otroci - ako to zaznamenal jeho životopisec.
   V septembri 885 nastupuje nový pápež Štefan V. Takmer vzápätí, ako bol zvolený, objavuje sa u neho Wiching. Na dlhú cestu do Ríma sa vydal ešte za života Metodovho, a preto o jeho smrti nevedel. Tu pri nohách nového pápeža predkladá žalobu na moravského arcibiskupa. Štefan posiela vzápätí Svätoplukovi list. Oslovuje ho v ňom ako „kráľa Slovienov“ a i on ho berie pod ochranu apoštolskej stolice. Uspokojuje jeho pochybnosti vo viere, o Trojici i o pôstoch správne verí. Z celého listu však cítiť ako našepkávača Wichinga, ktorého Štefan potvrdzuje za nového nitrianskeho biskupa a odporúča ho do Svätoplukovej priazne. Wiching podľa všetkého očiernil Metoda u pápeža zo šírenia bludov, a preto Štefan v liste píše, že ak sa toto potvrdí, potom nech kliatba, do ktorej dal Wichinga, „uvalí sa na jeho hlavu“. Nový pápež je vôbec bojovný: „Všetci neposlušní a vzdorovití,“ píše na konci listu, „majú sa z lona cirkvi vyobcovať ako rozsievači kúkoľa.“ Napokon zakázal Metodovi slúžiť bohoslužby slovienskym jazykom. List prišiel však neskoro. Metod nebol viac medzi živými. Vyše dvesto slovienskych kňazov opustilo Veľkú Moravu. Našli útočište v Bulharsku, v Chorvátsku, niektorí vo vojvodstve Vislanskom a v mladom kniežatstve českom. Všade tam zasiali semeno staroslovienskej kultúry, ktorá sa časom rozkošatela, zakvitla, rozšírila a prerástla na mnohých miestach v novoveké národné slovanské kultúry. Len naša krajina a náš ľud sa museli pohnúť iným smerom cez cudziu stredovekú kultúru latinskú.

KRÁĽ SVÄTOPLUK A VOJNY S BAVORMI

   Medzitým sa na Veľkej Morave stali veľké a hrozné veci!
   Čo sa Ľudovítovi Nemcovi a jeho synovi Karolmanovi nepodarilo dosiahnuť v otvorenom ozbrojenom boji, pokúsil sa získať intrigami a úskokom. Využili predovšetkým rozbroje a boje o moc medzi Rastislavom a jeho synovcom Svätoplukom, vladykom nitrianskeho údelného kniežatstva. Najlepšie bude, ak si vypočujeme, čo o tom hovorí súčasník analista Meginhart - aj keď je z nepriateľskej strany.

Východofranská jazda.

   Písal sa rok 870. „Svätopluk, synovec Rastislavov, majúc na zreteli vlastné záujmy, vzdal sa Karolmanovi spolu s kniežatstvom, ktoré spravoval. Preto sa Rastislav veľmi nahneval a rozkázal ho na hostine, nič netušiaceho, zabiť. Avšak milosťou božou vyviazol z nebezpečenstva smrti. Lebo skôr, ako vošli do paláca tí, ktorí ho chceli zabiť, bol upozornený niekým, ktorý bol zasvätený do tohto úskoku, vstal od hodokvasu a akoby šiel na lov so sokolmi, unikol pripraveným nástrahám. Rastislav však vidiac, že jeho lesť je prezradená, s družinou prenasledoval svojho synovca, aby ho zajal. Spravodlivým riadením božím sám sa však chytil do pasce, ktorú nastrojil. Bol totiž týmto svojím synovcom zajatý, sputnaný a odovzdaný Karolmanovi, ktorý ho pod vojenským dozorom poslal do Bavorska a tam dal v žalári strážiť až dovtedy, pokým prišiel kráľ. Karolman potom prenikol do jeho krajiny bez akéhokoľvek odporu, všetky hrady a pevnosti si podrobil a keď ríšu usporiadal a pomocou svojich uviedol do poriadku, obohatený kráľovskými pokladmi, vrátil sa. Kráľ Ľudovít sa medzitým zdržiaval v paláci v Cáchach, kde prišli k nemu vyslanci cisára Ľudovíta z Itálie a zároveň pápeža Hadriána, ktorých po prijatí prepustil. A zakrátko potom počiatkom novembra vytiahol a prišiel do Bavorska. Tu so svojimi konajúc poradu, rozkázal si predviesť Rastislava, spútaného ťažkými okovami a podľa rozhodnutia Frankov a Bavorov, ako aj Slovanov, ktorí prišli z rôznych provincií, prinášajúc dary kráľovi, dal ho odsúdeného na smrť pripraviť iba o svetlo očí." A knieža Rastislav potom vari roky a roky za živa hnil a pomaly zomieral v podzemí, v temnici niektorého z bavorských hradov.
   Niekedy v tom čase zajali vojenské družiny salzburského arcibiskupa Adalvina, pasovského biskupa Hermanrika, brixenského biskupa Lantfrieda a frizinského biskupa Anna z Ríma ku Koceľovi sa vracajúceho panónskeho arcibiskupa a pápežského legáta Metoda. Uväznili ho v švábskom kláštore v Elwangen a postavili pred súd. Obviňovali ho, že pôsobí v ich diecézach a že narušuje ich jurisdikciu, právomoc. Proti uväznenému Metodovi neváhali použiť ani najhrubšie násilie.

Franská pechota.

   Avšak ani Svätopluk sa dlho netešil dôvere Ľudovíta Nemca a jeho syna Karolmana. Obvinený zo zrady bol tiež zajatý a uväznený. Koleso dejín sa stále a nemilosrdne krúti. Celú krajinu zaujali vojská markgrófov Východnej marky Wilhelma a Engelschalka. Proti tejto porobe sa takmer vzápätí vzbúril ľud Veľkej Moravy. Za knieža a vodcu si zvolil Svätoplukovho príbuzného Slavomíra a dobýjal hradisko za hradiskom. A tu zrazu došlo k nečakanému obratu! Bude najlepšie, ak si opäť vypočujeme rozprávanie análistu Meginharta o tejto udalosti: „ medzitým Svätopluk, pretože mu nikto nemohol dokázať zločiny, z ktorých ho obviňovali, bol Karolmanom prepustený a kráľovsky obdarovaný vrátil sa do svojej ríše na čele Karolmanovho vojska, pomocou ktorého mal poraziť Slavomíra. Tak totiž ľstivo sľuboval Karolmanovi, ak mu povolí návrat do vlasti. Avšak ako obyčajne neobozretných a namyslených stihne potupa, tak sa stalo aj onomu vojsku. Lebo Svätopluk, zatiaľ čo ostatní rozkladali tábor, išiel do starobylého Rastislavovho hradiska, podľa slovanského zvyku hneď porušil sľub a zabudnúc na prísahu, vynaložil všetky svoje schopnosti a úsilie nie na porazenie Slavomíra, ale na pomstu za urážku, ktorú mu spôsobil Karolman. Bavorov nič netušiacich a málo ostražitých s veľkým vojskom prepadol v tábore a mnohých z nich zajal, ostatných, s výnimkou tých, čo sa pred tým z tábora obozretne vzdialili, skoro všetkých pozabíjal.
   A všetka radosť Bavorov z mnohých predchádzajúcich víťazstiev zmenila sa v smútok a nárek.“ Túto historickú udalosť o tisíc rokov neskôr ospieval v epose Svätopluk veľký slovenský básnik Ján Hollý. Svätopluk sa stal vladykom na Veľkej Morave. Bol to muž cieľavedomý, bystrý a tvrdý, bez škrupúľ. Jeho cieľom bola nezávislosť Veľkomoravskej ríše a moc. Prostriedky si nevyberal. Prvým jeho činom bolo, že vyhnal franských - nemeckých kňazov. Byzantské cisárstvo vcelku vypadlo z jeho politických kombinácií, ale boli tu rozpory medzi cisárom „rímskej ríše", ktorý panoval v západnej časti, v Itálii a vo Francúzsku, a východofranským kráľom. A potom bol tu nový energický pápež Ján VIII., ktorý túžil a chcel poslednou inštanciou nielen vo veciach božských, ale aj svetských. Jeho pričinením, pravdepodobne na žiadosť Svätopluka, bol arcibiskup Metod pustený z väzenia bavorského kléru a roku 873 biskup z Ankony ho odprevadil na Veľkú Moravu. Životopisec Metodov o tomto zaznamenal: „Keď ho prijal knieža Svätopluk so všetkými Moravanmi, odovzdal mu všetky chrámy a duchovných na všetkých hradoch. Od tohto dňa veľmi začalo učenie božie rásť a duchovní množiť sa po všetkých hradoch a pohania veriť v opravdivého Boha a odvracať sa od svojich bludov. Tým viacej aj moravská krajina začala sa rozprestierať na všetky strany a nepriateľov bez váhania premáhať..."

KONŠTANTÍN A METOD

   Práve v dobe, keď sa Koceľ ujímal držby, rozhodol sa Rastislav k historickému činu: aby zavŕšil nezávislosť svojej krajiny, obrátil sa na pápeža Mikuláša so žiadosťou o osamostatnenie Veľkomoravskej ríše zo stránky cirkevnej a o zriadenie vlastného biskupstva. Mnohí pápeži už oddávna sa usilovali stať rozhodujúcou politickou autoritou, nadradenou tak cisárom „Svätej ríše rímskej“, ako aj nad cisármi byzantskými. Pápež Mikuláš však v danej situácii sa Rastislavovej žiadosti neodvážil vyhovieť. Bol na to slabý. O niekoľko málo rokov, roku 867 obrátili sa Bulhari, ktorí sa zasa chceli oslobodiť spod politickej závislosti od byzantských cisárov, na pápeža so žiadosťou, aby im poslal biskupa a kňazov. Pápeža bohato obdarovali, no kráľ Ľudovít tvrdo prinútil Mikuláša, aby mu tieto dary postúpil. Pápeži boli skôr politikmi, ale sami sa stávali obeťami intríg. Práve v týchto rokoch Eleutherius syn biskupa Arzenia, uniesol dcéru pápeža Hadriána, nástupcu Mikulášovho a oženil sa s ňou, potom však zavraždil aj ju aj manželku pápeža Hadriána Štefániu. Aká doba, taký mrav!
   Knieža Rastislav obrátil sa vtedy so svojou žiadosťou na byzantský dvor. Niekedy v prvej polovici roku 863 Rastislavovo posolstvo za zvukov píšťal, lutien, vírenia bubnov vstupuje v Konstantinopole do slávnostnej audienčnej auly cisárskeho paláca a prednáša Rastislavovo posolstvo cisárovi Michalovi III.: „Z milosrdenstva božieho zdraví sme. A prišli k nám učitelia mnohí z Vlách i z Grécka a z Nemiec a učia nás rozlične, ale my Slovieni sme ľud prostý, a nemáme, kto by nás učil pravdu a vysvetlil zmysel. A tak, dobrý vladáru, pošli nám takého muža, ktorý by nás upravil k všetkej spravodlivosti.“ Vtedy cisár Michal hovoril k Filozofovi Konštantínovi: „Či počuješ, Filozof, túto reč? Okrem teba toto iný nemôže vykonať. Na, hľa, dary mnohé, pojmi brata svojho opáta Metoda a choď. Lebo vy ste Solúňania a všetci Solúňania čisto sloviensky rozprávajú.“

Prijatie posolstva na byzantskom cisárskom dvore. 

   Byzantskému cisárovi Rastislavova žiadosť padla veľmi vhod. Mohol rozšíriť svoj vplyv do tradičných oblastí rímskej kúrie a priamo do srdca záujmovej sféry Východofranskej ríše k strednému Dunaju. Bol to protiúder za Bulharsko a vôbec za Balkán. Voľba bratov Metoda a Konštantína za vedúcich tejto misie nemohla byť lepšia. Ich rodný Solún bol naozaj gréckoslovanské mesto a obaja bratia od detstva hovorili miestnym macedónskym nárečím. Ich otec Lev bol tu vysokým vojenským hodnostárom, drungáriom. Mozgom - organizátorom misie stal sa starší Metod. Začas bol správcom provincie pri rieke Styrmon, a tu získal bohaté skúsenosti. Potom však vstúpil do kláštora na hore Olymp a až tu prijal meno Metod ( predtým sa volal Michal ). Za kňaza však vysvätený nebol. No dušou a nervom byzantskej misie bol asi o desať rokov mladší Konštantín ( narodil sa roku 826 - 27 ). Bol mimoriadne nadaný. Na dvorskej škole v Konstantinopole jeho učiteľmi boli najväčší byzantskí učenci - neskorší patriarcha Fotius, Lev Grammaticus a ďalší. Po skončení štúdia bol najprv bibliotekárom - tajomníkom patriarchu Ignatiusa, potom sám sa stal profesorom na dvorskej škole - univerzite a pre svoju učenosť vyslúžil si prezývku Filozof. Dvorské kruhy ho skoro začali poverovať rôznymi veľmi zodpovednými diplomatickými poslaniami - ku kalifovi Mutawakkilovi v meste Samare, ku kozárskemu chánovi v meste Sarkel. Z kozárskej misie z mesta Cherson na Kryme priniesol Konštantín pozostatky pápeža sv. Klimenta. Ovládal niekoľko jazykov: grécky, latinský, hebrejský, arabský, sloviensky. Aj na svoju cestu na Veľkú Moravu sa veľmi dobre pripravil. Z malej gréckej abecedy zostavil prvé slovanské písmo hlaholiku a do macedónskeho nárečia, vtedy ešte veľmi blízkeho jazyku moravských Slovienov, preložil výňatky z Evanjelia a byzantský Súdny zákon pre laikov, zákonník - asi na osobitnú žiadosť Rastislavovho posolstva.
   Koncom jesene 863 prichádza byzantská misia na Veľkú Moravu. Nebola to najpriaznivejšia doba. Opäť tu zúrila vojna. Krajinu znepokojoval kráľ Ľudovít Nemec. Aj v auguste nasledujúceho roku na čele veľkého vojska vpadol za Dunaj a „Rastislava obľahol v akomsi hradisku, ktoré sa v jazyku onoho ľudu nazýva Dowina, t. j. puella – dievča“ - na Devíne. Franské vojská drancovali a plienili nechránené otvorené osady. Rastislav požiada o mier.

Pražské zlomky, písané hlaholikou.

   Po utíšení vojnovej búrky Konštantín a Metod sa so zápalom pustili do obrábania úhoru. Ako píše autor súvekej Rímskej legendy Gaudericus, „Začali teda horlivo pracovať na uskutočnení toho, kvôli čomu prišli, a ich deti vzdelávať v písme, vyučovať v cirkevných povinnostiach a odstraňovať rôzne bludy, ktoré v tomto ľude našli, používať sečnú zbraň svojej výrečnosti a keď skosili a vyplienili z onoho zarasteného poľa mnohorakú tŕninu nerestí, rozsievať semä božieho slova“.
   Konštantínovi a Metodovi nešlo iba o šírenie a upevňovanie kresťanstva. Na hlavnom veľkomoravskom hradisku, v sídle kniežaťa Rastislava, otvorili školu a zhromaždili okolo seba početných žiakov. Konštantín pokračoval v prekladateľskej činnosti. Jeho životopisec poznamenal: „A onedlho preložil cirkevný poriadok, naučil ich raňajšej službe božej, hodinkám, večierni, povečernici i tajnej službe ( omši ) a tam nechal učiť aj iné náuky, gramatiku i muziku.“ V tomto období preložil celé Evanjelium, Žaltár, breviár a iné bohoslužobné knihy.
   Činnosť Konštantína a Metoda vo Veľkomoravskej ríši od samého začiatku narážala na nenávisť franských kňazov a najmä na zúrivý odpor salzburského arcibiskupa a pasovského biskupa. Strácali tu vplyv - výnosné príjmy. Konštantína a Metoda obviňovali najmä, že zaviedli sloviensky jazyk ako bohoslužobný. Boh si vraj vybral a môže sa chváliť iba v troch jazykoch: latinskom, gréckom a hebrejskom. A pretože Konštantín sám nebol biskupom a nemohol svojich učeníkov vysviacať na kňazov, ani Metod nebol kňaz, vypravili sa niekedy roku 867 so svojimi žiakmi na dlhú cestu najprv do Benátok a odtiaľ mali podľa všetkého namierené loďou do Konstantinopolu. V Benátkach mal Konštantín aj veľkú dišputu s trojjazyčníkmi a pilátnikmi - odporcami slovienskeho jazyka ako liturgického. „Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako?“, argumentoval Filozof. „Či slnko nesvieti tak isto na všetkých ? Či nedýchame vzduch rovnako všetci? A to sa vy nehanbíte len tri jazyky spomínať a prikazovať, aby ostatné kmene a národy boli slepé a hluché?“ V Benátkach dostali správu, že cisár Michal bol zavraždený a trónu sa zmocnil jeho vrah Bazil. Preto im prišlo veľmi vhod pozvanie pápeža Mikuláša.
   Mikuláša však už nezastihli nažive; prijal ich nový pápež Hadrián II. So sebou priniesli aj pozostatky Sv. Klimenta, a preto boli v Ríme všade veľkolepo vítaní. Pápež slávnostne položil slovienske bohoslužobné knihy na hlavný oltár v chráme U jasličiek, a tým aj schválil sloviensky jazyk za liturgický, rovnocenný latinskému, gréckemu a hebrejskému. Neskôr poslal aj bulu o tom kniežaťom Rastislavovi, Koceľovi a Svätoplukovi, vtedy už údelnému kniežaťu nitrianskemu. Metod a niektorí ďalší Konštantínovi žiaci boli vysvätení za kňazov. Životom unavený Konštantín začal však pociťovať, že sa blíži ku koncu cesty. Vstúpil v Ríme do kláštora, prijal meno Cyril a 14. februára 869 umrel. Pred skonom posmeľoval Metoda: „Hľa, brat môj, boli sme obaja záprahom, čo ťahal jednu brázdu. Ja na ornici padám a život svoj som skončil. Ty však veľmi miluješ Horu ( rozumej pustovnícky život v kláštore na Olympe ), jednako neopúšťaj pre Horu svoje učiteľstvo.

Konštantín prináša ostatky Sv. Klimenta.

   Metod spĺňa posledné želanie Cyrila a vracia sa s vysvätenými kňazmi k moravským Slovienom. Tam opäť zúrila vojna. Krajinu plienili švábske a bavorské vojská. Preto sa sprievod dlhší čas zdržiava v Blatnohrade u kniežaťa Koceľa. Po rozhovoroch o Metodových plánoch vysiela ho Koceľ koncom roku 869 s 20 žiakmi naspäť do Ríma so žiadosťou, aby ho pápež vysvätil za biskupa. V Hadriánovi vtedy dozrelo ďaľekosiahle rozhodnutie: Obnovuje dávno zaniknuté panónske arcibiskupstvo ( Sirmium ), ku ktorému pripojuje aj Veľkú Moravu, Metoda vymenúva za panónskeho arcibiskupa a pápežského legáta. Metod v novej hodnosti vracia sa ku Koceľovi a na Veľkú Moravu, aby sa ujal funkcie a pokračoval v začatom diele.

VZNIK VEĽKEJ MORAVY

   V prvej štvrtine 9. storočia sa zrazu objavil a zažiaril v srdci Európy nový štát. Byzantský cisár - spisovateľ Konštantín Porphyrogenet ( 905 – 959 ) nazval ho Veľkou Moravou. V jeho dobe však už táto ríša opäť nejestvovala. Roku 828 alebo 829 kniežaťu Pribinovi „vysvätil kedysi arcibiskup Adalram kostol nad Dunajom na jeho vlastnom majetku Nitrava". Táto stručná správa je zapísaná iba na okraji, margu spisu O obrátení Bavorov a Korutáncov, ktorý vznikol v poslednej tretine 9. storočia. Adalram bol arcibiskupom v diecéze salzburskej. Pribina mal hlavné hradisko v Nitre a z neho ovládal oblasť od Malých a Bielych Karpát až po Hron. No neuplynulo ani päť rokov, ako zaznamenal opäť ten istý prameň‚ a Pribina bol zo svojho kniežatstva vyhnaný „Mojmírom, kniežaťom Moravanov nad Dunajom“. A takto teda na počiatku 9. storočia spojením týchto dvoch kniežatstiev boli položené základy neskoršej Veľkomoravskej ríše.
   Korene moravského a nitrianskeho kniežatstva, spojením ktorých vznikla Veľká Morava a neskôr za čias Svätopluka Veľkomoravská ríša, siahajú, prirodzene, hlboko do minulosti. Možno až do časov Samových, v každom prípade do predchádzajúceho storočia. Už Samo a po ňom avarskí kagani lámali moc náčelníkov slovienskych kmeňov nad stredným Dunajom. Na konci 8. storočia Karol Martel, cisár Franskej ríše a jeho syn Pipin pokorili zasa Avarov a tým uvoľnili aj ruky zjednocovacím snahám kniežat moravských a nitrianskych Slovienov. V tejto dobe po nejakých kmeňoch v tejto oblasti, ani len podľa mena, niet stopy. Franské pramene sa z času na čas zmieňujú iba o „Avaroch a Slovanoch“, o „východných Slovanoch“. Roku 805 obrátil sa avarský kagan Teodor na cisára Karola Veľkého so žiadosťou o nové priestory na bývanie pre svoj ľud; lebo vraj „pre útoky Slovanov nemôže žiť v starých sídlach“. Niekedy v tom čase vznikol pre potreby franského dvora spis Opis hradov a krajín na severnej strane Dunaja. Tu sa spomínajú až dve Moravy: „Moravania majú 11 hradov“ a na inom mieste: „Tiež jestvuje ľud, ktorý sa nazýva Moravania, a má 30 hradov“. Vzťahuje sa prvá zmienka na: Mojmírovo kniežatstvo, druhá na Pribinovo? Nie je to jasné. V každom prípade už dávno predtým jestvovalo veľké kniežacie hradisko nielen v Nitre, ale aj v údolí rieky Moravy Veligrad pri Starom Městě, Valy pri Mikulčiach, Pohansko pri Břeclavi a v tejto dobe moravské knieža Mojmír ovládal hradiská na Dyji, dolnej Svratke a Jihlave, na hornej Morave a dolnej Bečve. Jeho panstvo sa stýkalo s Pribinovým na Bielych a Malých Karpatoch, možno až na Váhu. K moravskému kniežatstvu patrilo asi aj hradisko Devín Roku 822 vystupujú Moravania prvýkrát z historickej anonymity: Na všeobecnom sneme Franskej ríše vo Frankfurte medzi poslami východných Slovanov objavujú sa mená aj ich zástupcov.

Stavba chrámu v 9. storočí.

   Franská ríša predstavovala pre mladý štát moravských Slovienov po celý čas jeho jestvovania nepomerne väčšie nebezpečenstvo ako svojho času Avari. Roku 800 dal sa Karol Veľký pápežom korunovať za cisára Rímskej ríše z tohto titulu nielen on, ale po celý stredovek všetci jeho nástupcovia robili si nárok na vládu nad celým kresťanským svetom a v tých krajinách, kde ešte kresťanstvo nebolo; šírili ho „slovom božím“ alebo mečom. A štát starých Moravanov bol najbližším východným susedom tohto obnoveného „rímskeho impéria“.
   Keď Mojmír vyhnal Pribinu a spojil moravské kniežatstvo s nitrianskym, objavuje sa jeho meno v prameňoch iba raz, roku 846 - asi keď už bol sám mŕtvy. Počas svojho života uznával podľa všetkého cisára Ľudovíta Pobožného, syna Karola Veľkého, za svojho lénneho pána. Nerobil nijaké prekážky šíreniu kresťanstva vo svojej krajine, naopak, podporoval ho, pretože kresťanská ideológia učením o božskom pôvode svetskej vrchnosti a príkaze poslúchať vladára ( „Dajte cisárovi, čo je cisárovo“ ) podporovala jeho postavenie. Medzi moravskými a nitrianskymi Slovienmi už oddávna pôsobili íroškótski misionári, počas panovania Mojmíra najmä kňazi arcibiskupstva v Salzburgu, biskupstiev v Pasove a Freisingu. Už vtedy sa na hradiskách kniežaťa i županov - veľmožov stavali kresťanské kostoly. Bolo to však ešte kresťanstvo „hrubé“. Sami franskí kňazi obracali svoju pozornosť predovšetkým na veľmožov. U prostého ľudu sa uspokojovali odriekaním „Verím v Boha“ a s prijatím niektorých sviatostí.
   Bývalé Pribinovo kniežatstvo nestratilo úplne svoju samostatnosť. Stalo sa údelom v mojmírovskom rode. Dostával ho spravidla mladší brat kniežaťa alebo jeho syn.
   Medzičasom došlo k veľkým zmenám aj v susednej Franskej ríši. Po veľkých vnútorných rozbrojoch synovia cisára Ľudovíta Pobožného ( Karol Holý, Lothar a Ľudovít Nemec ) sa roku 843 vo Verdune dohodli na rozdelení ríše. Ľudovít Nemec stal sa kráľom v ríši Východofranskej, a teda Mojmírovým susedom. A už roku 846 - keď sa moravskí Slovieni vzbúrili proti jeho nadvláde ( Mojmír bol pravdepodobne mŕtvy ) - ako píše učený mních fuldského kláštora Ruodolf vo svojich análoch, „v polovici mesiaca augusta vytiahol s vojskom proti moravským Slovienom, ktorí sa pokúšali odtrhnúť. Keď urobil poriadok a podľa svojej vôle urovnal pomery, ustanovil im za knieža Rastislava, Mojmírovho synovca.

Obliehanie hradu franským vojskom.

   Rastislav však trpko sklamal nádeje a očakávania Ľudovíta Nemca. Od samého začiatku upevňoval svoje postavenie vo vnútri krajiny i navonok: budoval nové hradiská a opevňoval staré, prijímal utečencov - veľmožov z ríše Ľudovíta Nemca, podporoval odbojníkov proti nemu v jeho vlastnej krajine, napr. Ratboda, markgrófa v susednej Východnej marke ( Ost Mark - Rakúsko ), a grófa Českej marky Ernesta, rozširoval hranice svojho kniežatstva až do Potisia a uzatváral spojenectvo s Bulharmi. Roku 855 vytiahol konečne kráľ Ľudovít Nemec, ako zaznamenal fuldský análista Ruodolf, „s vojskom k moravským Slovienom proti ich kniežaťu Rastislavovi, ktorý proti nemu povstal, vrátil sa však bez víťazstva a radšej nechal svojho nepriateľa, chráneného veľmi mohutným valom, na pokoji, ako by bol v nebezpečnom boji utrpel nebezpečné straty na svojich vojakoch. Vojsko vyplienilo a vypálilo veľkú časť krajiny a rozprášilo aj značný počet nepriateľov, ktorí chceli napadnúť kráľov tábor, avšak nie bez odvety. Po kráľovom odchode ho totiž Rastislav prenasledoval a vyplienil susedné kraje za Dunajom“. Napokon roku 861 spojil sa Rastislav so synom Ľudovíta Nemca Karolmanom, markgrófom v Korutánskej marke, proti jeho otcovi. Karolman, podporovaný moravským vojskom, dobyl Východnú marku. V tých bojoch s Moravanmi - na strane Ľudovíta Nemca - padol vtedy aj bývalý nitriansky knieža Pribina.
   Vráťme sa však dozadu k jeho osudom. Veď je to napokon prvá osobnosť zo slovenských dejín známa podľa mena. Z Nitry, vyhnaný Mojmírom niekedy okolo roku 833, ušiel Pribina s malým synom Koceľom a s niekoľkými vernými zo svojej družiny dolu na juh. Čakal ho trpký osud utečenca. Najprv hľadal útočište u markgrófa Východnej marky Ratboda a tu na dvorci salzburského arcibiskupa Luitprada v Tresime prijal neskôr aj krst. Keď však Ratbod nesplnil jeho očakávanie, utekal ďalej - najprv k bulharskému kniežaťu Malomírovi, potom k chorvátskemu Ratimírovi a napokon sa vrátil k Ratbodovi. Na jeho príhovor dostal od kráľa Ľudovíta Nemca veľké léno pri Blatenskom jazere na rieke Sála. Spolu so svojím synom Koceľom vyvíjal tu veľkú civilizačnú činnosť: pozýval nových usadlíkov, budoval hradiská, postavil mnoho kostolov, k stavbe ktorých povolával z Východnej marky „majstrov murárskych a maliarskych, kováčov a tesárov“. Napokon mu Ľudovít Nemec postúpil do vlastníctva všetko, čo mal predtým v léne. A Pribina aj dodržiaval vazalskú vernosť. No jeho nenávisť k Moravanom stala sa mu napokon osudnou: niekedy roku 861 v bojoch s nimi zahynul. Hodnosť kniežaťa i majetky po ňom zdedil jeho syn Koceľ, muž rozhľadený, kultúrny, ktorý sa hlboko zapísal aj do našich dejín.

SLOVIENI

   Tieto veľké politické zmeny súviseli s celým hospodárskym a spoločenským vývojom slovienskeho ľudu. Poľnohospodárstvo, aj keď ešte stále prevládalo žiarenie a prielohovanie, medzičasom sa značne rozvinulo. Archeológovia na sídliskách slovienskeho ľudu vykopávajú železné lemeše, čeriesla, kosy, kosáky, motyky, lopaty, klčovnice, okovania na rýle, nožnice na strihanie oviec, rôzne sekery atď. Pestovali sa všetky druhy obilia, ktoré mleli na ručných žarnovoch, strukoviny, konope, ľan. Hojne chovali hydinu, ovce, ošípané, kozy, hovädzí dobytok i kone, pravda, iba na jazdu.
   Poľnohospodárske nástroje sú zároveň dokladom vyspelého kováčstva a železiarstva. V Želechoviciach pri Uničove na hornom toku rieky Moravy objavili 24 železiarskych pecí z druhej polovice 8. storočia. Sú také dokonalé a zachované, ako keby len včera boli vyhasli! Jemní kováči – šperkári tepali alebo liali prekrásne mužské i ženské ozdoby a šperky z bronzu, zo striebra i zo zlata. I dnes udivuje bohatý poklad strieborných šperkov zo 7. - 8. storočia objavený v Zemianskom Vrbovku. Slovieni mali už aj rýchlo rotujúci hrnčiarsky kruh, na ktorom vyrábali sivú i žltú keramiku z jemne plavenej hliny, dobre vypálenú, najrozmanitejších tvarov a zdobenú pásmi vo vlnovke. Všetky tieto výrobky vyrábali už remeselníci - špecialisti. Bohatý sortiment zbraní a najmä ozdôb, „bohaté“ a „chudobné“ hroby, ako rozlišujú archeológovia, svedčia, že v tejto dobe medzi Slovienmi jestvovali už značné spoločenské rozdiely. Na jednej strane boli mocní a bohatí kmeňoví náčelníci, špáni alebo vladykovia, ich vojenské družiny, veľmoži, na strane druhej slobodný síce, ale chudobný roľnícky sloviensky ľud. A celkom na dne boli otroci - rabi, ponajviac vojnoví zajatci.
   Písomné pramene i archeologické vykopávky vedia nám, bohužiaľ, veľmi málo povedať o rodinnom, duchovnom a náboženskom živote našich predkov. Najviac sa ešte dozvedáme z rôznych "prežitkov" - povier, zvykov, porekadiel nielen u Slovákov, ale vôbec u všetkých slovanských národov, čo nám ako-tak pomáha rekonštruovať predstavy o duchovnom a náboženskom živote starých Slovienov.
   Slovieni svojich mŕtvych spaľovali, ich popol dávali do hlinených vypálených nádob, popolníc, zakopávali do zeme; na mieste navŕšili mohylu. Pod ktorými sa nachádzajú dve i viac popolníc. Skrýva sa za tým taká tragédia alebo lepšie hrozný zvyk, aký videl u Slovanov v 10. storočí arabský kupec R Rusta? Ak mal nebohý viac žien, jedna z nich sa pri tryzne sama obetovala a jej mŕtvolu ihneď spálili. Ostatné si aspoň poranili, zohyzdili tváre. Náboženské predstavy starých Slovanov vystihol už Procopios. Verili v posmrtný život. Ich náboženstvo bolo úzko spojené s celým kolobehom prírody. uctievali Slnko, Mesiac, hviezdy, rieky. U Slovienov, zdá sa, že najvyšším bohom bol Parom - Perun, boh neba a blesku. Jeho meno sa nám podnes zachovalo v prísloviach a v nadávkach, preklínaniach slovenského ľudu. Či mali starí Slovieni aj iných bohov, známych u iných Slovanov - Boga, Svaroga, Beloboga, Dažboga, Triboga, Svätovíta, Volosa, Jasoňa, Vesnu, Ladu a iných alebo aspoň niektorých z nich, neviem naisto povedať. Slávili zimný slnovrat; vtedy chodili na koledy. Po zime pálili alebo hádzali do vody Morenu, symbol smrti. V letnom slnovrate - na Jána, Vajana pálili ohne, preskakovali ich, spievali a tancovali. Iste uctievali býka - tura: ako symbol životnej sily, lebo aj kresťanstvo prevzalo od nich sviatok Turíc. Lesy a vody oživovali víly, škriatkovia, vodníci. Ľudí strašili upíry, vlkolaci. Liečili a veštili bohynky alebo vedmy.
  V 8. storočí sa popri spaľovaní mŕtvych odrazu objavuje aj pochovávanie. V čase panovania Karola Veľkého, roku 785, v susednej Franskej ríši vydali tvrdý príkaz: „Kto spáli telo mŕtveho podľa pohanského zvyku, nech je potrestaný na hrdle.“ Šírilo sa vari aj u Slovienov už v tomto období kresťanstvo? Možno. Aj medzi Avarmi pôsobili vtedy franskí a íroškótski misionári; väčšina z obyvateľstva prijala krst a je si dosť ťažko predstaviť, že by sa: misionári neboli usilovali preniknúť aj do zeme Slovienov na sever od Dunaja. Zdá sa však, že tu ide skôr o udomácňovanie spôsobu pochovávania rozšíreného u Avarov ako vládnucej vrstvy, snahu aj v pohrebnom ríte zdôrazniť rozdiely medzi chudobnými a bohatými, jednoduchými ľuďmi, družinou veľmožmi.
  Už od 17. storočia slovenskí vzdelanci viedli vášnivé učené polemiky o prapôvodnosť, autonómnosť Slovákov. Dokazovali, že Slováci sú praobyvatelia Slovenska a starého Uhorska vôbec. Je a nie je to celkom pravda. Starí Slovieni, keď došli so svojich historických sídel, našli tu ešte zaiste aj zvyšky staršieho obyvateľstva. Inak si ťažko možno predstaviť prevzatie starých, prastarých predslovanských názvov hôr a riek - Tatry, Karpaty, Morava, Dunaj, Váh, Nitra, Ipeľ, Hron, Torysa, Laborec a iné. Po krátkom čase s však toto obyvateľstvo úplne slavizovalo, asimilovalo. A preto možno plne dať za pravdu slovám Samuela Hojča, keď roku 1843 dokazoval právo Slovákov na rodnú zem: „Nazývam ich právo dobre odôvodneným,“ písal, „lebo oni vytrhli krajinu z divého prírodného stavu a premenili ju na úrodnú, zmocnili sa jej vôd, prví rozkyprili pôdu radlicou a potom vybudovali dediny a mestá.“
  Áno, každý kus našej rodnej zeme je skropený potom a krvou generácií a generácií našich predkov!

AVARI A SAMOVA RÍŠA

    V dobe, keď sa starí Slovieni usadzovali v Dolnomoravskom úvale a na nížinách juhozápadného Slovenska, žili v patriarchálnych veľkorodinách a tie vo väčších rodoch. Pôda, ktorú obrábali, bola spoločným vlastníctvom rodu ako rodová občina a asi aj dobytok, „statok". Zdá sa, že kmeňová organizácia nebola u nich nejako pevná a z 5.-6. storočia sa nám v tejto oblasti ani nezachovalo nejaké slovanské hradisko, preto aj jazdecké kmene bojových Avarov si ich pomerne ľahko podrobili.
    V polovici 6. storočia sa v kaspických stepiach objavujú Avari - Obri. Už roku 558 prichádza ich posolstvo na byzantský dvor a žiada cisára o pridelenie územia na bývanie a pre stáda dobytka. Cisár Justinián, ohrozený ustavičnými vpádmi Slovanov a iných kmeňov, ponúkol im kraj medzi Sávou a Drávou, dolnú Panóniu. Avari si za krátky čas podrobili všetky okolité slovanské kmene, medzi nimi i Slovienov pri Morave a na juhozápadnom Slovensku. O tom, aká krutá a despotická, aspoň spočiatku, bola táto avarská nadvláda, zachoval nám správu franský letopisec Fredegar, ktorý Avarov nazýva Hunmi. „Vinidi ( Slovania ) boli už oddávna predvojom Hunov; keď vojsko Hunov viedlo útok proti ktorémukoľvek kmeňu, vtedy Huni svojich bojovníkov sústredili na obranu táborov, Slovania však bojovali. Ak sa víťazstvo klonilo na ich stranu, vtedy začali útočiť aj Huni, aby sa zmocnili koristi, ak však Vinidi boli porážaní, posilnilo ich pomocné vojsko Hunov, aby znova nabrali sily. Huni ich preto nazývali „befulci", lebo v zrážke vytvárajúc dvojité bitevné šíky, kráčali pred Hunmi. Huni každoročne prichádzali k Slovanom na prezimovanie a spávali s manželkami i s dcérami Slovanov. Okrem týchto a iných násilností boli Slovania aj inak pokorení: napr. Hunom odvádzali poplatky. Synovia Avarov, ktorých splodili s manželkami Slovanov a s ich dcérami, nemohli už naďalej znášať zlo, krutosti a násilnosti, začali sa vzpierať nadvláde Avarov a ako som už spomínal, začali sa búriť.“

Nálezy z doby avarskej, Prša.

   Toto povstanie podunajských slovanských kmeňov proti Avarom vypuklo roku 623. Zhodou okolností bol práve v tomto kraji svetaskúsený franský kupec Samo so svojou ozbrojenou karavánou. On pomohol odboj zjednotiť a zorganizovať. Vzbura bola úspešná, a Slovania si zvolili Sama za svojho kráľa. V nasledujúcom roku utrpeli Avari drvivú porážku aj od byzantských vojsk. Samo založil prvú slovanskú ríšu. Patrili k nej korutánski Slovania, moravskí Slovieni a české kmene. Roku 631 porazil Samo aj ohromné vojsko franského kráľa Dagoberta. Boli v ňom Alani, Bavori, Longobardi a vojsko z Austrázie ( východnej časti Franskej ríše ) na čele so samým Dagobertom. Samovi Slovania sa bránili najmä na mohutnom hradisku „Wogastisburg“ a napokon Dagobertovo vojsko úplne rozprášili. Samo, ako píše Fredegar vo svojej kronike, „tu šťastlivo panoval tridsaťpäť rokov. Za jeho vlády Slovieni viedli početné vojny proti Avarom. Vďaka jeho rozvahe a schopnosti Slovieni vždy Avarov porazili. Samo mal dvadsaťpäť žien z kmeňa Vinidov - Slovienov, s ktorými splodil dvadsaťdva synov a pätnásť dcér“.
   Medzi archeológmi a historikmi niet jednoty v tom, kde bolo stredisko Samovej ríše. V spise O obrátení Bavorov a Korutáncov, ktorý vznikol v poslednej tretine 9. storočia sa píše: „Za čias slávneho franského kráľa Dagoberta bol kniežaťom onoho kmeňa ( rozumej Korutáncov ) istý Slovan, menom Samo, žijúci v Korutánsku“. Niektorí súčasní historici však toto centrum kladú do južných Čiech, iní Wogastisburg stotožňujú s Hostýnom na Morave a stredisko Samovej ríše hľadajú v Pomoraví. Vzhľadom na ďalší vývoj je toto tvrdenie najpravdepodobnejšie.
   Samova ríša sa iste po jeho smrti hneď nerozpadla, no na počiatku 8. storočia sa Panónia i celá táto oblasť dostala opäť pod avarský vplyv. Nebola to však už oná despotická nadvláda, akú spomínal Fredegar, ale skôr akýsi kmeňový zväz Avarov a podunajských Slovienov. Vo vtedajších prameňoch vo Franskej ríši sa podunajskí Slovieni a Avari spomínajú ako spojenci. Slovieni sa medzičasom rozčlenili do niekoľkých, ale pevne organizovaných kmeňov v strede s mohutnými kmeňovými hradiskami. Nazývali sa najčastejšie podľa rieky, okolo ktorej bol kmeň usadený. V tejto dobe boli už hradiská pri Mikulčiciach, Veligrad pri Starom Městě, v Pohansku pri Břeclavi, v Nitre a iste aj na iných miestach. Technika budovania avarských „hrinkov“ je veľmi podobná slovanským hradiskám v tejto oblasti i u iných Slovanov a Avarom ich asi aj priamo budovali podrobené slovanské kmene. Moravskí Slovieni sa však od Avarov naučili ich spôsobu boja. Bohaté hroby bojovníkov -jazdcov, roztratené po celom západnom Slovensku i na južnej Morave, patria už prevažne slovienskym bojovníkom, „víťazom“. Od polovice 8. storočia útočí proti avarským kaganom ( náčelníkom ) aj panovník Franskej ríše Karol Veľký a pokoruje ich. Onedlho Avari ho už prosia, aby ich bránil proti útokom Slovanov a žiadajú ho o nové sídla. V nasledujúcom storočí sa zvyšky Avarov prevažne asimilovali, poslovančili.