SLOVENSKO SÚČASŤ UHORSKA

Zánik Veľkomoravskej ríše priniesol úplne iný, menej šťastný historický osud ľudu na východ od rieky Moravy. Ním obývané územie Maďari postupne začleňovali do uhorského ranofeudálneho štátu. Tento ľud sa vrátil k jednému zo svojich pôvodných, možno kmeňových názvov (Slovieni - Slovioni - Slovák - Slováci) a v rámci Uhorska, v ktorom Slovensko ostalo až do roku 1918, sa postupne sformoval najprv na feudálnu národnosť, potom na novodobý buržoázny národ. Styky Slovákov so susednou Moravou a s českou kultúrou boli však vždy najužšie spomedzi stykov s inými národmi. Maďarský alebo uhorský kmeňový zväz, ktorý sa vyčlenil z ugrofínskej jazykovej skupiny, ale časom do svojich zvykov a reči prijal mnoho tureckých prvkov, sa po porážke nemeckým cisárom Ottom I. roku 955 na rieke Lechu natrvalo usadil v strednom Podunajsku a v Potisí. Zjednocujúca úloha pri vzniku uhorského štátu pripadla kmeňu Magyar, usadenému pôvodne v Zadunajsku, ktorý dol názov celej krajine - Magyarország - a ktorého náčelníci založili prvú kniežaciu a kráľovskú dynastiu - Arpádovcov. Zo zakladateľa uhorského štátu na konci 10. storočia možno označiť knieža Gejzu, jeho syna Vajka (po pokrstení Štefana), ktorý okolo roku 1000 prijal z rúk pápeža Silvestra kráľovskú korunu. Uhorské kráľovstvo sa v 11. a v 12. storočí vyvíjalo v priaznivejších podmienkach ako český štát. Jeho králi mohli diplomatizovať nielen medzi rivalizujúcou rímskou kúriou a nemeckými cisármi, ale aj Byzantskou ríšou. Ku koncu 12. storočia zvíťazila západná orientácia Uhorska, no jeho králi sa nedostali do vazalskej závislosti od nemeckej ríše. Za toto obdobie sa aj v Uhorskom kráľovstve upevnilo kresťanstvo a feudálne vzťahy. Pokiaľ ide o slovenské územie, začleňovalo sa iba postupne

do rámca uhorského štátu, pričom ho bolo treba často dobýjať so zbraňou v ruke. Uhorský kronikár Anonymus píše najmä o urputných bojoch medzi nitrianskymi Slovienmi a Maďarmi. No konci 10. storočia západné Slovensko obsadilo české knieža Boleslav I., na začiatku nasledujúceho storočia okupoval poľský Boleslav Chrabrý územie až po Dunaj. O postupnom šírení moci uhorských kráľov smerom na sever i na západ svedčia názvy osád po strážcoch pohraničných zásekov (bývali to príslišníci rozdielnzch kmeňov, napr. Pečenehovia, Sikuli) - Stráže, Uherce, Uhrovec, Uhorská Ves, Sekule, Plaveč, Pečeňany atď. - s ktorými sa stretávame na celom území Slovenska. V priebehu 12, storočia sa západná a severná hranica Uhorska ustálila. Od polovice 11. storočia do začiatku 12. storočia bolo na slovenskom území zriadené údelné kniežatstvo mladších bratov uhorského kráľa so sídlom prevažne na nitrianskom hrade. Bratislavský a nitriansky hrad, hrad v Ostrihome a Tekove sa ako prvé stali župnými hradmi. Maďari od podrobených Slovienov - ako o tom svedči slovanská terminológia - prebrali nielen župnú organizáciu, ale aj iné inštitúcie ranofeudálneho štátu, napríklad dvorské hodnosti. Kráľovská župa mala predovšetkým vojenskú funkciu. Župan velil vojenskému obyvateľstvu, iobbagionom, ktorí okrem vojenských povinností vyberali naturálne dávky od poddaného ľudu. Tretina z nich ostávala županovi, dve tretiny dostával kráľ. Okrem toho jestvovali kráľovské dvorce, ktoré mali skôr hospodársku funkciu. Dávky poddaných, dvorníkov a ich povinnosti sa časom špecializovali. Jednotlivé obce mali určené, ktoré produkty prevažne odovzdávali, alebo ktoré povinnosti plnili. Podľa toho dostali mnohé slovenské obce svoje meno - Hrnčiarovce, Kováče, Lovčice, Sokolovce, Psiare atď. S týmto javom sa stretávame aj v českých krajinách. Dávky sa panovníkovi odovzdávali z titulu vlastníctva všetkej pôdy, ktorou už v tomto období odmeňoval svojich „verných" veľmožov a služobníkov, najmä však kláštory a cirkevné inštitúcie.

Hlavným zamestnaním slovenského ľudu bolo poľnohospodárstvo, chov dobytka a lov. Aj na Slovensku sa v tomto období prechádza k dvojpoľnému, neskôr k trojpoľnému systému. V 11.-12. storočí sa na strednom Slovensku a na Spiši usadzujú ako roľníci, no najmä ako baníci nemeckí kolonisti. Obchod sa sústreďoval iba do niektorých osád a kupčilo sa v stanovených dňoch, zväčša v stredu, vo štvrtok alebo v sobotu. Podľa toho dostali mnohé osady svoje pomenovanie. Najväčšími tržnými osadami boli Bratislava a Nitra.

Aj v Uhorsku, a teda aj na Slovensku, mala cirkev významný podiel na upevňovaní feudálnych vzťahov, ale aj na samom znevoľňovaní roľníckeho obyvateľstva. Už kráľ Štefan založil ostrihomské arcibiskupstvo, ku ktorému patrilo celé slovenské územie. Inak sa cirkevná organizácia úzko prelínala so župnou: pri župných hradoch boli kostoly, na hradoch sídlili aj cirkevní hodnostári - arcidiakon a arcipresbyter. Aj uhorskí králi zakladali a štedro obdarúvali kláštory; k prvým patril kláštor svätého Hypolita na Zobore, opátstvo v Beňadiku, kláštor v Klíži, Ludaniciach, na Skalke pri Trenčíne atď. Spočiatku ich obdarúvali pôdou a poddanými, prípadne aj otrokmi - dušníkmi ešte štedrejšie ako svetských veľmožov. Pri kapitulách a kláštoroch, najmä v Bratislave a v Nitre vznikali prvé školy. Sloviensky ľud bol však z tejto oficiálnej vzdelanosti vylúčený. Pokračoval v rozvíjaní svojej tradičnej kultúry a od samého začiatku sa formoval a vyvíjal ako podrobená národnosť.

PRAVEK NA NAŠOM ÚZEMÍ

Pravek na Slovensku ako historickom území, ktoré je vývojovo úzko spojené s územím Čiech predstavuje dlhé obdobie bezmála pol milióna rokov, ktoré začína objavením pitekantropa - predchodcu človeka, a ním vyrobených primitívnych kamenných nástrojov - pästných klinov. Stretávame sa s nimi sporadicky na celom našom území. Obdobie praveku sa končí prevahou písomných správ, ktoré plnia úlohu historických prameňov.

Prvé dochované písomné správy o území Československa pochádzajú z pera antických spisovateľov zhruba od prvého storočia pred n.l. až do konca 1. tisícročia n.l., hlavné a základné informácie poskytujú archeológovia podľa archeologických vykopávok.

V priebehu tohto nesmierne dlhého obdobia, ktorého začiatky spadajú ešte do medziľadových dôb, sa od základu zmenil obraz krajiny, flóra i fauna. Človek sa týmto zmenám prispôsoboval. Na území dnešného Česka a Slovenska sa vystriedalo veľké množstvo etnických skupín a rozličných kultúr. V skratke nie je, prirodzene, možné podať prehľad pravekého vývoja. V rámci tohto časového rozpätia bol však zhruba jednotný, ba prevažne sa prelínal s vývojom v stredoeurópskej oblasti, hoci v istých obdobiach mal svoje výrazné teritoriálne špecifické črty v Čechách, na Morave alebo na Slovensku.

Kedysi okolo 80. tisícročia pred n. l. žil na československom území neandertálsky človek. Dokladá to nález odliatku lebky v Gánovciach na Spiši, dolnej čeľuste v jaskyni Šipka pri Štramberku. Primitívne kamenné nástroje, nájdené zväčša v jaskyniach - jeho obydliach - zaraďujeme do tzv. moustierskej kultúry. Takmer vzápätí za lovcom a zberačom plodín sa objavuje homo sapiens, Vyrábal nástroje z kameňa i z kosti, ale zachovali sa po ňom aj výrazné umelecké prejavy, hlinené vypaľované postavy ženy (napríklad Venuša z Dolných Věstoníc), zvierat, ženské i zvieracie motívy ryté do kosti i z viacerých lokalít. V mezolite, ktorý charakterizovalo na celom našom území teplejšie podnebie, sa zintenzívnil popri poľovníctve ako hlavnom zamestnaní aj zber plodín. V nasledujúcej vývojovej etape, v neolite, (5.-4. tisícročie pred n. l.) sa u nás postupne udomácnilo poľnohospodárstvo. Človek si skrotil niektoré zvieratá, a tak sa položili základy dobytkárstva. Poľnohospodárstvo sa do strednej Európy dostalo cez Balkán a Podunajsko z Anatólie. Prví poľnohospodári na našom území pestovali pšenicu, jačmeň, ovos i strukoviny, žili v matriarchálnych rodoch v malých i väčších osadách dočasného charakteru. Stavali chaty dlhé 30 až 50 metrov. Nové zamestnanie si vynútilo dokonalejšie nástroje z kameňa, ktorý hladili a vŕtali. Na konci neolitu bolo u nás známe radlo a voz, ale aj tkaniny, no predovšetkým keramika. A práve podľa jej rozličných foriem a výzdoby určujú sa aj kultúrne etnické okruhy (lineárna keramika východoslovenská, česká, moravská maľovaná kultúra atď.). Z umeleckých predmetov dlho prevládali ženské idoly - symboly matky, roditeľky. Na konci mladšej doby kamennej, na prelome 2. tisícročia pred n. l. vpadli na naše územie bojovní pastieri, podľa všetkého viacerých etnických okruhov - zo severu cez Čechy Moravu prenikol na Slovensko ľud, ktorý charakterizuje tzv. šnúrová keramika a do Čiech z juhu ľud kultúry zvoncových pohárov. Tieto skupiny významne prispeli k zmene matriarchátu na patriarchát.

Už v tomto období sa ako predzvesť doby bronzovej začínajú na slovenskom území objavovať výrobky z medi a takmer vzápätí sa šíria po celom našom území z černomorskej oblasti výrobky z bronzu. Doba bronzová, počas ktorej sa bohato využívali domáce suroviny, trvala u nás od prvých storočí 2. tisícročia do prvých storočí 1. tisícročia pred n. l. Na jej začiatku sa stretávame u nás s vplyv mykénskej kultúry homérskeho obdobia, na konci s etruskými vplyvmi. Z bronzu sa vyrábali obranné i útočné zbrane, poľnohospodárske i remeselnícke nástroje a náradie, bohaté šperky, ale aj reprezentatívne nádoby. Bronzová doba na československom území trvala bezmála poldruha tisícročia. Ľud, ktorý bol jej reprezentantom, a ktorý sa v dôsledku hospodárskych migrácii a výbojov niekoľkokrát vymenil alebo asimiloval so starším obyvateľstvom, patril k viacerým etnikám jazykovo príbuznej indoeurópskej skupiny. Prirodzene, v priebehu tohto obdobia sa aj materiálna a duchovná kultúra menila, pričom zasiahla nielen technológiu výroby nástrojov v poľnohospodárstve, ale aj umelecké prejavy, náboženské predstavy o spoločenské zriadenie. No celom našom území prevládalo patriarchálne rodové zriadenie s kolektívnym vlastníctvom pôdy, ale už so vzrastajúcou sociálnou a majetkovou diferenciáciou. K najstarším celkom na československom území patrila únětická kultúra (Únětice pri Prahe), ktorá bola rozšírená na celom území Čiech a Moravy, a na juhozápadnom Slovensku kultúra maďarovská (Maďarovce pri Krupine). V polovici tisícročia natrvalo osídlilo západné Slovensko, Moravu, južné a juhozápadné Čechy obyvateľstvo z Podunajska, ktoré podľa spôsobu pochovávania nazývame ľudom mohylovej kultúry. O niekoľko storočí neskôr sa v severných oblastiach usadil ľud popolnicových polí, alebo ľud lužickej kultúry. O jeho pôvode sa vedú spory. Niektorí mu pripisujú slovanský pôvod, iní zase ilýrsky.

Okolo 8.-9. storočia sa objavujú aj na našom území šperky a postupne aj nástroje zo železa. Vlastnosti nového kovu - ľahká spracovateľnosť, tvrdosť a trvanlivosť - a bohaté náleziská významne ovplyvnili spoločenský vývoj. Treba však zdôrazniť, že výroba mnohých bronzových výrobkov - šperkov, keramiky i nástrojov - pretrváva. Ľud popolnicových polí si osvojil kultúru staršej doby železnej - halštatskej. V polovici prvého tisícročia pred n. l. podľahol tento ľud od východu náporu Skýtov a od západu Keltov.

Kelti sú prvou etnickou historickou skupinou v histórii Československa, ktorú poznáme podľa mena. Bol to roľnícky, ale bojovný ľud, ktorý postupoval od 5.-4. storočia zo západu na východ. V 4. storočí Kelti vyplienili severné Taliansko. České krajiny obsadil kmeň Bojov (odtiaľ historické meno Čiech - Bohémia, Böhmen). Na strednom Slovensku sídlil keltský kmeň Kotínov, ktorí boli vynikajúcimi hutníkmi. Kelti, ovplyvnení etruskou a čiastočne gréckou a rímskou kultúrou, sú tvorcami laténskej kultúry. Boli dobrými kováčmi a poznali hrnčiarsky kruh. Ich výrobné tradície pretrvávali až do príchodu Slovanov. Bývali v osadách, no neskôr budovali opevnené oppidá na návršiach, napríklad v Stradoniciach u Berouna, na Starom Hradisku pri Prostějove, v Bratislave, a ich náčelníci razili železné, zlaté a strieborné mince - zväčša napodobeniny macedónskych razieb. Pri bratislavskom oppide sa našlo množstvo keltských mincí s textom BIATEC, NONNOS, BUSU atď., čo boli pravdepodobne mená náčelníkov. V prvom storočí pred n. l. zlomili nadvládu Keltov na našom území jednak Rimania a jednak expanzia germánskych kmeňov od severu a Dákov od východu.

V tomto období sa v českých krajínách usadil germánsky kmeň Markomani a na západnom Slovensku kmeň Kvádi. Kelti sa asimilovali, alebo ustupovali na severovýchod. Markomani a Kvádi sa na územie dnešného Československa sťahovali pod tlakom rímskych légii na Rýne, no vzápätí po zriadení provincií Rhaetica, Norica, Illyrica a Panónta sa dostali do podobnej situácie na juhu. Celé prvé štyri storočia n. l. boli vyplnené bojmi medzi rímskymi légiami a germánskymi barbarmi. Na Dunaji vybudovali systém pevností - Limes Romanus (Gerulata pri Bratislave, Brigetium pri Komárne), strážne stanice na druhej strane Dunaja (Devín, Stupava, Mušov, Milanovce) a pri výpravách proti Markomanom prenikali hlboko na slovenské územie (rímsky nápis v Trenčíne z roku 179 n. l., cisár Marcus Aurélius pri Hrone). Tieto kontakty, pravda, neboli iba vojenské, ale oj obchodné a kultúrne. Rímska ríša v 5. storočí n. l. v dôsledku vnútorného rozkladu i germánskej expanzie zanikla. Nastalo búrlivé obdobie „sťahovania národov". Na územie Čiech a Slovenska zasahuje nadvláda Hunov, pred ktorými sa sem načas uchýlili Góti, no po porážke Hunov na Katalaunských poliach roku 451 sa toto územie nakrátko dostalo do novej ostrogótskej ríše. V nasledujúcom storočí sa germánske kmene sťahovali na západ. Stopy ich osídlenia sprostredkovali mnohé keltské a starogermánske názvy riek hôr (Ohra, Jizera, Ister - Dunaj, Váh, Morava, Nitra, Karpaty, Tatry atď.) novým obyvateľom - Slovanom.

VEĽKÁ MORAVA

Prví Slovania sa na našom území objavujú už v priebehu 5. storočia. Neprišli do ľudoprázdneho priestoru. Na niekoľkých miestach v Čechách nachádzame stopy ich sídlisk v bezprostrednom susedstve markomanských. Sťahovali sa sem spoza Karpát cez všetky priesmyky, zakrátko zasiahli na celé československé územie, prenikli aj do alpskej oblasti, do Podunajska v oblasti Panónie a na Balkán. Zo 6. storočia máme už o nich písomné správy od viacerých byzantských autorov.

Bol to roľnícky ľud, ktorý žil v malých osadách v neveľkých obydliach - zemniciach a polozemniciach. Rodové zriadenie v ich spoločnosti už nebolo dominujúce a pri spoločnom vlastníctve pôdy ustúpila rodová občina susedskej. Slovania poznali výrobu železa a v nálezoch sa zachovali aj železné radlice. Slovanská keramika z týchto storočí bola veľmi jednoduchá - spočiatku mali iba prosté lepené, neskôr na hrnčiarskom kole vytáčané nádoby, ktoré začali ozdobovať typickou vlnovkou. Ide o tzv. keramiku pražského typu. Stretávame sa s ňou v Čechách, na Morave i na západnom Slovensku. Hradiská z 5., 6. a 7. storočia z územia dnešného Československa zatiaľ nepoznáme. Svojich mŕtvych Slovania spaľovali.

Je pravdepodobné, že sa českí Slovania už v 6. storočí dostali do politickej sféry franskej ríše. Slovania z južnej Moravy, juhozápadného, ale aj nížinatých oblastí východného Slovenska sa v druhej polovici 6. storočia dostali do závislosti od mongolských Avarov. Jadro avarskej moci bolo v Panónii, v Potisí a na dolnom Dunaji. Avari boli nomádski pastieri koní a dobytka a mali už nadkmeňovú vojenskú organizáciu. Ako vynikajúci jazdci - lukostrelci si úplne podrobili slovanské obyvateľstvo. V oblasti, kde sa usadili a v priľahlých oblastiach im Slovania museli platiť poplatky. Avari prinútili platiť aj mocnú byzantskú ríšu. Na ich vojenských výpravách sa zúčastňovali aj porobení Slovania. Postupne sa utvorila istá avarsko-slovanská symbióza. Slovania si od Avarov osvojili nielen obyčaje, ale aj výrobu zbraní a vojenskú techniku.

V rokoch 623-624 slovanské kmene z oblasti Moravy, Považia, Ponitria, ktoré sa zjednotili pod vedením franského kupca Sama, zvrhli avarskú nadvládu. Vznikol nadkmeňový útvar, Samova ríša. Samo dokázal pri Vogastisburgu poraziť aj vojská, ktoré proti nemu vyslal kráľ Dagobert. Aké boli osudy ríše po Samovej smrti, pramene nehovoria. Pod avarskú nadvládu sa však títo Slovania už nedostali, naopak, ohrozovali Avarov, ktorí sa, pravda, na konci 8. storočia za vlády Karola Veľkého dostali pod nadvládu Franskej ríše.

V prvej štvrtine 9. storočia sa na sever od stredného Dunaja utvorili dve nadkmeňové kniežatstvá, moravské a nitrianske, ktoré splynuli do relatívne mocného štátu - Veľkej Moravy. Archeologické vykopávky povodia Moravy a zo západného Slovenska svedčia o vyspelej spoločnosti po zániku Samovej ríše. Pražský typ ustupuje vyspelej hradiskovej keramike. Rozvinulo sa hutníctvo železa a s ním výroba zbraní. Aj celá spoločenská organizácia sa zmenila. Práve na strednom toku Moravy objavili orcheológovia prvé slovanské hradiská na československom území (Mikulčice a Staré Zámky u Líšně) a z veľkého počtu nálezov ostrôh usudzujú na existenciu družín okolo vladykov. Spaľovanie mŕtvych vystriedalo pochovávanie v mohylách, z čoho zasa niektorí historici usudzujú na kresťanské vplyvy.

Od začiatku 9. storočia sa množia aj písomné správy vo franských kronikách o českých, moravských i nitrianskych Slovanoch. Roku 822 sa objavujú na všeobecnom sneme franskej ríše vo Frankfurte aj zástupcovia Moravanov. Okolo roku 828 vysvätil v Nitre salzburský arcibiskup Adalrám nitrianskemu kniežaťu Pribinovi ešte pred jeho pokrstením kostol.

Roku 833 Mojmír, „knieža Moravanov nad Dunajom“ porazil Pribinu, vyhnal ho z jeho kniežatstva a položil základy Veľkej Moravy. O Pribinovi vieme, že neskôr dostal od východofranského kráľa Ľudovíta Nemca ako léno kniežatstvo pri Blatenskom jazere. Po Pribinovej smrti sa tu stal kniežaťom jeho syn Koceľ. Veľkomoravské knieža Mojmír na začiatku uznával nadvládu Frankov - odvádzal ročný tribút, prijímal vo svojej krajine franských kresťanských misionárov atď. Roku 846 sa však proti franskej nadvláde vzbúril. Ľudovít Nemec vzburu potlačil a za knieža Moravanov alebo Slovienov, ako sa tiež nazývali, vymenoval Mojmírovho synovca Rastislava.

Rastislav však tiež pokračoval v tradičnej politike usilujúcej sa o nezávislosť a dokázal odraziť vojenské výpravy Frankov roku 856 i roku 863. Pokúsil sa osamostatniť aj v cirkevnej oblasti a roku 863 mu byzantský cisár Michal III. na jeho žiadosť poslal kresťanských misionárov na čele s Konštantínom a jeho bratom Metodom. Roku 867, keď už vychovali na Veľkej Morave istý počet žiakov, vypravili sa do Ríma, kde pápež Hadrián II. povolil slovanskú liturgiu. Chorý Konštantín tu vstúpil do kláštora, prijal meno Cyril a umrel. Na Koceľovu žiadosť pápež vysvätil Metoda za panónskeho arcibiskupa. Na spiatočnej ceste na Veľkú Moravu ho však vojenské družiny troch nemeckých biskupov zajali a uväznili.

V tom čase opäť zúrila vojna medzi moravskými Slovienmi a Frankami. Zradou nitrianskeho údelného kniežaťa Svätopluka, Rastislavovho synovca, Frankovia zvíťazili. Rastislava zajali, uväznili a oslepili. Vzápätí sa však Moravania na čele so Slavomírom opäť vzbúrili proti franskej nadvláde, a keď na ich stranu od Frankov prešiel Svätopluk, pripravili franským vojskám krvavú porážku.

Za vlády Svätopluka (871-894) nastal najväčší rozmach Veľkej Moravy. Umožnil ho hospodársky a spoločenský rozvoj v krajine, ale aj vybudovanie vojenskej organizácie a moci, základy ktorej systematicky kládol Rastislav.

Základom tohto rozkvetu bola predovšetkým rozvinutá poľnohospodárska a remeselná výroba. Jej korene boli vo vyspelej metalurgii železa. Pri veľkomoravských hradiskách v Želechovicích na Morave, v Nitre a Pobedime na západnom Slovensku - a iste neboli jediné - archeológovia odkryli celé batérie železiarskych pecí. Kováči vyrábali symetrické i asymetrické radlá, pluhy, motyky, kosáky, kosy, nožnice na strihanie oviec atď., veľké množstvo najrozmanitejších nástrojov pre iné remeslá, predmety domácej potreby a najmä obranné i útočné zbrane. Železné hrivny boli popri plátne (odtiaľ slovo „platiť") dokonca platidlom.

Keramika vyrábaná na hrnčiarskom kruhu mala najrozmanitejšie tvary a funkcie. Veľkomoravský šperk zo striebra, zlata, z kosti i zo skla udivuje umeleckým prevedením a remeselnou precíznosťou. Táto rozvinutá výroba sa stala základom veľkomoravského štátu, v ktorom feudálny spoločenský poriadok zapustil pevné korene. Na čele štátu stál vladyka - knieža s ozbrojenou družinou. Na kniežacom dvore pôsobila hierarchia hodnostárov - stolník, pohárnik. taverník - hospodár atď. Veľmoži - špáni spravovali ostatné hradiská a vyberali feudálne dávky od roľníckeho a remeselníckeho ľudu v svojich obvodoch („medziach").

Archeológovia za posledných 20-30 rokov odkryli celú sieť veľkomoravských hradísk, ktoré boli nielen pevnosťami, ale sídelnými komplexmi, celými ohradenými mestami. Na Valoch v Mikulčiciach odkryli palác a kostoly. Bolo to asi hlavné hradisko. Daľšie boli na Velehrade pri Uherském Hradišti, v Pohansku pri Břeclavi, v Sadoch pri Uherském Hradišti, na Slovensku v Nitre, Pobedime, na hradnom kopci v Bratislave, v Devíne a inde. V obvode a za obvodom hradiska boli osady remeselníkov i roľníkov, tzv. prostých ľudí, základu veľkomoravskej spoločnosti. Štátna moc a cirkev bedlili nad dodržiavaním zákona a delikty, najmä prečiny proti feudálnemu vlastníctvu, kruto trestali.

Svätopluk zakrátko upevnil svoje postavenie v krajine a za jeho vlády nastal prudký mocenský rozmach Veľkej Moravy. Proti útokom svojich hlavných nepriateľov, východofranských kráľov, Karolmana a Arnulfa sa úspešne bránil, pričom sa vo svojej zahraničnej politike orientoval na pápežskú kúriu. Už v sedemdesiatych rokoch 9. storočia prinútil české a poľské kmene v Sliezsku, . Hornej Visle a Hornej Odre platiť tribút. Roku 893 pripojil k svojej ríši Čechy. Metoda opäť uviedol na arcibiskupský prestol, no jeho vzťah k nemu a k slovienskej liturgii bol veľmi kolísavý, čo podľa všetkého súviselo aj s postojom rímskej kúrie.

V krajine časom opäť získali veľký vplyv franskí kňazi a pre jedného z nich, Wichinga, ktorý bol Svätoplukovým kancelárom, získal od pápeža nitrianske biskupstvo. Wiching bol Metodovým úblavným nepriateľom. Ten sa v dôsledku jeho intríg musel neustále u pápežov očisťovať od rozličných obvinení, a tak bola slovanská liturgia striedavo zakazovaná a povoľovaná. Po smrti Metoda roku 885 slovienskych kňazov (v počte 200) z Veľkej Moravy vyhnali.

Roku 894 Svätopluk umrel a nástupcom sa stal jeho najstarší syn M ojmír II. Ešte roku 900 bol na Veľkej Morave vysvätený arcibiskup a traja biskupi, jeden nich pre biskupstvo nitrianske. Vzápätí sa však začal vnútorný rozvrat a vypukli ozbrojené zrážky medzi stúpencami kniežat Mojmíra II. a jeho mladšieho brata Svätopluka. Tieto rozbroje využili ich nepriatelia, do krajiny vpadli franské vojská, zvyšovala sa aktivita maďarského kmeňového zväzu. Odtrhli sa české a poľské kmene, a tak Veľká Morava zanikla.

Zánik Veľkej Moravy mal ďalekosiahle následky pre ďalší vývoj národnostných pomerov v strednej Európe, predovšetkým pre osudy najbližších slovanských národov - Čechov a Slovákov.

VZNIK ČESKÉHO ŠTÁTU

Na konci 8. a na začiatku 9. storočia žilo v Čechách niekoľko kmeňov - Dudlebi, Lučania, Děčania, Charvati, Zlýčania, Pšovania, Glomači a Česi, ktorí si na čele s rodom Přemyslovcov postupne podrobovali ostatné kmene a dali meno celej krajine. Vznik českého štátu spadá však až do 10. storočia. Zo začiatku 9. storočia márne správy, že Frankovia nútili české kmene platiť poplatky o uznávať svoju závislosť. Roku 845 niekoľko českých kniežat prijalo krst v Rezne. Svätopluk podriadil zase české kmene Veľkomoravskej ríši a Metod pokrstil Přemyslovca Bořivoja a jeho manželku Ludmilu. A práve v kniežatstve Přemyslovcov po vyhnaní slovienskych kňazov z Veľkej Moravy pokračovala slovienska liturgia a dožívalo veľkomoravské písomníctvo.

Nadkmeňový český štát mohol vzniknúť po zániku Veľkomoravskej ríše, keď bola aj východofranská ríša načas oslabená vnútornými rozpormi a nájazdmi maďarského kmeňového zväzu. Po Bořivojovi sa vystriedali jeho synovia Spytihněv a Vratislav I.. Vratislavovho syna Václava zavraždila roku 935 družina mladšieho brata Boleslava. Motívom tejto vraždy bol Václavov pasívny postoj k expanzii Svätej ríše rímskej nemeckého národa - Václav vstúpil s nemeckým kráľom Henrichom III. do lénneho vazalského zväzku a zaviazal sa mu platiť ročný tribút. Boleslav I. (935-967) bol vládcom silnej ruky. Začas dokázal odrážať aj vojenské útoky nemeckých feudálov, úspešne sa bránil lúpežným vpádom Maďarov, obsadil celú Moravu o časť poľského územia s Krakovom. Jeho syn Boleslav I I. (967-999) pokračoval v otcovej politike. S jeho menom sa viažu dve významné udalosti - založenie pražského biskupstva a vyvraždenie rodu Slavníkovcov, z ktorého pochádzal pražský biskup Vojtěch. Bol to prejav zjednotenia českého štátu. Poľský kráľ Boleslav Chrabrý však na začiatku nášho tisícročia obsadil Moravu a nakrátko dokonca i Prahu a až knieža Břetislav I. (1034-1055) dobyl stratené územia a odvážil sa postaviť proti nemeckej ríši. Nakoniec on sám i jeho nástupcovia opäť uznali lénnu závislosť. Jeden z nich, Vladislav II., využívajúc boj o investitúru medzi pápežom Gregorom VIII. a nemeckým cisárom Henrichom IV., získal za vernosť a podporu od cisára ako léno niektoré územia mimo Čiech a roku 1058 hodnosť českého kráľa.

Vznik českého štátu, podobne ako predtým vznik a rozvoj Veľkomoravskej ríše, súvisí s hospodárskym rozvojom a utváraním nových spoločenských vzťahov - feudálnych. Popri ťažbe a hutníctve železa sa ťažilo alebo ryžovalo striebro, z ktorého sa skoro začali raziť povestné české denáre, a cín - dôležité články českého zahraničného obchodu. Nastal rozvoj poľnohospodárstva, v ktorom sa udomácnil trojpoľný systém s úhorom ako pastvou a chov dobytka. Kone sa predávali aj do cudziny. Strediskami obchodu sa stávali podhradia, kde vznikali prvé trhové osady. Už v 10. storočí bola najznámejšia Praha. Arabský kupec Ibrahim lbn Jakub o nej píše: „Mesto Praha je vystavané z kameňa a vápna a pokiaľ ide o obchod, je to najväčšie mesto. Sem prichádzajú s tovarom z mesta Krakova Rusi a Slovania. A z krajín Turkov moslimovia, židia a Turci rovnako s tovarom a s obchodnými mincami. Tí vyvážajú od nich cín, otrokov a rozličné kožušiny. Ich zem je najlepšia krajina na severe ...".

Táto charakteristika Prahy je dokladom toho, že v mladom štáte českých Přemyslovcov sa rozhodujúcimi spoločenskými vzťahmi stali feudálne vzťahy. Centrom kniežacej moci Přemyslovcov bola ozbrojená družina na mohutnom pražskom hrade s množstvom ďalších hradísk. Družiny a hrady mali, pravda, aj ďalší príslušníci rodu Přemyslovcov a iní veľrmoži. Hradiská a ozbrojené družiny boli, obrazne povedané, ako napäté tetivy lukov - takmer každodenne prepukali ozbrojené konflikty, vyrovnávali sa účty o získavali zbraňou ďaľšie majetky. Všetkým potrebným - potravinami, odevom, priadzou, remeselnými výrobkami aj zbraňami zásobovali kniežatá, veľmožov a ich družiny poddaní roľníci, ktorých postupne úplne znevoľnili. Významnou výrobnou silou boli otroci, iba máloktorí z roľníkov ostali slobodní. Ak ešte v 10. storočí kniežatá a veľmoži odmeňovali svoju družinu podielom koristi, od nasledujúceho storočia už čoraz častejšie darúvali pôdu - aj s nevoľníkmi a otrokmi.

Významnú úlohu v upevňovaní feudálnych vzťahov v mladom českom štáte zohrávala cirkev - kňazi, kláštory a kresťanská ideológia. V 10. storočí bola cirkev s kňazmi na čele s pražským biskupom v područí štátu, od polovice 11. storočia sa však najmä pražskí biskupi (zväščša z rodu Přemyslovcov) začínali povyšovať nad štát a nezriedka vznikali kôli tomu ozbrojené konflikty. Kniežatá a veľmoži stavali kostoly, zakladali kláštory a štedro ich obdarúvali zemou s nevoľníkmi a otrokmi. Kláštory a kapituly sa stali strediskami ranofeudálnej vzdelanosti. Latinčina úplne vytlačila staroslovienčinu. Kostoly - rotundy a baziliky - ale aj svetské stavby najmä v Prahe sa stavali v románskom slohu.

Rozhodujúcim faktorom vývoja vnútropolitických pomerov českého štátu v druhej polovici 11. a 12. storočia sa stala lénna závislosť Přemyslovcov od nemeckej ríše, ale aj mocenský zápas medzi nemeckými cisármi a rímskou kúriou. Nemeckí cisári si časom jednak osvojili nárok zasobovať do vnútorných záležitosti českého štátu, najmä pri obsadzovaní kniežacieho stolca, jednak vťahovali přemyslovské kniežatá do svojich výbojov - krížových výprav, výprav proti Poliakom a pobaltským Slovanom, do bojov s pápežmi atď. V krajine rozdúchavali a využívali vnútorné rozpory. Do ozbrojeného konfliktu s ústrednou kniežacou mocou so niekoľkokrát dostali pražskí biskupi a moravskí markgrófi; Morava so totiž stala údelným kniežatstvom mladších Přemyslovcov. Kráľovskú korunu sa podarilo získať iba Vladislavovi II. z rúk cisára Fridricha Barbarosu roku 1158. No cisár neuznal nástupníctvo jeho syna Bedřicha. Ozbrojené boje veľmožov, ozbrojené vystúpenie moravského markgrófa a pražského biskupa proti ústrednej kniežacej moci na konci 12. storočia boli prejavom jej slabosti, rozbujnenia feudálnej anarchie a roztrieštenosti v štáte.

ROZVOJ FEUDALIZMU

13. a 14. storočie je v českých aj v slovenských dejinách obdobím rozvoja a vrcholenia feudalizmu. Zhruba rovnaký vývoj ekonomiky českých krajín aj Slovenska mal za následok podobný spoločenský vývoj, a ak k tomu prirátame aj vonkajšie politické vplyvy, je tu mnoho nápadných analógií a spoločných čŕt. V hospodárskej oblasti je to už všeobecné víťazstvo dvojpoľného a najmä trojpoľného systému o nástup ťažkého železného pluhu.

V obidvoch oblastiach sa rozvíja intenzívna vnútorná domáca, ale aj vonkajšia tzv. nemecká kolonizácia, v dôsledku ktorej sa rozširuje rozsah ornej pôdy, stúpajú výnosy a hustota osídlenia. Výrazné organizačné a spoločensko-ekonomické črty má tzv. šoltýsska kolonizácia, ktorú organizovali kráľom alebo feudálmi poverení lokátori, v českých krajinách nazývaní fojtami alebo šulcami, na Slovensku škultétmi (šoltýsmi); tu tam vznikali takto desiatky nových osád na tzv. emphyteutickom alebo nemeckom práve.

Rovnaké ekonomické príčiny mala aj mestská kolonizácia - vznikanie a zakladanie slobodných kráľovských miest („na zelenom trávniku") - ktorým ich zakladatelia v českých krajinách i na Slovensku udeľovali zhruba rovnaké privilégiá a ktoré preto mali podobný právny, ale aj spoločenský vývoj. V niektorých prípadoch preberali slovenské mestá mestské práva nielen z miest v Nemecku, ale aj v Čechách a na Morave. Banská Štiavnica a ostatné banské mestá prevzali napríklad jihlavské právo. Kremnica kutnohorské. Rozvoj banskej ťažby, v Čechách striebra, na Slovensku striebra i zlata, bol od začiatku 14. storočia podnetom analogických reforiem banského a mincového regálu, ale aj celého daňového systému, pričom je tu opäť zrejmý vzájomný vplyv.

Mestá sa stávajú strediskami nielen obchodu, ale aj remeselníckej výroby a v 14. storočí sa v mestách utvárajú cechy ako záujmové organizácie remeselníkov. Mestský patriciát, opierajúci sa o svoje bohatstvo a mestské múry, začína vystupovať - v Čechách skôr a dôraznejšie - ako významný politicko-mocenský faktor. Analógie sú aj vo vývoji kráľovskej moci, ktorá sa napriek rastúcej moci oligarchov a výbuchom feudálnej anarchie, najmä po vymretí vládnúcej dynastie Přemyslovcov v Čechách a Arpádovcov v Uhorsku, na počiatku 14. storočia výrazne upevnila. Podobný vývoj zaznamenávame aj v štruktúre a mocenskom postavení jednotlivých vrstiev vládnúcej triedy.

V Čechách reprezentovali svetskú šľachtu páni a rytieri, v Uhorsku baróni a zemani; nápadné zhody sú napríklad aj medzi tzv. Zlatou bulou, ktorú pod tlakom nižšej šľachty vydal roku 1222 Ondrej II. a ktorá sa neskôr stala oporným pilierom uhorskej feudálnostavovskej ústavy, a privilégiom, ktoré si roku 1310 na kráľovi Jánovi Luxemburskom vynútila česká šľachta. Obrovský rast cirkevnej moci, ktorý vyvrcholil za pápeža Inocenta III. a Bonifáca VIII., mal za následok nielen rast pozemkového bohatstva cirkvi, ale aj moci duchovných feudálov, biskupov a prelátov.

Z hľadiska národnostného vývoja sa v českých krajinách ozývajú prvé protinemecké tóny z radov rytierstva (Dalimilova kronika), ale v 14. storočí prepukajú v českých aj v slovenských mestách národnostné spory. Proti vládnúcej triede feudálov sa sformovala jednotná bezpróvno trieda poddanského ľudu.

Pre český štát bolo 13.-14, storočie obdobím najväčšieho rozkvetu a mocenského rozmachu, aj keď sa na konci tohto obdobia objavujú signály hlbokej spoločenskej krízy. Zhodou historických okolností sa na českom tróne - a o tróne možno hovoriť v plnom zmysle slova - vystriedal za sebou rad významných panovníkov. Nemecký cisár Fridrich II. vydal Přemyslovi Otakarovi I. roku 1212 privilégium, tzv. Zlatú bulu sicílsku, ktorou potvrdil dedičnosť českej koruny v rode Přemyslovcov a nezávislosť českého štátu. Václav I., za ktorého sa stal český dvor jedným z európskych centier rodiacej sa rytierskej kultúry, získal pre korunu významné územné zisky. V tomto úsilí pokračoval aj jeho syn Přemysl Otakar II., ktorý mal na kolopise kráľovskej pečate svoj titul: „Přemysl, král český, vojvoda rakúsky, štajerský, korutánsky, markgróf moravský a pán Kranska". Přemysl Otakar však už siahal aj za korunou rímskeho cisára nemeckej ríše, úspešnejší bol však Rudolf Habsburský a Přemysl Otakar bol predovšetkým v dôsledku povstania vlastnej českej šľachty porazený a v roku 1278 v boji zabitý, Václav II. po krátkom období anarchie („Braniboři v Čechách"), upevnil kráľovskú moc, definitívne získal Chebsko a roku 1300 sa stal aj kráľom poľským.

Po vymretí Přemyslovcov zavraždením Václava III. roku 1306 a po období vnútorného rozvratu sa dostali na český trón po praslici s Přemyslovcami spriaznení Luxemburgovci - kráľ Ján a jeho syn Karol IV. Ján Luxemburský, obdivovateľ rytierskej kultúry, turnajov, ale aj odvážny vojak, sa v Čechách málo zdržoval, zato však pre českú korunu získal Zgorzelecko, Budyšinsko, Hornú Lužicu a Horné i Dolné Sliezsko. Za Karola IV. (1346-1378) česká feudálna monarchia, ktorej kráľ sa roku 1346 stal kráľom rímskym a roku 1355 aj cisárom, dosiahla vrchol, ale zároveň už jasne vystupovali hlboké, spoločenské rozpory, Sám Karol IV, bol celým svojím založením konzervatívny, cieľavedome brzdil progresívne spoločenské sily, napríklad remeselníkov cechy potláčal v záujme patriciátu - a práve za jeho vlády sa rozbujnelo bohatstvo a moc cirkevnej hierarchie a kňazstva. Nastal čas rozkvetu miest (kráľ okrem iných založil Nové Město pražské), rozkvetu gotického umenia a počiatkov humanistickej kultúry v českých krajinách. Roku 1348 založil Karol IV. v Prahe univerzitu.

Na tomto mocenskom, hospodárskom a kultúrnom rozvoji českého štátu mala hlavnú zásluhu najnižšia priečka na feudálnom rebríčku, ktorej sa výslovne prikazovalo „Ty pracuj - český poddaný ľud. Rozsah ornej pôdy a výnosy v kráľovstve vzrástli a všeobecný hospodársky pokrok umožnil českým poddaným platenie dávok v peniazoch. V 14. storočí zemepáni chtiví peňazí zvyšovali vykorisťovanie ľudu nad znesiteľnú hranicu. Cirkevní feudáli, ktorým patrila tretina všetkej pôdy, boli pritom na čele. 13. a 14. storočie bolo obdobím rozvoja českých miest a českí králi tento vývoj napospol podporovali. Kráľovské mestá Praha, Plzeň, Budějovice, Kouřirn, Kolín, na Morave Brno, Olomouc, Znojmo a ďaľšie sa stávali strediskami vnútorného i zahraničného obchodu a remesiel. Kvalitatívny prínos pre hospodársky rozvoj krajiny v tomto období predstavovali akoby nevysychajúce zásoby striebra, ktorého ťažba sa sústreďovala v banských mestách - Jihlave a Kutnej Hore - a ktoré umožnilo raziť povestné české groše, mince obľúbené a rozšírené aj v medzinárodnom obchode. Kráľovské mestá sa stávali, najmä, ako opora kráľovskej moci, mocenským pojmom, nezriedka dokázali vojensky zastaviť cudzích votrelcov, no ešte častejšie so zrážali s domácimi feudálmi. Roku 1309 sa zrazil pražský a kutnohorský patriciát s českou šľachtou, nedokázal však ešte svoje víťazstvo využiť. Aj v meštianstve vznikli a prehĺbili sa triedne rozpory, predovšetkým medzi patriciátom a remeselníkmi.

Kolonizačný ruch rozvoj miest začal ukazovať aj svoju druhú tvár: V pohraničných oblastiach kolonizoval predovšetkým nemecký živel, ktorý prenikol oj do miest a získal si prevahu medzi bohatým patriciátom, kým remeselníci a mestská chudoba boli prevažne českého pôvodu. Preto aj triedne rozpory v mestách nadobúdali nacionálny charakter. Za celé toto obdobie sa šírili rozpory aj medzi kráľovskou mocou a feudálmi, ktoré nezriedka prerastali do šľachtických povstaní alebo do odboja mocných oligarchov. Také typy pánov oko Záviš z Falkenštejna, ktorý osnoval odboj proti Přemyslovi Otakarovi II. alebo Jindřich z Lipé po smrti Václava III., neboli zriedkavé. Z rytierskeho stavu, ktorý sa búril najmä proti uprednostňovaniu mocných cudzincov, sa regrutovali nielen vojaci, ale aj lúpežní rytieri.

Od 13. storočia sa udomácňovali zjazdy - snemy šľachty a zanášanie prijatých zákonov do tzv. Zemských dosák, ale prijatiu centrálneho zákonníka sa celá šľachta vytrvalo bránila a mala dosť sily, aby odmietla oj zákonník spracovaný pod dohľadom Karola IV. (Majestas Carolina).

S veľmi podobnými črtami ekonomického, sociálneho i národnostného vývoja so stretávame aj na vtedajšom Slovensku a v celom uhorskom kráľovstve. V Uhorsku s veľmi vážnymi a hlbokými dôsledkami pre vývoj spoločenských pomerov na Slovensku - začal kráľ Ondrej III. od začiatku 13. storočia uplatňovať „nový systém" vlády: Rozdával veľmožom kráľovskú pôdu (robilo sa tak aj predtým, ale nie v takom rozsahu), často celé župy i hrady. Obdarovaní za to mali posielať do kráľovského vojska kontingenty ozbrojencov, tzv. bandériá. Bol to koniec tzv. patrimoniálneho kráľovstva z obdobia raného feudalizmu. Kráľovskí servienti, stredná šľachta a iobbagioni, vojaci v hradnom vojsku, obávajúc sa, aby sa z priamej závislosti od kráľa nedostali do závislosti od veľmožov, si roku 1222 vynútili na kráľovi vydanie privilégia, spomínanej Zlatej buly, oporného kameňa výsad uhorskej šľachty v celej epoche feudalizmu. V tomto období sa na mnohých miestach búril aj podddaný roľnícky ľud a je pozoruhodné že výlučne na cirkevných majetkoch. Tradičné povinnosti sa začali porušovať a nespokojnosť vypukla napríklad v Šali nad Váhorn, v Slepčanoch a Sebechleboch proti opátovi v Panonhalme a v Dvoroch nad Žitavou sa poddaní búrili proti opátovi v Hronskom Beňadiku.

Pápežská kúria o biskupi si však vynútili revíziu Zlatej buly takmer vzápätí po jej vydaní. S Ondrejovou politikou rozdávania kráľovskej pôdy (donácií) nesúhlasil ani jeho syn Béla IV., ale keď roku 1235 nastúpil a začal robiť revíziu starších donácií, prerušil toto jeho úsilie upevniť kráľovskú moc vpád Mongolov - Tatárov. V apríli 1241 porazili Tatári uhorské vojská na rieke Slanej na východnom Slovensku, v júni vpadli z Moravy cez Hrozenkovský priesmyk na západné Slovensko a v zime cez zamrznutý Dunaj zaplavili maďarskú nížinu. Odolali len mocné hrady ako Trenčín, Nitra, Bratislava, Komárno, Fiľakovo, z ktorých aj podľa mena poznáme viacerých hrdinských slovenských obrancov. V lete roku 1242 po správe o smrti chána Batu Tatári odtiahli zanechajúc za sebou spustošenú celú krajinu. Ostali však stále hrozbou a to prinútilo Bélu IV. vrátiť sa k otcovej donačnej politike. Sám staval kamenné hrady a podnecoval v tomto smere aj veľmožov, dával im donácie, ale pôdou odmeňoval aj svojich servientov a drobných služobníkov, zárodky strednej šľachty a zemianstva. Išlo o pôdu, ktorá sa vyčleňovala z dedinských osád. Takto vzniklo mnoho zemianskych osád, napríklad v Turci. Liptove, na Orave, atď.

Aby rozprúdil hospodársky ruch v krajine, podporoval Béla IV. domácu i vonkajšiu kolonizáciu, „hosťov". Za jeho vlády sa začala šoltýsska kolonizácia, v súvislosti s ktorou vznikli na Slovensku desiatky nových osád. Na východnom Slovensku dostali výsady tamojší Sasi v 24 spišských mestách. Kráľ udeľoval mestské výsady starším tržným osadám (Trnava, Krupina., Zvolen, Banská Bystrica a Štiavnica), ale zakladali sa aj nové, najmä banské mestá. Dôsledky boli podobné oko v Čechách - rozvoj obchodu a remesiel, no najmä ťažby zlata, striebra a od nasledujúceho storočia i medi na strednom i východnom Slovensku. Podobné boli aj spoločenské a národnostné dôsledky.

Po smrti Bélu IV, sa na uhorskom tróne vystriedalo niekoľko panovníkov, čo bolo živnou pôdou pre feudálnu anarchiu, ktorá sa naplno rozpútala po vymretí Arpádovcov (roku 1301 Ondrejom III.), Toto obdobie tvorí v slovenských dejinách osobitnú kapitolu, spojenú s menom Matúša Čáka Trenčianskeho, v čase národného obrodenia chápaného ako národného hrdinu, „pána Váhu a Tatier". Bol to však násilnícky feudál - oligarcha, ktorý si nevyberal prostriedky, ako zo zmätkov v krajine, najmä z bojov o trón vyťažiť čo najviac pre seba. Na svojom hrade v Trenčíne si vydržoval nákladný dvor, ovládal 30 hradov na území 12 stolíc. Šľachtu a zemanov si zaväzoval vazalskou prísahou. Aj nitrianskeho biskupa prinútil zložiť vazalskú prísahu. Mal niekoľkotisícové vojsko zložené z ťažkoodencov a lučištníkov, s ktorými zasahoval aj do medzinárodných konfliktov na strane východoslovenského veľmoža Omodeja z rodu Aba v boji proti kráľovi Karolovi Róbertovi d'Anjou. Rozhodujúcu bitku pri Rozhanovciach roku 1312 vyhrali v prospech kráľa ozbrojení košickí mešťania. Karol Róbert, korunovaný za uhorského kráľa roku 1308, nechal však Matúša „dožiť" a tak roku 1321 Čák umrel bez dedičov.

Karol Róbert, favorit pápežskej kúrie, bol panovníkom - hospodárom. Roku 1322 získal za zálohu od rakúskeho vojvodu Fridricha Bratislavskú stolicu s Bratislavou, od Jána Luxemburského pohraničné hrady Holíč a Branč. Jeho najvýznamnejšou reformou bola reforma banského regálu roku 1327, podľa ktorej 2/3 vyťaženého zlata a striebra patrili vlastníkovi majetku a 1/3 kráľovi. Všetko zlato a striebro sa muselo predať mincovým komorám. Predtým sa totiž nové náleziská často zatajovali. Kráľ zaviedol pevnú menu založenú na zlate a jej oporou sa stal dukát (florén, podľa zlatej mince mesta Florencie), razený najprv v Budíne a od roku 1355 v novozaloženej mincovni v Kremnici. Zaviedol aj trvalé zdanenie poddaných, tzv. portu, čiže daň od brány - sedliackej usadlosti, 3 groše ročne. Kráľovské župy sa zmenili na hospodárske domíniá na čele s kastelánmi. Šľachtici v obvodoch župných hradov si začali utvárať novú župnú politickú organizáciu - zemiansku stolicu. Obrovské bohatstvo využil Karolov syn Ľudovít Veľký (1342-1382) na veľmocenskú politiku - výboje na Balkáne a v Taliansku. Roku 1370 bol zvolený za poľského kráľa. Po jeho smrti prepukli v krajine boje o trón a anarchia.

Na Slovensku aj v 14. storočí pokračovala šoltýsska kolonizácia na nemeckom práve, no čoraz väčšmi sa na nej zúčastňoval slovenský živel. Mnohé osady dosiahli od kráľa mestské právo, ale aj šľachtici a biskupi začali svojim osadám dávať niektoré výsady (právo voliť richtára, dedičské práva, právo platiť dávky vcelku za celú obec atď.). Do konca storočia bolo na Slovensku do 100 miest a zemepánskych mestečiek. V Košiciach už roku 1307 vznikol cech kožušníkov, ďaľšie cechy vznikli až na konci 14, storočia v Bratislave. V Trnave sa utvorila gilda obchodníkov, Hlavnými strediskami vnútorného i tranzitného obchodu sa stali kráľovské mestá - Bratislava, Trnava, Košice, Prešov, Levoča a Bardejov. Košice už v tomto čase dostali tzv. právo skladu, významné v tranzitnom obchode. (Bratislava, Trnava, Trenčín a Bardejov ho získali až na začiatku nasledujúceho storočia). Kvalitatívne najvýznamnejšou zložkou v hospodárskom vývoji uhorského štátu bolo v tomto období baníctvo, koncentrované najmä v slovenských banských mestách Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, Kremnici, Smolníku a ďaľších. Ťažba už prenikala do veľkých hĺbok a baníctvo sa stávalo aj technicky mimoriadne náročným (čerpanie vody, zhutňovanie atď.). Slovenské bane stáli v množstve vyťaženého zlata no jednom z prvých miest v Európe, v striebre hneď za českými krajinami.

Istý medzník v spoločenskom vývoji Slovenska znamenal snem roku 1351. Potvrdil platnosť Zlatej buly, prijal zákon o dedičnosti šľachtických majetkov a ich nepredajnosti na druhej strane zavedením desiatku (desiatej časti z úrody) pre cirkev, deviatku pre zemepána (a k tomu daň pre kráľa) sa zjednotili feudálne dávky poddaných.

Toto obdobie je zlomové aj vo vývoji národnostných pomerov. Roku 1381 si slovenskí mešťania v Žiline po osobnej sťažnosti u kráľa Ľudovíta Veľkého vynútili privilégium paritného zastúpenia v mestskej rade s tamojšími nemeckými mešťanmi a striedanie sa vo funkcii richtára i v ostatných mestských hodnostiach. Táto zásada parity sa uplatňovala neskôr aj v ďaľších mestách o napokon aj v zákone z roku 1608. V slovenskom národnom a kultúrnom vývoji začína hrať významnú úlohu vplyv pražskej univerzity, od začiatku hojne navštevovanej slovenskými študentmi.

HUSITSKÉ HNUTIE

Hlboká spoločenská kríza, ktorá sa začala v českých krajinách prejavovať už za Karola IV., prevalila sa za vlády jeho syna Václava IV. (1378-1419) do husitského revolučného hnutia. Z hľadiska vzájomných vzťahoch tried a jednotlivých vrstiev vtedajšej českej spoločnosti nastal boj „všetkých proti všetkým". Najnenávidenejšia bola cirkev, ktorá už vlastnila tretinu všetkej pôdy s poddanými v krajine. Pápež predával cirkevné hodnosti i odpustky, kupčilo sa so všetkým „posvätným". Českí páni agresívne rozširovali svoju moc na úkor kráľa, rytierov a miest, ale tieňom v oku im bolo bohatstvo cirkvi, Mimoriadne napätá situácia bola v mestách. Nenávisť cechových remeselníkov a mestskej chudoby (táto vrstva tvorila už 40 percent obyvateľov miest) sa obracala proti patriciátu a v niekoľkých mestách (napríklad v Brne) prepukli nepokoje. Páni, cirkev a bohatí mešťania sa zúčastňovali na vykorisťovaní poddaného roľníckeho ľudu. Napríklad Praha mala vyše 100 poddanských osád. Práve v tomto období ťažko doľahla na roľnícky ľud aj pravidelná kráľovská daň.

Kráľ Václav IV. sa hneď v prvých rokoch svojej vlády dostal do konfliktu s pražským arcibiskupom Janom z Jenštejna. Porazil ho vojensky roku 1395 a napokon prinútil vzdať sa aj arcibiskupskej hodnosti, Druhým kráľovým nepriateľom boli mocní českí páni, v ozbrojených konfliktoch ho dokonca niekoľkokrát zajali a uväznili. V zápase s nimi podporovali kráľa mešťania a rytieri. Nemeckí feudáli využili nepokoje v Čechách, zbavili Václava koruny rímskeho cisára a zvolili si jeho mladšieho brata, uhorského kráľa Žigmunda, naozajstnú „sivú eminenciu" českých dejín tohto obdobia a neskoršieho nepriateľa českého ľudu a husitskej revolúcie.

Spoločenská kríza a vrenie našli svoj výraz aj v protifeudálnej ideológii, ktorá bola s ohľadom na dobovú terminológiu zahalená do náboženského rúcha a mala proticirkevný charakter, takže sa jej dostávalo obvinenia za kacírstvo. Kazatelia Konrád Waldhauser, Jan Milič Kroměříža, Matěj z Janova už od polovice 14. storočia vystupovali opierajúc sa o Bibliu proti bohatstvu cirkvi, proti svätokupectvu, ale už často aj proti krikľavej spoločenskej nerovnosti všeobecne a proti vykorisťovaniu ľudu. Najvýznamnejším z týchto kritikov - ideológov sa stal Majster Jan Hus (1372-1415). Ako profesor, začas aj dekan Filozofickej fakulty a rektor Karlovej univerzity rozvíjal svoje reformné názory vo svojich spisoch a kázňach pred Pražanmi vo veľkej Betlehemskej kaplnke. Pod vplyvom anglického reformátora Johna Wiklefa vystupoval proti neporiadkom, najmä proti bohatstvu cirkvi, kupčeniu s odpustkami, ale aj proti feudálnemu vykorisťovaniu ľudu. Najpriebojnejšie pôsobil jeho názor, že kráľa, biskupov, opátov atď., ak sú v stave hriechu, nemožno rešpektovať ako vrchnosť. Spočiatku mal Jan Hus vplyv aj na samého kráľa, ktorý roku 1409 pod jeho vplyvom zrušil tzv. Kutnohorským dekrétom výsadné postavenie cudzích univerzitných národov, najmä Nemcov na pražskej univerzite, ktorá sa tým počeštila. Čoskoro sa dostal do konfliktu s pražským arcibiskupom, pápež uvrhol kvôli nemu na Prahu interdikt, a tak roku 1413 Hus našiel na čas útočište na Kozom Hrádku v južných Čechách. V pevnej viere, že obháji svoje názory a po tom, čo mu Žigmund ako nemecký kráľ glejtom - ochranným listom - zaručil osobnú bezpečnosť, prijal Pozvanie na cirkevný koncil do Kostnice. Bránil tu svoje názory proti zaujatému zhromaždeniu a napriek glejtu ho 6. júla 1415 ako kacíra upálili. O rok neskôr bol rovnakým spôsobom popravený aj jeho stúpenec Jeroným Pražský.

Husovo upálenie vyvolalo v Čechách veľké pobúrenie. Česká a moravská šľachta poslala koncilu oficiálny protest. Nespokojnosť so šírila ako záplava. Jej symbolom bol kalich a prijímanie „pod obojím". Zanietený ľud začal masovo putovať. Hory (Oreb, Tábor), kde počúval kázne Husových žiakov a prívržencov. Objavujú sa noví kacírski kazatelia Jakoubek zo Stříbra, Mikuláš z Drážďan a Jan Želivský. Pred vykorisťovaným ľudom sa vznášala chiliastická vidina spravodlivého božieho kráľovstva na zemi, pod jej vplyvom sa hnutie radikalizovalo a všeobecná nespokojnosť prerástla do revolučného požiaru.

Spoločenské pomery na Slovensku boli v mnohom smere podobné, hoci - keďže tu hospodársky život nebol taký rozvinutý ako v českých krajinách - sa spoločenské rozpory natoľko nevyostrili. Uhorským kráľom sa stal práve Žigmund, brat Václava IV. Cirkev mala v Uhorsku slabšie postavenie ako v Čechách a hlavným nebezpečenstvom pre kráľa bola agresivita mocných oligarchov a šľachty všeobecne. Proti Žigmundovi vzniklo niekoľko šľachtických sprisahaní o povstaní, napríklad v Nitrianskej stolici a jedna z veľmožských klík ho roku 1401 zajala a uväznila. Mocní oligarchovia sa násilím zmocňovali majetkov nižšej šľachty. Stiborovi zo Stiboríc, pánovi na Beckove, patrilo 18 hradných panstiev s 300 dedinami.

Od juhu ohrozovali Uhorské kráľovstvo stále vážnejšie Turci, ktorí roku 1396 na hlavu porazili pri Nikopole uhorské vojská na čele so Žigmundom. Proti veľmožom sa Žigmund usiloval oprieť o mestá, významný zdroj kráľovskej moci. Udeľoval im rozličné výsady (košickí remeselníci napríklad jediní mohli vyrábať barchet, bardejovskí plátno o pod.), zakazoval vývoz drahých kovov z krajiny a obmedzoval cudzích kupcov. Proti možným útokom feudálov sa mestá opevňovali a združovali. V tomto čase vznikol Zväz siedmich banských miest. Žigmund sa ocitol vo finančnej tiesni a roku 1411 zálohoval 13 spišských miest Poľsku (za 37 000 kôp českých grošov). V zálohe ostali až do roku 1770. Aj na Slovensku, najmä medzi meštianstvom a poddaným ľudom sa ako výraz nespokojnosti šírilo sektárske hnutie a už roku 1400 „inkvizítori kacírskej neprávosti v arcibiskupstve ostrihomskom" predvolávali všetkých podozrivých do Trnavy.

Signálom k husitskej revolúcii bolo ozbrojené povstanie chudoby v pražskom Novom Meste 30. júla 1419 na čele s radikálnym kazateľom Janom Želivským. Vzápätí sa rozšírilo na celú Prahu, ktorá sa stala srdcom husitského hnutia. Už v prvých mesiacoch sa na stranu vzbúreného pražského ľudu pridal schudobnený rytier, skúsený vojak Jan Žižka z Trocnova.

V auguste 1419 umrel Václav IV. Nároky na český trón si robil ten, ktorého meno sa v českom prostredí spájalo s vierolomným upálením Majstra Jana Husa - Žigmund. Nasledujúcich pätnásť rokov poznačil búrlivý spoločenský a politický vývoj. Rozvinul sa pomerne komplikovaný obraz rozporov, nepokojov zápasov nielen medzi hlavnými triedami spoločnosti, a1e aj medzi ich spoločenskými vrstvami. No ľavom krídle tohto obrazu stála mestská chudoba a dedinský ľud, na pravom katolícki páni a patriciát. V strede, kde bolo najviac pohybu, kolísali mešťania o kališnícka šľachta. Do popredia sa postupne dostávala celá galéria nových postáv.

Druhým ohniskom husitskej revolúcie sa stalo hradisko no hore Tábor, nazvané neskôr jednoducho Tábor. Tu sa schádzali stúpenci Husových ideálov, prevažne príslušníci dedinskej a mestskej chudoby, aby organizovali svoj život v duchu biblických zásad rovnosti, akéhosi spotrebného komunizmu. Keď sa k tejto skupine na jar 1419 pridal so svojimi bojovníkmi Jan Žižka, stal sa Tábor aj vojenskou silou. V polovici roku 1420 obľahla Prahu stotisícová križiacka armáda na čele so Žigmundom a mestu prišli na pomoc husitskí bojovníci z celých Čiech. Vďaka vojenskému géniu Jana Žižku boli križiaci rozprášení. V tomto období sa formuje aj husitský revolučný program. Proti miernejším štyrom pražským artikulám, za ktorými stál aj Jan Žižka, sa postavilo 12 radikálnych chiliastických článkov táborskej chudoby. Už v tomto období sa spomínaný stred - mešťania a kališnícka šľachta, obohatení konfiškáci majetkov cirkvi a nemeckého patriciátu presúval doprava, stával sa konzervatívne umierneným.

Jan Žižka z Trocnova ako hlavný hajtman Tábora potlačil hnutie chiliastickej chudoby a radikálnych pikhartov, vzápätí však Tábor aj so svojimi bojovníkmi opustil a budoval, Nový Tábor. V Prahe Jan Želivský za pomoci mestskej chudoby v júli 1421 nastolil revolučnú diktatúru, bol však nútený ustúpiť a na začiatku nasledujúceho roka ho mešťania dali popraviť. Rozdelené a rozdrobené revolučné husitské skupiny zjednocovalo vtedy nebezpečenstvo križiackych výprav zvonku a hrozba formujúcej sa panskej jednoty v krajine. Organizujú sa mestské zväzy a tzv. poľné vojská s ťažiskom na pechote. V tejto oblasti sa oko vynaliezavý vojvodca a reformátor osvedčil Jan Žižka a jeho vojenský poriadok bol založený na uvedomelej disciplíne. Husitské poľné vojská niekoľkokrát porazili Žigmundove armády i vojská panskej jednoty. Po smrti už údajne slepého Jana Žižku (1424) sa hlavným veliteľom husitských vojsk, táboritov i tzv. sirotkov - Žižkových poľných vojsk - stal Prokop Holý (nazývaný aj Veľký), vynikajúci vojvodca, stratég, diplomat a apologét husitského učenia. Už roku 1426 porazil vojská saského vojvodu, v nasledujúcom roku pri Tachove rozbil ďaľšiu križiacku výpravu kráľa Žigmunda. Vzdoroval aj vojenským pokusom panskej jednoty, ale musel potláčať aj pokusy konzervatívnych mešťanov a šľachty o kontrarevolučný zvrat.

Upevnil sa zväzok táboritov a sirotkov, od roku 1428 podnikali husiti „spanilé jazdy" do okolitých krajín (i na Slovensko) ako odvetu, ale aj ako prostriedok šírenia svojho učenia. Usilovali sa o to aj mierovými prostriedkami. Roku 1429 Prokop Holý verejne diskutoval s uhorským kráľom v Bratislave. Husiti posielali manifesty - ohlasy do celej Európy ich názory nachádzali ohlas v mnohých krajinách. Po porážke ďalšej protihusitskej križiackej výpravy pri Domažliciach roku 1431 európska feudálna reakcia na čele s najvyššou cirkevnou hierarchiou zmenila taktiku. Zamerala sa na rozklad hnutia znútra. Na koncile v Bazileji, kde bolo české husitské posolstvo na čele s Prokopom Holým, sa rokovalo o prípadnom kompromise. Rokovania pokračovali v Prahe. Bazilejskí preláti využili túto príležitosť na organizovanie a mobilizovanie kontrarevolučných síl v Čechách. V krajine vyčerpanej vojnami pribúdalo nespokojných. Na ich čelo sa postavila panská jednota. Dňa 30. mája 1434 zrazili sa pri Lipanoch poľné vojská s vojskami panskej jednoty. Prokop Holý v boji padol spolu s 10 000 husitskými bojovníkmi. Husitská revolúcia bola utopená v krvi.

Česká koruna sa konečne dostala na hlavu 21Žigmunda Luxernburského. Základom pre zmierenie s katolíckou cirkvou boli tzv. kompaktáty. Zo štyroch pražských artikúl rešpektovali iba kalich ako symbol kališníckej cirkvi a prijímanie „pod obojím“. Staré majetky však už cirkev nedostala naspäť, ostali v držbe zväčša príslušníkov panskej jednoty. Žigmund roku 1437 umrel a po smrti jeho nástupcu v českých krajinách i v Uhorsku Albrechta Habsburského sa stal českým i uhorským kráľom roku 1439 jeho syn, nedospelý Ladislav Pohrobok. V obidvoch krajinách to znamenalo nástup feudálnej anarchie a rozvratu.

Slovensko ako bezprostredný sused českých krajín aj Slováci ako národ Čechom jazykovo najpríbuznejší sa dostali do úzkych kontaktov s husitskou ideológiou a s celým hnutím. Ján Vavrinec z Račíc z Nitrianskej stolice ako poslucháč pražskej univerzity bol oddaným Husovým stúpencom, kňaz Lukáč z Nového Mesta nad Váhom bol medzi zakladateľmi Tábora a patril k radikálnemu krídlu hnutia. Za Žigmunda bolo Slovensko jedným z nástupíšť križiackych výprav a preto aj jedným z prvých cieľov „spanilých jázd" a odvetných úderov husitov: Roku 1428 od Uhorského Brodu cez Nové Mesto nad Váhom a Trnavu prenikli husiti až po Bratislavu, roku 1430 obsadili Skalicu, Trnavu o Topoľčany, kde všade zanechávali stále posádky. Roku 1433 vpadli z Poľska na Spiš, postupovali na východ a Žilina ostala na dlhý čas v ich rukách. Tieto mestá sa dostali do Žigmundových rúk až po bitke pri Lipanoch - za výkupné. Viacero súdobých prameňov podáva svedectvo, že k husitom a ich učeniu, sa pridávali drobní slovenskí zemania, mešťania i ľud.

Osobitým spôsobom doznievalo husitstvo práve na Slovensku. Vdova po Albrechtovi Alibeta si na obranu práv svojho nedospelého syna Ladislava Pohrobka (časť uhorskej šľachty povolala na trón Vladislava Jagelovského) najala veľké vojsko naverbované z bývalých husitských bojovníkov. Velil im český rytier Jan Jiskra z Brandýsa, sám tiež katolík. Alžbeta sa uchýlila na bratislavský hrad a Jiskrovi vojaci obsadili takmer celé slovenské územie, predovšetkým kráľovské mestá a mnohé hrady. Jiskra držal tieto kľúčové pozície ako „najvyšší hajtman kráľa Ladislava" aj potom, ako roku 1445 uhorský snem zvolil za gubernátora Jána Hunyadyho. Medzi Jiskrom a Hunyadym sa rozpútala niekoľkoročná plienivá vojna, prebiehajúca najmä na slovenskom území. V tomto čase rozvratu Jiskrovi vojaci nedostávali pravidelný žold o mnohí z hajtmanov začali bojovať na vlastnú päsť - prepadávali majetky feudálov, rabovali bohaté kláštory a patriciát. Také boli začiatky bratríckeho hnutia, ktoré sa rozrástlo najmä potom, keď roku 1452 nastúpil Ladislav Pohrobok a Jiskra upadol do nemilosti, takže musel na čas opustiť Slovensko. K bratríkom, ako so začali nazývať, pridávali sa aj chudobní slovenskí zemania a ľud. Ovládli vyše 30 hradov a budovali si aj poľné pevnôstky, tábory. Bratríci sa vracali k spôsobu života bývalých husitských „božích bojovníkov" - korisť si delili, volili si veliteľov, mali svojich kňazov a prijímali „pod obojím". Kráľ Ladislav, ktorý sídlil v Budíne, a uhorskí feudáli boli bezmocní. Aj nový uhorský kráľ Matej Hunyady považoval za svoju prvoradú úlohu zlomiť bratrícku moc. V bitke pri Blatnom Potoku v Šariši roku 1458 utrpeli bratríci prvú vážnu porážku. V boji padol aj ich veliteľ Peter Aksamit z Košova. To bol začiatok ich konca. Definitívne ich porazili roku 1467 pri Veľkých Kostoľanoch.

Feudálna anarchia zmietala aj českými krajinami. O tomto čase kronikár píše, že „páni čeští sami jedni s druhým válčili kdo s koho mohl býti, ten toho pod se manil, jemu bera a hubě". Tento rozvrat chceli zamedziť tzv. landfrídy, zväzky pánov, rytierstva a miest, samy sa však stali nástrojmi boja o moc, najmä dvoch najväčších mocenských zoskupení, strany habsburskej a tzv. strany táborskej. Roku 1448 sa tieto dve skupiny vojenský zrazili pri Prahe. Ako víťaz z tohto zápasu vzšiel Jiří z Poděbrad, ktorý so stal krajinským správcom. Aj po roku 1453, keď bol Ladislav v Prahe slávnostne korunovaný, vládol fakticky Jiři. Roku 1457 sedemnásťročný Ladislav Pohrobok umrel. Za záhadných okolnosti (práve sa chystala jeho svadba s francúzskou kňažnou). České stavy si na sneme zvolili za kráľa Jiřího z Poděbrad.

Jeho kráľovstvo bolo poznačené spoločenskými premenami z čias husitskej revolúcie. Vzrástlo opäť nielen mocenské postavenie rytierstva, ale aj miest a českého meštianstva v nich, mestá ako tretí stav si udržali svoje miesto v českom sneme. Základom ich politického vplyvu bol majetok významne rozšírený konfiškáciami majetkov cirkvi, kláštorov a patriciátu. Katolícka cirkev si nielen majetky, ale ani vplyv nezískala naspäť. Na jej miesto ako opora poděbradskej monarchie nastúpila kališnícka cirkev, na čele ktorej stál roku 1435 zvolený pražský arcibiskup Jan Rokycana. Kališnícka cirkev nemala majetky. Jiří z Poděbrad sa ešte ako krajinský správca pokúšal o revíziu pozemkového vlastníctva. Neoprávnené držby sa rušili a vracali najmä kráľovi, ktorý sa vtedy stal najväčším feudálnym vlastníkom v Čechách. Ako panovník sa Jiří z Poděbrad usiloval o súlad medzi jednotlivými vrstvami vládnúcej triedy, sám sa však predovšetkým opieral o rytierstvo, mestá a o kališnícku cirkev. Vyvinul veľké úsilie o upevnenie Moravy, Sliezska a Lužice vo zväzku českej koruny a usiloval sa ju zbaviť cudzích lénnych záväzkov. Skoro však narazil na odpor pánov, ktorí sa roku 1465 združili do tzv. Jednoty zelenohorskej a na nepriazeň pápežskej kúrie, ktorá sa nevedela zmieriť s kališníckou cirkvou. Pápež Pius II. roku 1462 zrušil kompaktátu a jeho nástupca Pavol II. vyhlásil proti Jiřímu ako kacírovi križiacku vojnu. Podujal sa na ňu iba bývalý väzeň kráľa Ladislava v Prahe, ktorému Jiří vtedy dal za manželku svoju dcéru, uhorský kráľ Matej Hunyady.

Matej Hunyady (nazývaný Korvín) patrí k tým nemnohým uhorským panovníkom, ktorí vošli do tradície slovenského ľudu - on ako spravodlivý. Postavenie poddaných za jeho vlády sa však v skutočnosti nezlepšilo, naopak, ľudí stále neznesiteľnejšie tlačila kráľovská vojenská daň. Pred Matejom ako panovníkom stáli dve úlohy. Musel predovšetkým skoncovať s vnútornou anarchiou, a to sa mu s pomocou strednej šľachty a meštianstva aspoň sčasti splnilo. Ďaľej mal zastaviť hrozivú expanziu Turkov, ale túto stránku svojho úsilia zanedbal, celá jeho energia sa obrátila na zahraničné výboje. V bojoch s Jiřím z Poděbrad sa mu napokon podarilo okupovať Moravu a dal sa korunovať za českého kráľa - preto sa jeho nepriateľstvo po Žižkovej smrti obrátilo aj proti jeho nástupcovi Vladislavovi Jagelovskému. V osemdesiatych rokoch sa Matejovou métou stala cisárska koruna. Vojensky porazil cisára Fridricha III. Habsburského a roku 1485 preniesol svoje sídlo do Viedne. Cisársku korunu však nezískal a nedokázal ani zabezpečiť trón pre svojho syna.

Medzičasom sa aj na Slovensku odohrali výrazné hospodárske a spoločenské zmeny, hoci feudálna anarchia tento proces brzdila. V tomto období prebiehala ďaľšia, tzv. valašská pastierska kolonizácia, ktorá zasiahla aj východnú Moravu. Pôvodne rumunský, ukrajinský „valašský živel“ sa postupne slovakizoval a stával sa usadlým, pastiersko - roľníckym. Na tzv. valašskom práve vznikli na Slovensku desiatky nových osád. Počet zemepánskych mestečiek, ktoré okrem iných výsad dostávali aj právo trhu, sa podstatne zvýšil. V kráľovských mestách so prudko rozvinula remeselnícka výroba organizovaná cechmi a v tejto súvislosti aj obchod. Na západnom Slovensku Bratislava, Trnava, no východnom Košice, Levoča a Bardejov predstavovali strediská zahraničného obchodu. Nastáva ďalší rozvoj ťažby drahých kovov, ale aj medi, najmä od konca 15. storočia, keď bane v banskobystrickom revíre dostala Thurzovsko-Fuggerovská spoločnosť. Na obranu proti feudálom vznikali ďaľšie mestské zväzy.

Slovenskými mestami tých čias zmietali aj vnútorné triedne národnostne boje. Mnohé mestá a mestečká na Slovensku. ktoré kedysi mali nemecké kolonizačné jadro boli slovenské a v ďaľšich väčších kráľovských a banských mestách bol už slovenský živel významne zastúpený nielen medzi chudobou, ale aj medzi remeselníkmi. „Nemecký národ“ a „slovenský národ" sa v týchto mestách stále častejšie dostávali do konfliktov - o zloženie mestskej rady, a voľbu funkcionárov, a kostol a farára. V Trnave musel roku 1486 do takýchto rozporov zasiahnuť kráľ Matej a pohroziť trestami smrti. Takto sa postupne utvárala slovenská feudálna národnosť, reprezentovaná najmä strednou šľachtou, zemianstvom o mešťanmi,

Aj v Uhorsku zvolil snem za kráľa Vladislava Jagelovského, ktorý preniesol svoje sídlo z Prahy do Budína. Politické, spoločenské a čiastočne aj hospodárske pomery v českých krajinách i no Slovensku dostávali v mnohom ohľade spoločný rytmus. Za slabého Vladislava, známeho kvôli svojmu pritakávaniu oko „kráľ Dobře" rozbujnela sa opäť feudálna anarchia. V Čechách sa páni a v Uhorsku baróni stali agresívnymi. Obracali sa najmä proti českým mestám, ktorým upierali tretí hlas na sneme a porušovali ich hospodárske výsady. Na obranu miest vystúpil učený právnik Viktorín Kornel ze Všehrad. Aj no Slovensku sa v tomto čase mnohé mestá dostávali do zálohy mocným oligarchom, iné napádali vojensky a rovnako nerešpektovali ich hospodárske slobody.