marca 11, 2011

HUSITSKÉ HNUTIE

Hlboká spoločenská kríza, ktorá sa začala v českých krajinách prejavovať už za Karola IV., prevalila sa za vlády jeho syna Václava IV. (1378-1419) do husitského revolučného hnutia. Z hľadiska vzájomných vzťahoch tried a jednotlivých vrstiev vtedajšej českej spoločnosti nastal boj „všetkých proti všetkým". Najnenávidenejšia bola cirkev, ktorá už vlastnila tretinu všetkej pôdy s poddanými v krajine. Pápež predával cirkevné hodnosti i odpustky, kupčilo sa so všetkým „posvätným". Českí páni agresívne rozširovali svoju moc na úkor kráľa, rytierov a miest, ale tieňom v oku im bolo bohatstvo cirkvi, Mimoriadne napätá situácia bola v mestách. Nenávisť cechových remeselníkov a mestskej chudoby (táto vrstva tvorila už 40 percent obyvateľov miest) sa obracala proti patriciátu a v niekoľkých mestách (napríklad v Brne) prepukli nepokoje. Páni, cirkev a bohatí mešťania sa zúčastňovali na vykorisťovaní poddaného roľníckeho ľudu. Napríklad Praha mala vyše 100 poddanských osád. Práve v tomto období ťažko doľahla na roľnícky ľud aj pravidelná kráľovská daň.

Kráľ Václav IV. sa hneď v prvých rokoch svojej vlády dostal do konfliktu s pražským arcibiskupom Janom z Jenštejna. Porazil ho vojensky roku 1395 a napokon prinútil vzdať sa aj arcibiskupskej hodnosti, Druhým kráľovým nepriateľom boli mocní českí páni, v ozbrojených konfliktoch ho dokonca niekoľkokrát zajali a uväznili. V zápase s nimi podporovali kráľa mešťania a rytieri. Nemeckí feudáli využili nepokoje v Čechách, zbavili Václava koruny rímskeho cisára a zvolili si jeho mladšieho brata, uhorského kráľa Žigmunda, naozajstnú „sivú eminenciu" českých dejín tohto obdobia a neskoršieho nepriateľa českého ľudu a husitskej revolúcie.

Spoločenská kríza a vrenie našli svoj výraz aj v protifeudálnej ideológii, ktorá bola s ohľadom na dobovú terminológiu zahalená do náboženského rúcha a mala proticirkevný charakter, takže sa jej dostávalo obvinenia za kacírstvo. Kazatelia Konrád Waldhauser, Jan Milič Kroměříža, Matěj z Janova už od polovice 14. storočia vystupovali opierajúc sa o Bibliu proti bohatstvu cirkvi, proti svätokupectvu, ale už často aj proti krikľavej spoločenskej nerovnosti všeobecne a proti vykorisťovaniu ľudu. Najvýznamnejším z týchto kritikov - ideológov sa stal Majster Jan Hus (1372-1415). Ako profesor, začas aj dekan Filozofickej fakulty a rektor Karlovej univerzity rozvíjal svoje reformné názory vo svojich spisoch a kázňach pred Pražanmi vo veľkej Betlehemskej kaplnke. Pod vplyvom anglického reformátora Johna Wiklefa vystupoval proti neporiadkom, najmä proti bohatstvu cirkvi, kupčeniu s odpustkami, ale aj proti feudálnemu vykorisťovaniu ľudu. Najpriebojnejšie pôsobil jeho názor, že kráľa, biskupov, opátov atď., ak sú v stave hriechu, nemožno rešpektovať ako vrchnosť. Spočiatku mal Jan Hus vplyv aj na samého kráľa, ktorý roku 1409 pod jeho vplyvom zrušil tzv. Kutnohorským dekrétom výsadné postavenie cudzích univerzitných národov, najmä Nemcov na pražskej univerzite, ktorá sa tým počeštila. Čoskoro sa dostal do konfliktu s pražským arcibiskupom, pápež uvrhol kvôli nemu na Prahu interdikt, a tak roku 1413 Hus našiel na čas útočište na Kozom Hrádku v južných Čechách. V pevnej viere, že obháji svoje názory a po tom, čo mu Žigmund ako nemecký kráľ glejtom - ochranným listom - zaručil osobnú bezpečnosť, prijal Pozvanie na cirkevný koncil do Kostnice. Bránil tu svoje názory proti zaujatému zhromaždeniu a napriek glejtu ho 6. júla 1415 ako kacíra upálili. O rok neskôr bol rovnakým spôsobom popravený aj jeho stúpenec Jeroným Pražský.

Husovo upálenie vyvolalo v Čechách veľké pobúrenie. Česká a moravská šľachta poslala koncilu oficiálny protest. Nespokojnosť so šírila ako záplava. Jej symbolom bol kalich a prijímanie „pod obojím". Zanietený ľud začal masovo putovať. Hory (Oreb, Tábor), kde počúval kázne Husových žiakov a prívržencov. Objavujú sa noví kacírski kazatelia Jakoubek zo Stříbra, Mikuláš z Drážďan a Jan Želivský. Pred vykorisťovaným ľudom sa vznášala chiliastická vidina spravodlivého božieho kráľovstva na zemi, pod jej vplyvom sa hnutie radikalizovalo a všeobecná nespokojnosť prerástla do revolučného požiaru.

Spoločenské pomery na Slovensku boli v mnohom smere podobné, hoci - keďže tu hospodársky život nebol taký rozvinutý ako v českých krajinách - sa spoločenské rozpory natoľko nevyostrili. Uhorským kráľom sa stal práve Žigmund, brat Václava IV. Cirkev mala v Uhorsku slabšie postavenie ako v Čechách a hlavným nebezpečenstvom pre kráľa bola agresivita mocných oligarchov a šľachty všeobecne. Proti Žigmundovi vzniklo niekoľko šľachtických sprisahaní o povstaní, napríklad v Nitrianskej stolici a jedna z veľmožských klík ho roku 1401 zajala a uväznila. Mocní oligarchovia sa násilím zmocňovali majetkov nižšej šľachty. Stiborovi zo Stiboríc, pánovi na Beckove, patrilo 18 hradných panstiev s 300 dedinami.

Od juhu ohrozovali Uhorské kráľovstvo stále vážnejšie Turci, ktorí roku 1396 na hlavu porazili pri Nikopole uhorské vojská na čele so Žigmundom. Proti veľmožom sa Žigmund usiloval oprieť o mestá, významný zdroj kráľovskej moci. Udeľoval im rozličné výsady (košickí remeselníci napríklad jediní mohli vyrábať barchet, bardejovskí plátno o pod.), zakazoval vývoz drahých kovov z krajiny a obmedzoval cudzích kupcov. Proti možným útokom feudálov sa mestá opevňovali a združovali. V tomto čase vznikol Zväz siedmich banských miest. Žigmund sa ocitol vo finančnej tiesni a roku 1411 zálohoval 13 spišských miest Poľsku (za 37 000 kôp českých grošov). V zálohe ostali až do roku 1770. Aj na Slovensku, najmä medzi meštianstvom a poddaným ľudom sa ako výraz nespokojnosti šírilo sektárske hnutie a už roku 1400 „inkvizítori kacírskej neprávosti v arcibiskupstve ostrihomskom" predvolávali všetkých podozrivých do Trnavy.

Signálom k husitskej revolúcii bolo ozbrojené povstanie chudoby v pražskom Novom Meste 30. júla 1419 na čele s radikálnym kazateľom Janom Želivským. Vzápätí sa rozšírilo na celú Prahu, ktorá sa stala srdcom husitského hnutia. Už v prvých mesiacoch sa na stranu vzbúreného pražského ľudu pridal schudobnený rytier, skúsený vojak Jan Žižka z Trocnova.

V auguste 1419 umrel Václav IV. Nároky na český trón si robil ten, ktorého meno sa v českom prostredí spájalo s vierolomným upálením Majstra Jana Husa - Žigmund. Nasledujúcich pätnásť rokov poznačil búrlivý spoločenský a politický vývoj. Rozvinul sa pomerne komplikovaný obraz rozporov, nepokojov zápasov nielen medzi hlavnými triedami spoločnosti, a1e aj medzi ich spoločenskými vrstvami. No ľavom krídle tohto obrazu stála mestská chudoba a dedinský ľud, na pravom katolícki páni a patriciát. V strede, kde bolo najviac pohybu, kolísali mešťania o kališnícka šľachta. Do popredia sa postupne dostávala celá galéria nových postáv.

Druhým ohniskom husitskej revolúcie sa stalo hradisko no hore Tábor, nazvané neskôr jednoducho Tábor. Tu sa schádzali stúpenci Husových ideálov, prevažne príslušníci dedinskej a mestskej chudoby, aby organizovali svoj život v duchu biblických zásad rovnosti, akéhosi spotrebného komunizmu. Keď sa k tejto skupine na jar 1419 pridal so svojimi bojovníkmi Jan Žižka, stal sa Tábor aj vojenskou silou. V polovici roku 1420 obľahla Prahu stotisícová križiacka armáda na čele so Žigmundom a mestu prišli na pomoc husitskí bojovníci z celých Čiech. Vďaka vojenskému géniu Jana Žižku boli križiaci rozprášení. V tomto období sa formuje aj husitský revolučný program. Proti miernejším štyrom pražským artikulám, za ktorými stál aj Jan Žižka, sa postavilo 12 radikálnych chiliastických článkov táborskej chudoby. Už v tomto období sa spomínaný stred - mešťania a kališnícka šľachta, obohatení konfiškáci majetkov cirkvi a nemeckého patriciátu presúval doprava, stával sa konzervatívne umierneným.

Jan Žižka z Trocnova ako hlavný hajtman Tábora potlačil hnutie chiliastickej chudoby a radikálnych pikhartov, vzápätí však Tábor aj so svojimi bojovníkmi opustil a budoval, Nový Tábor. V Prahe Jan Želivský za pomoci mestskej chudoby v júli 1421 nastolil revolučnú diktatúru, bol však nútený ustúpiť a na začiatku nasledujúceho roka ho mešťania dali popraviť. Rozdelené a rozdrobené revolučné husitské skupiny zjednocovalo vtedy nebezpečenstvo križiackych výprav zvonku a hrozba formujúcej sa panskej jednoty v krajine. Organizujú sa mestské zväzy a tzv. poľné vojská s ťažiskom na pechote. V tejto oblasti sa oko vynaliezavý vojvodca a reformátor osvedčil Jan Žižka a jeho vojenský poriadok bol založený na uvedomelej disciplíne. Husitské poľné vojská niekoľkokrát porazili Žigmundove armády i vojská panskej jednoty. Po smrti už údajne slepého Jana Žižku (1424) sa hlavným veliteľom husitských vojsk, táboritov i tzv. sirotkov - Žižkových poľných vojsk - stal Prokop Holý (nazývaný aj Veľký), vynikajúci vojvodca, stratég, diplomat a apologét husitského učenia. Už roku 1426 porazil vojská saského vojvodu, v nasledujúcom roku pri Tachove rozbil ďaľšiu križiacku výpravu kráľa Žigmunda. Vzdoroval aj vojenským pokusom panskej jednoty, ale musel potláčať aj pokusy konzervatívnych mešťanov a šľachty o kontrarevolučný zvrat.

Upevnil sa zväzok táboritov a sirotkov, od roku 1428 podnikali husiti „spanilé jazdy" do okolitých krajín (i na Slovensko) ako odvetu, ale aj ako prostriedok šírenia svojho učenia. Usilovali sa o to aj mierovými prostriedkami. Roku 1429 Prokop Holý verejne diskutoval s uhorským kráľom v Bratislave. Husiti posielali manifesty - ohlasy do celej Európy ich názory nachádzali ohlas v mnohých krajinách. Po porážke ďalšej protihusitskej križiackej výpravy pri Domažliciach roku 1431 európska feudálna reakcia na čele s najvyššou cirkevnou hierarchiou zmenila taktiku. Zamerala sa na rozklad hnutia znútra. Na koncile v Bazileji, kde bolo české husitské posolstvo na čele s Prokopom Holým, sa rokovalo o prípadnom kompromise. Rokovania pokračovali v Prahe. Bazilejskí preláti využili túto príležitosť na organizovanie a mobilizovanie kontrarevolučných síl v Čechách. V krajine vyčerpanej vojnami pribúdalo nespokojných. Na ich čelo sa postavila panská jednota. Dňa 30. mája 1434 zrazili sa pri Lipanoch poľné vojská s vojskami panskej jednoty. Prokop Holý v boji padol spolu s 10 000 husitskými bojovníkmi. Husitská revolúcia bola utopená v krvi.

Česká koruna sa konečne dostala na hlavu 21Žigmunda Luxernburského. Základom pre zmierenie s katolíckou cirkvou boli tzv. kompaktáty. Zo štyroch pražských artikúl rešpektovali iba kalich ako symbol kališníckej cirkvi a prijímanie „pod obojím“. Staré majetky však už cirkev nedostala naspäť, ostali v držbe zväčša príslušníkov panskej jednoty. Žigmund roku 1437 umrel a po smrti jeho nástupcu v českých krajinách i v Uhorsku Albrechta Habsburského sa stal českým i uhorským kráľom roku 1439 jeho syn, nedospelý Ladislav Pohrobok. V obidvoch krajinách to znamenalo nástup feudálnej anarchie a rozvratu.

Slovensko ako bezprostredný sused českých krajín aj Slováci ako národ Čechom jazykovo najpríbuznejší sa dostali do úzkych kontaktov s husitskou ideológiou a s celým hnutím. Ján Vavrinec z Račíc z Nitrianskej stolice ako poslucháč pražskej univerzity bol oddaným Husovým stúpencom, kňaz Lukáč z Nového Mesta nad Váhom bol medzi zakladateľmi Tábora a patril k radikálnemu krídlu hnutia. Za Žigmunda bolo Slovensko jedným z nástupíšť križiackych výprav a preto aj jedným z prvých cieľov „spanilých jázd" a odvetných úderov husitov: Roku 1428 od Uhorského Brodu cez Nové Mesto nad Váhom a Trnavu prenikli husiti až po Bratislavu, roku 1430 obsadili Skalicu, Trnavu o Topoľčany, kde všade zanechávali stále posádky. Roku 1433 vpadli z Poľska na Spiš, postupovali na východ a Žilina ostala na dlhý čas v ich rukách. Tieto mestá sa dostali do Žigmundových rúk až po bitke pri Lipanoch - za výkupné. Viacero súdobých prameňov podáva svedectvo, že k husitom a ich učeniu, sa pridávali drobní slovenskí zemania, mešťania i ľud.

Osobitým spôsobom doznievalo husitstvo práve na Slovensku. Vdova po Albrechtovi Alibeta si na obranu práv svojho nedospelého syna Ladislava Pohrobka (časť uhorskej šľachty povolala na trón Vladislava Jagelovského) najala veľké vojsko naverbované z bývalých husitských bojovníkov. Velil im český rytier Jan Jiskra z Brandýsa, sám tiež katolík. Alžbeta sa uchýlila na bratislavský hrad a Jiskrovi vojaci obsadili takmer celé slovenské územie, predovšetkým kráľovské mestá a mnohé hrady. Jiskra držal tieto kľúčové pozície ako „najvyšší hajtman kráľa Ladislava" aj potom, ako roku 1445 uhorský snem zvolil za gubernátora Jána Hunyadyho. Medzi Jiskrom a Hunyadym sa rozpútala niekoľkoročná plienivá vojna, prebiehajúca najmä na slovenskom území. V tomto čase rozvratu Jiskrovi vojaci nedostávali pravidelný žold o mnohí z hajtmanov začali bojovať na vlastnú päsť - prepadávali majetky feudálov, rabovali bohaté kláštory a patriciát. Také boli začiatky bratríckeho hnutia, ktoré sa rozrástlo najmä potom, keď roku 1452 nastúpil Ladislav Pohrobok a Jiskra upadol do nemilosti, takže musel na čas opustiť Slovensko. K bratríkom, ako so začali nazývať, pridávali sa aj chudobní slovenskí zemania a ľud. Ovládli vyše 30 hradov a budovali si aj poľné pevnôstky, tábory. Bratríci sa vracali k spôsobu života bývalých husitských „božích bojovníkov" - korisť si delili, volili si veliteľov, mali svojich kňazov a prijímali „pod obojím". Kráľ Ladislav, ktorý sídlil v Budíne, a uhorskí feudáli boli bezmocní. Aj nový uhorský kráľ Matej Hunyady považoval za svoju prvoradú úlohu zlomiť bratrícku moc. V bitke pri Blatnom Potoku v Šariši roku 1458 utrpeli bratríci prvú vážnu porážku. V boji padol aj ich veliteľ Peter Aksamit z Košova. To bol začiatok ich konca. Definitívne ich porazili roku 1467 pri Veľkých Kostoľanoch.

Feudálna anarchia zmietala aj českými krajinami. O tomto čase kronikár píše, že „páni čeští sami jedni s druhým válčili kdo s koho mohl býti, ten toho pod se manil, jemu bera a hubě". Tento rozvrat chceli zamedziť tzv. landfrídy, zväzky pánov, rytierstva a miest, samy sa však stali nástrojmi boja o moc, najmä dvoch najväčších mocenských zoskupení, strany habsburskej a tzv. strany táborskej. Roku 1448 sa tieto dve skupiny vojenský zrazili pri Prahe. Ako víťaz z tohto zápasu vzšiel Jiří z Poděbrad, ktorý so stal krajinským správcom. Aj po roku 1453, keď bol Ladislav v Prahe slávnostne korunovaný, vládol fakticky Jiři. Roku 1457 sedemnásťročný Ladislav Pohrobok umrel. Za záhadných okolnosti (práve sa chystala jeho svadba s francúzskou kňažnou). České stavy si na sneme zvolili za kráľa Jiřího z Poděbrad.

Jeho kráľovstvo bolo poznačené spoločenskými premenami z čias husitskej revolúcie. Vzrástlo opäť nielen mocenské postavenie rytierstva, ale aj miest a českého meštianstva v nich, mestá ako tretí stav si udržali svoje miesto v českom sneme. Základom ich politického vplyvu bol majetok významne rozšírený konfiškáciami majetkov cirkvi, kláštorov a patriciátu. Katolícka cirkev si nielen majetky, ale ani vplyv nezískala naspäť. Na jej miesto ako opora poděbradskej monarchie nastúpila kališnícka cirkev, na čele ktorej stál roku 1435 zvolený pražský arcibiskup Jan Rokycana. Kališnícka cirkev nemala majetky. Jiří z Poděbrad sa ešte ako krajinský správca pokúšal o revíziu pozemkového vlastníctva. Neoprávnené držby sa rušili a vracali najmä kráľovi, ktorý sa vtedy stal najväčším feudálnym vlastníkom v Čechách. Ako panovník sa Jiří z Poděbrad usiloval o súlad medzi jednotlivými vrstvami vládnúcej triedy, sám sa však predovšetkým opieral o rytierstvo, mestá a o kališnícku cirkev. Vyvinul veľké úsilie o upevnenie Moravy, Sliezska a Lužice vo zväzku českej koruny a usiloval sa ju zbaviť cudzích lénnych záväzkov. Skoro však narazil na odpor pánov, ktorí sa roku 1465 združili do tzv. Jednoty zelenohorskej a na nepriazeň pápežskej kúrie, ktorá sa nevedela zmieriť s kališníckou cirkvou. Pápež Pius II. roku 1462 zrušil kompaktátu a jeho nástupca Pavol II. vyhlásil proti Jiřímu ako kacírovi križiacku vojnu. Podujal sa na ňu iba bývalý väzeň kráľa Ladislava v Prahe, ktorému Jiří vtedy dal za manželku svoju dcéru, uhorský kráľ Matej Hunyady.

Matej Hunyady (nazývaný Korvín) patrí k tým nemnohým uhorským panovníkom, ktorí vošli do tradície slovenského ľudu - on ako spravodlivý. Postavenie poddaných za jeho vlády sa však v skutočnosti nezlepšilo, naopak, ľudí stále neznesiteľnejšie tlačila kráľovská vojenská daň. Pred Matejom ako panovníkom stáli dve úlohy. Musel predovšetkým skoncovať s vnútornou anarchiou, a to sa mu s pomocou strednej šľachty a meštianstva aspoň sčasti splnilo. Ďaľej mal zastaviť hrozivú expanziu Turkov, ale túto stránku svojho úsilia zanedbal, celá jeho energia sa obrátila na zahraničné výboje. V bojoch s Jiřím z Poděbrad sa mu napokon podarilo okupovať Moravu a dal sa korunovať za českého kráľa - preto sa jeho nepriateľstvo po Žižkovej smrti obrátilo aj proti jeho nástupcovi Vladislavovi Jagelovskému. V osemdesiatych rokoch sa Matejovou métou stala cisárska koruna. Vojensky porazil cisára Fridricha III. Habsburského a roku 1485 preniesol svoje sídlo do Viedne. Cisársku korunu však nezískal a nedokázal ani zabezpečiť trón pre svojho syna.

Medzičasom sa aj na Slovensku odohrali výrazné hospodárske a spoločenské zmeny, hoci feudálna anarchia tento proces brzdila. V tomto období prebiehala ďaľšia, tzv. valašská pastierska kolonizácia, ktorá zasiahla aj východnú Moravu. Pôvodne rumunský, ukrajinský „valašský živel“ sa postupne slovakizoval a stával sa usadlým, pastiersko - roľníckym. Na tzv. valašskom práve vznikli na Slovensku desiatky nových osád. Počet zemepánskych mestečiek, ktoré okrem iných výsad dostávali aj právo trhu, sa podstatne zvýšil. V kráľovských mestách so prudko rozvinula remeselnícka výroba organizovaná cechmi a v tejto súvislosti aj obchod. Na západnom Slovensku Bratislava, Trnava, no východnom Košice, Levoča a Bardejov predstavovali strediská zahraničného obchodu. Nastáva ďalší rozvoj ťažby drahých kovov, ale aj medi, najmä od konca 15. storočia, keď bane v banskobystrickom revíre dostala Thurzovsko-Fuggerovská spoločnosť. Na obranu proti feudálom vznikali ďaľšie mestské zväzy.

Slovenskými mestami tých čias zmietali aj vnútorné triedne národnostne boje. Mnohé mestá a mestečká na Slovensku. ktoré kedysi mali nemecké kolonizačné jadro boli slovenské a v ďaľšich väčších kráľovských a banských mestách bol už slovenský živel významne zastúpený nielen medzi chudobou, ale aj medzi remeselníkmi. „Nemecký národ“ a „slovenský národ" sa v týchto mestách stále častejšie dostávali do konfliktov - o zloženie mestskej rady, a voľbu funkcionárov, a kostol a farára. V Trnave musel roku 1486 do takýchto rozporov zasiahnuť kráľ Matej a pohroziť trestami smrti. Takto sa postupne utvárala slovenská feudálna národnosť, reprezentovaná najmä strednou šľachtou, zemianstvom o mešťanmi,

Aj v Uhorsku zvolil snem za kráľa Vladislava Jagelovského, ktorý preniesol svoje sídlo z Prahy do Budína. Politické, spoločenské a čiastočne aj hospodárske pomery v českých krajinách i no Slovensku dostávali v mnohom ohľade spoločný rytmus. Za slabého Vladislava, známeho kvôli svojmu pritakávaniu oko „kráľ Dobře" rozbujnela sa opäť feudálna anarchia. V Čechách sa páni a v Uhorsku baróni stali agresívnymi. Obracali sa najmä proti českým mestám, ktorým upierali tretí hlas na sneme a porušovali ich hospodárske výsady. Na obranu miest vystúpil učený právnik Viktorín Kornel ze Všehrad. Aj no Slovensku sa v tomto čase mnohé mestá dostávali do zálohy mocným oligarchom, iné napádali vojensky a rovnako nerešpektovali ich hospodárske slobody.