DOBA ŽELEZNÁ A KELTI

   Niekedy okolo roku 400 pred n. l. pohli sa ozbrojené keltské kmene sídliace severne nad Alpami pri hornom Dunaji na výboje – za korisťou. Vpadli najprv do bohatej Itálie. Rad-radom dobývali a plienili bohaté etruské a rímske mestá. A trvalo potom vyše jedno storočie, kým ich Rimania začali vytláčať a porážať. Prenikli aj na západ. Natrvalo sa usadili na území dnešného Francúzska, Belgicka, Británie a Írska. Dostali sa až na Pyrenejský polostrov. Iné kmene sa tlačili na východ. Obsadili južné Nemecko, Čechy a Moravu, Rakúsko a pozdĺž Dunaja prenikli až do Potisia. Tu ich postup zastavili bojoví Skýti. Preto sa obrátili smerom na Balkán. Niekedy na prelome 4. a 3. Storočia pred n. l. prichádzali skupiny Keltov dunajskými brodmi na juhozápadné Slovensko. Porazili tu kmene Kymerov. Neskôr si podrobili aj ľud popolnicových polí, prenikli na sever a napokon sa objavili aj na východnom Slovensku. Vládu nad slovenským územím a jeho ľudom si Kelti potom udržali približne tri storočia, až do začiatku nášho letopočtu.

Zoomorfná nádoba z doby železnej, Nové Košariská.

   Kelti patrili k indoeurópskej jazykovej skupine. Podobne ako o poltisícročie neskôr Slovania, prejavili ohromnú rozpínavosť a rozliali sa po rozsiahlych územiach. Z niektorých boli vytlačení, inde sa asimilovali – zromanizovali, pogermánčili ( vo Francúzsku, Anglicku ) a niekde, ako napr. v Írsku, vo Walese a v Bretónsku, ostali až dodnes. Boli to prví „barbari“, ktorí sa dostali do styku s rímskou a gréckou kultúrou a civilizáciou a stali sa aj jej prvými sprostredkovateľmi v stredoeurópskom priestore a inde. Gréci ich nazývali Kelti, Rimania Galmi. Ich zriadenie zvyky a mravy podrobne opísal Július Caesar v Zápiskoch o vojne galskej a po ňom písali o nich aj ďalší grécki a rímski spisovatelia. V tej dobe boli však už medzi Keltmi veľké rozdiely nielen v jazyku a zvykoch, ale najmä v spoločenskom zriadení a hmotnej kultúre. Jednako však písomné správy nám pomáhajú doplňovať ono neznáme na mozaike života Keltov na našom území, ktorú skladajú naši archeológovia.
   Keď prichádzali Kelti na slovenské územie, bolo ich staré kmeňové zriadenie už veľmi narušené a jednotlivé kmene sa navzájom premiešali. Keltské kmene, ktoré ovládali určité územia, zdá sa, postupne vystriedali zväzy a namiesto kmeňových náčelníkov nastúpili nadkmeňové kniežatá. Je možné, že Biatec, Devil, Bussurmaros a ďalší - mená, ktoré tvoria kolopisy na keltských minciach z nášho územia - sú mená kniežat, ktoré sídlili v opevnenom opide na bratislavskom hradnom návrší.
Kelti boli roľníci, no najmä vynikajúci remeselníci, predovšetkým kováči. Pestovali už všetky druhy obilnín - pšenicu, raž, ovos, jačmeň, z ktorého varili pivo. Pravdepodobne oni udomácnili na juhozápadnom Slovensku aj pestovanie vínnej révy. Obilie mleli na ručných otáčavých žarnovoch, na princípe ktorých bol neskôr založený aj vodný a veterný mlyn. Chovali kone, rožný statok, ošípané a ovce. Z vlny, z ľanu a vypracovanej kože si zhotovovali odev. Boli vášnivými lovcami. Náhrdelník z kančích zubov bol ozdobou udatného muža.

Keltské bronzové spony, Vlkanová.

   Na vyspelosť keltského roľníctva usudzujeme predovšetkým z dokonalosti zachovaných poľnohospodárskych nástrojov - železnej radlice, motyky, dreveného síce, ale okovaného rýľa, sekier - typy, ktoré pretrvali v tejto oblasti nepretržite až do stredoveku. Kelti na Slovensku doviedli metalurgiu železa a kováčstvo na vrchol dokonalosti svojej doby. Spracúvali už domáce suroviny a súdi sa, že jeden z keltských kmeňov, Kotini, známi ako vynikajúci kováči, mali svoje sídla niekde na strednom Slovensku. Na spracúvanie železa mali dokonalé nástroje - nákovy, kladivá, pilníky, kliešte, dláta atď. Železné výrobky však vyrábali nielen liatím, ale aj kovaním. Vyrábali hospodárske nástroje a náradie, domáce zariadenia, zbrane - ťažké meče visiace na železných reťazovitých ozdobných opaskoch, nože, kopije, obrovské okované štíty - a potom najmä najrozmanitejšie zlaté, strieborné, ale aj železné ozdoby a šperky.
   Boli vynikajúci hrnčiari. Na hrnčiarskom kruhu vyrábali čiernu tuhovanú a neskôr aj maľovanú keramiku, ktorá bola napodobeninou vtedajších gréckych vzorov. Hrnčiari sa neskôr začali sústreďovať do osád pod opevnenými opidami, ako o tom svedčia nálezy batérií hrnčiarskych pecí objavené v Bratislave a v Šárovciach. Poznali aj výrobu skla najmä na ozdoby a nemenej vyvinuté bolo spracovanie kože na obuv i odev. Rozvinutá výroba bola základom čulého obchodu. Kováčske výrobky a keramiku vyvážali aj na sever Germánom. Na domácich trhoch okrem výmeny ako platidlo používali kusy železa a v obchodnom styku s gréckym a rímskym svetom strieborné mince ťažké, nazývané podľa jedného typu biatekmi, ktoré sa zatiaľ nachádzajú v oblasti Bratislavy, resp. juhozápadného Slovenska.

Keltské mince - biateky.

   Sídla Keltov rozptýlené medzi sídlami starého obyvateľstva sa nachádzajú najmä na juhozápadnom Slovensku, redšie aj na severe a východe. Keltský dom - chata bývala štvorcová alebo obdĺžniková s rozmermi 6m x 6m, 5m x 3m. Bola jednopriestorová i viacpriestorová s kolovou konštrukciou. Chaty bývali zapustené pol metra i viac do zeme a slamená strecha siahala obyčajne až po zem. Na Slovensku sa doteraz zistilo do 70 keltských sídlisk a pohrebísk. Neskôr sa osídlenie začalo koncentrovať okolo opevnených opíd, hradísk na vyvýšených miestach chránených obyčajne riekou, skalami, potom umelými násypmi alebo hradbami. Opidá boli sídlom kniežaťa, správy a obyčajne aj kultovými miestami. Okolo nich sa sústreďovali osady remeselníkov a pravdepodobne aj nadradenej spoločenskej vrstvy - „rytierov", bojovníkov. Na Slovensku bolo keltské opidum v Bratislave, na Zemplíne, v Plaveckom Podhradí, ale pravdepodobne aj inde.
   Na prelome nášho letopočtu Keltov na Slovensku prepadli a porazili od východu prichádzajúci bojovní Dákovia. Vzápätí sa od juhu cez Dunaj na slovenské územia tlačili aj Rimania a najmä od severu sa doslova valili germánske kmene Markomani a Kvádi. Oslabení Kelti opúšťali opevnené opidá a presídľovali sa vyššie na sever, kde časom splynuli s domácim obyvateľstvom popolnicových polí. Ich bohaté výrobné skúsenosti, najmä v železiarstve a v kováčstve, dožívali ešte niekoľko storočí - aj keď ich meno dávno zaniklo. Zato však podľa keltských kmeňov dostali svoje pomenovanie viaceré európske štáty: Čechy - Bohemia, Švajčiarsko - Helvetia, Francúzsko - Galia, Belgicko, Británia, Írsko. U nás len vari mená niektorých hôr a riek - Karpaty, Tatry, Dunaj, Nitra, Hron, Orava atď. pripomínajú tu ich prácu a civilizačnú činnosť.

DOBA BRONZOVÁ

   Niekedy okolo druhého tisícročia, ako to dosvedčujú archeologické vykopávky, objavujú sa na sídliskách, najmä však v inventároch hrobov, nové predmety: ozdoby, dýky a nože z medi a o niečo neskôr z bronzu; zliatiny cínu a medi. Začína sa ďalšia a veľmi výrazná vývojová etapa v dejinách Európy, prednej Ázie a severnej Afriky - doba bronzová. Na Slovensku trvala zhruba od druhého tisícročia do roku 800 pred n. l.
    Znalosť metalurgie a spracúvania bronzových výrobkov rozšírili sa k jednak z egejskej, helénskej oblasti, teda z Grécka, jednak zo Zakaukazska. Neskôr stredné Slovensko so svojimi povrchovými náleziskami medi sa stalo jedným z najvýznamnejších stredoeurópskych centier bronzovej industrie. Spočiatku sa v nálezoch stretávame iba s bronzovými ozdobami, neskôr pribúda aj nástrojov, až napokon bronz už v staršej dobe bronzovej ( 2000 - 1500 rokov pred n. l. ) stáva sa hlavným materiálom, z ktorého vyrábali nástroje. Kameň úplne ustúpil. Zo starších materiálov ostala len kosť, rohovina a, prirodzene, hlina na výrobu keramiky.

Bronzový poklad z doby Halstadskej.

   Technológia a technika práce inak s veľmi tvrdým bronzom stala v istom zmysle sériovou: predmety sa vyrábali vylievaním do vopred pripravených foriem z kameňa alebo hliny. Výroba bronzových predmetov kovaním bola objavená až neskôr. Nová technika veľmi urýchľovala výrobu bronzových nástrojov, zbraní a iných predmetov. Z celého tohto obdobia sa nám zachovali vývojovo rozmanité prenádherné mužské i ženské ozdoby - náramky, náušnice, závesy, diadémy, rôzne kované nákončia z odevu, ale zároveň aj najrozmanitejšie poľnohospodárske nástroje, ako motyky, čakany, dláta, šidlá atď. Nový kov však predovšetkým umožnil vyrábať mimoriadne dokonalé zbrane - kopije, oštepy, a dokonca už aj panciere. Tieto zbrane slúžili už ani nie tak na lov ale predovšetkým na vojnu, na obranu a na udržanie moci.
   Mimoriadne prudkým rozvojom v dobe bronzovej prešla aj keramika. V celom priebehu bronzovej éry vyrábali sa na slovenskom území nádoby a iné keramické predmety najrozmanitejších tvarov, úžitkové, ozdobné i náboženské, často prekrásne modelované a zdobené. Na konci bronzového obdobia sa objavuje na našom území hrnčiarsky kruh. A to je tiež jedna z veľkých revolúcií vo výrobe na pravekom Slovensku!
   Základným zamestnaním rôznych skupín obyvateľstva, ktoré prichádzali a odchádzali, asimilovali sa s inými a zanikli, bolo v tejto dobe už poľnohospodárstvo. No náročná metalurgia bronzu a technika výroby ozdôb, nástrojov a zbraní nevyhnutne si vyžiadala špecializáciu, oddelenie remesla od poľnohospodárstva a vznik remeselníckych osád. Roli to osady opevnené. Jednou z prvých takýchto osád v Európe a vôbec z najpozoruhodnejších bola osada, ktorá ležala v Barci pri Košiciach. Domy v nej boli zoradené do ulíc. Niektoré boli veľké, až trojpriestorové a zrejme v nich boli dielne. Druhým takýmto významným centrom, ale o niečo neskôr, bola osada v Pobedime pri Piešťanoch. Vyrábali sa tu nielen predmety z bronzu, ale aj zo zlata, z kostí a pod.

Keltská keramika.

   Ďalekosiahle zmeny vo výrobe sa, pravdaže, odrazili opäť v zmene štruktúry celej spoločnosti. Matriarchát ustúpil patriarchátu, „vláde muža". Ľud, ktorý žil v tejto dobe na Slovensku, sa členil na patriarchálne veľkorodiny, na rody a kmene na čele s kmeňovými náčelníkmi. A títo náčelníci, ako o tom svedčia obrovské kniežacie mohyly a v nich množstvo drahocenných predmetov, zbraní a ozdôb, boli už často veľmi bohatí a mocní. Na konci tohto obdobia budujú si niektoré kmene alebo možno aj kmeňové zväzy obrovské hradiská s mohutnými valmi, s vežami pre lukostrelcov na nárožiach, boli to strediská kmeňa a kultu, napríklad v Molpíre pri Smoleniciach, na Zobore a inde. Tieto hradiská, pravdaže, slúžili aj ako útočištia, ak bol kmeň napadnutý nepriateľom.
   Cez dlhé obdobia ( viac ako jedno tisícročie ) éry bronzu vystriedali sa iste na slovenskom území desiatky etnických skupín: prišli - odišli ( extenzívne poľnohospodárstvo po vyčerpaní pôdy roľníkov k tomu priam nútilo ), asimilovali sa s inými skupinami a zanikli. Predpokladá sa, že v prevahe to boli indoeurópske skupiny a kmene, do ktorých patrili aj Slovania. Archeológovia sa pokúšajú rozlišovať tieto skupiny a kmene podľa kvalitatívne inej keramiky - iných tvarov, iných druhov, inej výzdoby a obyčajne ich menujú podľa mien dnešných nálezísk. Najdlhšie sa na našom území držal ľud, ktorý k nám prišiel z Lužice na začiatku strednej doby bronzovej, kolo roku 1300 pred n. l. Pôvodne sa usadil na severe, no neskôr aj na juhu. Podľa pochovávania svojich mŕtvych do urien na akýchsi cintorínoch nazýva sa ľudom popolnicových polí. Niektorí predpokladajú, že tento ľud patril k Praslovanom; archeologické vykopávky, žiaľ, sú však nemé. Na konci bronzovej éry začali ho vytláčať bojové kmene, tlačiace sa z juhu vyššie do severoslovenských horských kotlín, kde si staval mohutné pevnosti - a pretrvával možno až do príchodu historických Slovanov, vytvoriac osobitnú tzv. púchovskú kultúru.

DOBA KAMENNÁ

   Ako obrovský napätý luk obopína karpatské horstvo na západe, severe východe našu krajinu, na jednom konci vystupujúci z vôd Dunaja, na druhom ponárajúci sa do vôd Tisy. A na tomto luku ako keby ležala obrovská ruka - večný symbol práce. Jej prsty, to sú hrebene pohorí a údolia riek Moravy, Váhu, Nitry, Ipľa, Hrona, Hornádu, Torysy, Tople, Ondavy, Latorice, jej dlaňou sú úrodné nížiny. Niektoré z týchto riek napájajú vody Dunaja, iné Tisy. Majú veľmi, veľmi staré mená. To je prírodný obraz našej rodnej krajiny - Slovenska - a dejisko slovenskej histórie. Človek ju obýva pomaly už pol milióna rokov. Občas pri stavbe ciest a budov i za pluhom sa odkryjú kosti pravekých obyvateľov a stopy ich života; no často ich už ani nevnímame ako kedysi živých ľudí - mužov a ženy, ktorí sa milovali, mali deti, tešili sa a smútili, stavali si chyže, kyprili primitívnymi motykami pôdu, mali strach z neznámeho a nepoznaného. Pamiatky po týchto starých pravekých obyvateľoch Slovenska sú iba symbolicky pod brázdami. Často sa nachádzajú v jaskyniach, inokedy hlboko v zemi, i niekoľko metrov.

Výliatok lebky neandertálca v travertínovej kope, Gánovce.

Archeológovia po nich starostlivo a sústavne pátrajú, vykopávajú ich a zostavujú z nich pestrú mozaiku o živote človeka na pravekom Slovensku. Sú na nej však ešte celé plochy prázdne, biele. Jedno je však isté, že za tieto desiatky a desiatky tisícročí vymenili sa tu stovky neznámych etnických skupín a každá z nich svojou prácou čímsi pomohla vytvoriť dnešnú tvár Slovenska.

   Dejiny našej planéty Zem sa delia na päť geologických období. V poslednom - v štvrtohorách - vyčleňuje sa z vývojového radu živočíchov človek a objavuje sa aj na Slovensku. Štvrtohory neboli, pravda, obdobím klimaticky jednotným. Zhruba štyri razy sa vystriedali ľadové a teplé fázy; každá z nich trvala niekoľko desiatok tisíc rokov a, prirodzene, vždy sa úplne zmenila celá príroda, rastlinstvo i živočíšstvo - len človek sa prispôsoboval. V ľadových dobách žil u nás obrovský mamut s niekoľko metrov dlhými klami, jaskynný medveď, sob, polárna líška, v teplých obdobiach diviak, jeleň, lev, slon a množstvo drobnej zveri, vtáctva a rýb.

Kamenná sekera.

    Človeka stvorila práca a rozumným tvorom ho urobila práve   cieľavedomá výroba nástrojov. Predok dnešného človeka - nižší, s dlhšími  rukami, viac nachýlený dopredu, s veľkými kostenými oblúkmi nad očami, ktorými ešte veľmi pripomína svojho dávneho predchodcu opočloveka z treťohôr, takmer bez brady, v dôsledku čoho nevedel ešte artikulovať, plynule hovoriť, silne zarastený - objavuje sa na pravekom Slovensku veľmi skoro, niekedy 400 000 - 300 000 rokov pred n. I., ako o tom svedčí odliatok lebky neandertálca, objavený roku 1926 v travertínovom lome v Gánovciach. Prvé stopy po sídliskách pračloveka a ním vyrobené nástroje našli sa u nás aj v Seni pri Košiciach, v Čani, v Želiezovciach, pri Novom Meste nad Váhom a inde. Títo prví obyvatelia zbierali plody prírody a boli lovcami zveri a rýb. Nemali ešte oštepy, kopije ani luky, a preto také obrovské zvieratá, ako boli mamuty, soby, medvede, zabíjali tak, že ich vháňali do priepastí a iných prírodných pascí. To, pravdaže, nemohol dokázať jeden človek. Preto ľudia žili vo väčších skupinách, tlupách. Bývali v jaskyniach. Stopy po obývaní jaskýň pravekým človekom sa našli v Prepoštskej jaskyni v Bojniciach, v Dzeravej skale pri Plaveckom Štvrtku, v Domici a inde.
 
 Tento praveký obyvateľ Slovenska zhotovoval si nástroje, ktoré potreboval, predovšetkým z kameňa a podľa tohto hlavného materiálu aj celé toto obdobie sa nazýva dobou kamennou. Trvala u nás veľmi, veľmi dlho: zhruba od 400 000 do roku 2000 pred n. l. Najstaršie kamenné nástroje sú veľmi primitívne: pästné kliny, rôzne sekáče, ktoré si človek priväzoval na drevené násady, rydlá, škrabadlá atď. Človek si ich zhotovoval otĺkaním kameňa, štiepaním. Len neskôr si začal vyhľadávať najľahšie spracovateľný materiál a dokonca si ho aj dovážal. Prirodzene, okrem kameňa ako materiálu na zhotovovanie rôznych nástrojov používal aj kosť a drevo. Už títo najstarší obyvatelia Slovenska poznali oheň, spočiatku, pravda, len prírodný, no neskôr si ho už vedeli trením alebo kresaním spraviť sami. Obliekali sa do koží zo zabitých zvierat. Samozrejme, aj v dlhom období doby kamennej možno pozorovať vývoj pravekej spoločnosti, odrážajúci sa predovšetkým v stále dokonalejších nástrojoch. Praveký človek na Slovensku sa postupne naučil robiť oštep, kopiju, luk a šíp, ktoré mu veľmi uľahčovali lov. Postupne opúšťal aj jaskyne a staval si chyže, obyčajne na vyvýšených úbočiach blízko vody.

Soška ženy zo slonoviny, Ivanovice.

    Niekedy okolo roku 10 000 pred n. l. začína sa aj na našom území stredná a po nej mladšia doba kamenná. Ľud, ktorý vtedy žil na našom území, vedel už jemne opracúvať, hladiť a vŕtať svoje kamenné nástroje. Popri rôznych klinoch, škrabadlách, rydlách vyrábal veľké sekeromlaty, sekery a čakany s otvormi pre drevené násady. Objavila sa aj prvá keramika - ručne vyhotovené nádoby z hliny a vypaľované v ohni. Toto bol veľký pokrok. Človek mal v čom variť si potravu a uskladňovať ju. V mladšej dobe kamennej - neolite a eneolite ( roky 6000 - 2000 pred n. I. ) - nastala aj veľká historická zmena vo výžive ľudstva - popri love významným zdrojom výživy sa stalo aj poľnohospodárstvo a chov domácich zvierat. Praveký roľník sial najmä proso, pšenicu, jačmeň a niektoré strukoviny. Prirodzene, poľnohospodárstvo, čo ako primitívne, muselo mať aj vhodné nástroje na obrábanie pôdy - motyky, rýle, čakany. Pôda sa kyprila aj pomocou dreveného háku alebo radia, ktoré ťahali ľudia. Na konci tohto obdobia objavil sa v našej oblasti aj voz. Pochopiteľne, že tieto veľké zmeny vo výrobe a výžive hlboko zasiahli do štruktúry vtedajšej spoločnosti: Muž stratil výsadné postavenie, ktoré mal ako živiteľ-lovec. V tejto fáze roľnícko - pastierskej spoločnosti dostala sa do popredia žena nielen ako matka, ale aj ako živiteľka, vykonávajúca všetky práce okolo poľnohospodárstva, pastierstva i v domácnosti. A tak aj na našom území nastúpilo relatívne dlhé obdobie matriarchátu. Svedčia o tom okrem iného veľké, často až 40m dlhé obytné chaty; v jedných bývali len ženy, v iných muži. Svedčia o tom aj idoly - sošky Venuší ako symbol plodnosti - Matky, udržovateľky života.

DEDIČSTVO PREDKOV

   Milý a láskavý čitateľ - prepáč, že Ťa oslovujeme tak dôverne
- takto sa obyčajne prihovárali svojim priaznivcom autori starých kníh. Tak ako pred vyše troma storočiami Jakub Jakobaeus dal do rúk slovenskej verejnosti Viva gentis Slavicae delineatio - Živý opis slovenského národa, aj my Ti predkladáme dejiny Slovenska, ľudu, ktorý tu žil, najmä však ľudu a národa slovenského, ktorý medzi horským oblúkom Karpát a riekami Dunajom Tisou žije dodnes. Aj my sme sa usilovali napísať tieto dejiny tak, aby Ťa nielen poučili, ale aj zaujali. Skôr však, ako sa zahĺbiš do minulých storočí, dovoľ, aby sme Ti krátko vysvetlili, čo nás viedlo k napísaniu tohoto blogu, alebo lepšie, v čom predovšetkým hľadáme význam onoho antického okrídleného hesla: "Historia est magistra vitae - Dejiny sú učiteľkou života." Zmysel slovenských vidíme v kontinuite života, v nepretržitosti rastu duchovnej kultúry, v pokračujúcom civilizačnom procese.
   Veď prvý človek sa na dnešnom Slovensku objavil veľmi skoro, 400 000 - 300 000 rokov pred naším letopočtom - a odvtedy ľudská ruka ustavične pretvárala, civilizovala našu krajinu. Všetko, čoho sme sa stali dedičmi, je často výsledkom tisícročia trvajúceho historického procesu a vývoja. A toto dedičstvo, na ktorom majú svoj podiel generácie a generácie našich predkov, si často ani neuvedomujeme: dennodenne používame ovocie stromov, ktoré sme nesadili my, pijeme víno zo starých viníc, jeme chlieb už z kultivovaných polí. Bola to úmorná práca! Generácie našich predkov po stáročia klčovali lesy, kroviská, vysúšali močiare, z oráčiny vyzbierali kamenie – kým sa nezmenila na úrodnú, plodonosnú zem. Zdedili sme domy, dediny a mestá, ktoré teraz dobudovávame - aj keď veľkoryso‚ so starými nádhernými palácmi, chrámami; cesty - aj keď ich teraz rozširujeme; železnice; áno, aj mnohé fabriky. Na tomto všetkom lipnú mozole a pot našich otcov, dedov a pradedov!

Pôda

   A tu nám prichádzajú na um slová o tom,že znalosť minulosti je nevyhnutná, aby sa ľudia naučili myslieť historicky. To znamená chápať život ako proces ustavičného zhmotňovania pracovnej energie vo všetkom tom, čomu hovoríme hmotná kultúra. Historicky myslieť, to znamená chápať, ako na pripravenom základe hmotnej kultúry a na jej pôde vznikla a rozvíja sa duševná, rozumová kultúra... Historické myslenie nám ukazuje víťaznú silu práce, zázračnú neskrotnú silu rozumu, organizovaného prácou, ktorý potom organizuje všetku činnosť, všetku ľudskú prácu. A toto je zároveň aj súčasný názor na úlohu ľudu v dejinách. No aj tento názor má svoje dejiny a mnohí pokrokoví ľudia už v minulosti sa k nemu veľmi priblížili. Aj u nás na Slovensku. Gregor Berzeviczy z Lomnice vo svojej knižke o postavení poddaného ľudu v Uhorsku roku 1802 napísal: "Naši historici neopisujú dejiny krajiny, ale kráľov, ich dedičské záležitosti, spory, vojny a výboje, ako aj osudy významných rodov. Ale to, aký bol vnútorný stav krajiny, ktoré holi príčiny blahobytu alebo biedy ľudu, ako sa vyvíjal vzájomný pomer jednotlivých tried obyvateľstva, životné podmienky ľudu a formy vlády, sotva spomínajú..."
   Prirodzene, na tomto veľkom civilizačnom procese Slovenska nemal podiel iba slovenský ľud. Dávno pred príchodom predkov dnešných Slovákov žili tu desiatky etnických skupín, niektoré z nich podľa mena neznámych. Po usadení sa starých Slovienov od druhej polovice 10. a v 11. storočí na Žitnom ostrove, v Potisí, v južnom Poiplí a Gemeri, v južných oblastiach Abova a Zemplína nachádzajú svoj trvalý domov Maďari. Už od 11. storočia za niekoľko stáročí prichádzajú sem z rôznych oblastí, predovšetkým nemeckých krajín, vo väčších - menších vlnách kolonisti - roľníci, remeselníci, baníci. Na východnom Slovensku usadzuje sa ukrajinský ľud a napokon pred tureckým nebezpečenstvom hľadajú tu záchranu chorvátski roľníci a iné skupiny obyvateľov. No značná časť týchto neskorších usadlíkov sa pokojnou cestou asimilovala, splynula so Slovákmi, slovenský živel ako najpočetnejší dal Slovensku meno a vtlačil charakter tejto krajine. A preto dnes hovoríme a píšeme o dejinách Slovenska ako o slovenských dejinách - no to nijako neznamená, že by sme chceli znižovať podiel iných národov a národností, ktoré tu žili a žijú a ktoré sa zúčastňovali na historickom civilizačnom procese Slovenska.     Naši predkovia zanechali nám však nielen hmotnú kultúru - domy, dediny, mestá, sady, polia, železnice, továrne, ale aj bohatú kultúru duchovnú. Aj náš materinský jazyk, ktorým hovoríme a píšeme, vyvíjal sa v dejinnom procese, takže odráža historický vývoj a skúsenosti našich predkov; starostlivo ho pestovali generácie našich vedcov a spisovateľov. Zdedili sme bohatú kultúru, najmä literatúru, ktorá je najvernejším zrkadlom našej národnej minulosti.

Les

   Z hľadiska historického považujeme našu prítomnosť za najvyššie poschodie budovy, ktorú stavali generácie našich predkov: ich prácu tu symbolicky predstavujú nielen tehly, ale často aj nosníky a oporné piliere. A úlohu historika vidíme aj v tom, že skúma a ukáže, aký podiel na vyzdvihnutí tejto budovy z pradávnych základov majú jednotlivé udalosti a osoby, triedy, vrstvy a národy, kto staval a kto búral, pretože dejiny nikdy nešli iba priamočiaro dopredu. Bez znalosti dejín sa môže štát, národ či jednotlivec ocitnúť v položení pútnika, ktorý bezradne stojí na križovatke a nepamätá si, odkiaľ ta prišiel. Či mu nehrozí nebezpečenstvo, že sa vydá naspäť po ceste, ktorú už raz prekonal, že iba s námahou bude po takejto zbytočnej okľuke dobiehať tých, ktorí vedia z minulosti vyťažiť poučenie, ako žiť dnešku i zajtrajšku.
   V prítomnosti sa skrýva kus minulosti a zároveň aj budúcnosti: my sme iba jedným ohnivkom v nekonečnej reťazi - ako sú desiatky miliónov dávno mŕtvych budovateľov dnešnej tváre Slovenska z minulých generácií. Inak by sme minulosť a históriu nevedeli vôbec pochopiť. Predchádzajúce generácie žijú v našej prítomnosti - sme ich deti v túžbe po šťastí, v láske, v práci a bojoch. Práca je tmel, ktorá spája minulosť s prítomnosťou - prítomnosť s budúcnosťou, tvorivá práca je jedným zo základných poslaní človeka, jeden z hlavných zmyslov života človeka. Básnicky to vyjadril náš veľký spisovateľ Hviezdoslav:

Ó‚ práci všetka česť, česť práci všetka!
Je ona žitia obsahom i cieľom:
cieľ určený - zvem Boha ako svedka –
a vzácny obsah, zhodný s dušou, s telom.
Česť statočnej, jak a kde konávaná...
a planej záhaľke zas posmech, hana!