Zánik Veľkomoravskej ríše priniesol úplne iný, menej šťastný historický osud ľudu na východ od rieky Moravy. Ním obývané územie Maďari postupne začleňovali do uhorského ranofeudálneho štátu. Tento ľud sa vrátil k jednému zo svojich pôvodných, možno kmeňových názvov (Slovieni - Slovioni - Slovák - Slováci) a v rámci Uhorska, v ktorom Slovensko ostalo až do roku 1918, sa postupne sformoval najprv na feudálnu národnosť, potom na novodobý buržoázny národ. Styky Slovákov so susednou Moravou a s českou kultúrou boli však vždy najužšie spomedzi stykov s inými národmi. Maďarský alebo uhorský kmeňový zväz, ktorý sa vyčlenil z ugrofínskej jazykovej skupiny, ale časom do svojich zvykov a reči prijal mnoho tureckých prvkov, sa po porážke nemeckým cisárom Ottom I. roku 955 na rieke Lechu natrvalo usadil v strednom Podunajsku a v Potisí. Zjednocujúca úloha pri vzniku uhorského štátu pripadla kmeňu Magyar, usadenému pôvodne v Zadunajsku, ktorý dol názov celej krajine - Magyarország - a ktorého náčelníci založili prvú kniežaciu a kráľovskú dynastiu - Arpádovcov. Zo zakladateľa uhorského štátu na konci 10. storočia možno označiť knieža Gejzu, jeho syna Vajka (po pokrstení Štefana), ktorý okolo roku 1000 prijal z rúk pápeža Silvestra kráľovskú korunu. Uhorské kráľovstvo sa v 11. a v 12. storočí vyvíjalo v priaznivejších podmienkach ako český štát. Jeho králi mohli diplomatizovať nielen medzi rivalizujúcou rímskou kúriou a nemeckými cisármi, ale aj Byzantskou ríšou. Ku koncu 12. storočia zvíťazila západná orientácia Uhorska, no jeho králi sa nedostali do vazalskej závislosti od nemeckej ríše. Za toto obdobie sa aj v Uhorskom kráľovstve upevnilo kresťanstvo a feudálne vzťahy. Pokiaľ ide o slovenské územie, začleňovalo sa iba postupne
do rámca uhorského štátu, pričom ho bolo treba často dobýjať so zbraňou v ruke. Uhorský kronikár Anonymus píše najmä o urputných bojoch medzi nitrianskymi Slovienmi a Maďarmi. No konci 10. storočia západné Slovensko obsadilo české knieža Boleslav I., na začiatku nasledujúceho storočia okupoval poľský Boleslav Chrabrý územie až po Dunaj. O postupnom šírení moci uhorských kráľov smerom na sever i na západ svedčia názvy osád po strážcoch pohraničných zásekov (bývali to príslišníci rozdielnzch kmeňov, napr. Pečenehovia, Sikuli) - Stráže, Uherce, Uhrovec, Uhorská Ves, Sekule, Plaveč, Pečeňany atď. - s ktorými sa stretávame na celom území Slovenska. V priebehu 12, storočia sa západná a severná hranica Uhorska ustálila. Od polovice 11. storočia do začiatku 12. storočia bolo na slovenskom území zriadené údelné kniežatstvo mladších bratov uhorského kráľa so sídlom prevažne na nitrianskom hrade. Bratislavský a nitriansky hrad, hrad v Ostrihome a Tekove sa ako prvé stali župnými hradmi. Maďari od podrobených Slovienov - ako o tom svedči slovanská terminológia - prebrali nielen župnú organizáciu, ale aj iné inštitúcie ranofeudálneho štátu, napríklad dvorské hodnosti. Kráľovská župa mala predovšetkým vojenskú funkciu. Župan velil vojenskému obyvateľstvu, iobbagionom, ktorí okrem vojenských povinností vyberali naturálne dávky od poddaného ľudu. Tretina z nich ostávala županovi, dve tretiny dostával kráľ. Okrem toho jestvovali kráľovské dvorce, ktoré mali skôr hospodársku funkciu. Dávky poddaných, dvorníkov a ich povinnosti sa časom špecializovali. Jednotlivé obce mali určené, ktoré produkty prevažne odovzdávali, alebo ktoré povinnosti plnili. Podľa toho dostali mnohé slovenské obce svoje meno - Hrnčiarovce, Kováče, Lovčice, Sokolovce, Psiare atď. S týmto javom sa stretávame aj v českých krajinách. Dávky sa panovníkovi odovzdávali z titulu vlastníctva všetkej pôdy, ktorou už v tomto období odmeňoval svojich „verných" veľmožov a služobníkov, najmä však kláštory a cirkevné inštitúcie.
Hlavným zamestnaním slovenského ľudu bolo poľnohospodárstvo, chov dobytka a lov. Aj na Slovensku sa v tomto období prechádza k dvojpoľnému, neskôr k trojpoľnému systému. V 11.-12. storočí sa na strednom Slovensku a na Spiši usadzujú ako roľníci, no najmä ako baníci nemeckí kolonisti. Obchod sa sústreďoval iba do niektorých osád a kupčilo sa v stanovených dňoch, zväčša v stredu, vo štvrtok alebo v sobotu. Podľa toho dostali mnohé osady svoje pomenovanie. Najväčšími tržnými osadami boli Bratislava a Nitra.
Aj v Uhorsku, a teda aj na Slovensku, mala cirkev významný podiel na upevňovaní feudálnych vzťahov, ale aj na samom znevoľňovaní roľníckeho obyvateľstva. Už kráľ Štefan založil ostrihomské arcibiskupstvo, ku ktorému patrilo celé slovenské územie. Inak sa cirkevná organizácia úzko prelínala so župnou: pri župných hradoch boli kostoly, na hradoch sídlili aj cirkevní hodnostári - arcidiakon a arcipresbyter. Aj uhorskí králi zakladali a štedro obdarúvali kláštory; k prvým patril kláštor svätého Hypolita na Zobore, opátstvo v Beňadiku, kláštor v Klíži, Ludaniciach, na Skalke pri Trenčíne atď. Spočiatku ich obdarúvali pôdou a poddanými, prípadne aj otrokmi - dušníkmi ešte štedrejšie ako svetských veľmožov. Pri kapitulách a kláštoroch, najmä v Bratislave a v Nitre vznikali prvé školy. Sloviensky ľud bol však z tejto oficiálnej vzdelanosti vylúčený. Pokračoval v rozvíjaní svojej tradičnej kultúry a od samého začiatku sa formoval a vyvíjal ako podrobená národnosť.
do rámca uhorského štátu, pričom ho bolo treba často dobýjať so zbraňou v ruke. Uhorský kronikár Anonymus píše najmä o urputných bojoch medzi nitrianskymi Slovienmi a Maďarmi. No konci 10. storočia západné Slovensko obsadilo české knieža Boleslav I., na začiatku nasledujúceho storočia okupoval poľský Boleslav Chrabrý územie až po Dunaj. O postupnom šírení moci uhorských kráľov smerom na sever i na západ svedčia názvy osád po strážcoch pohraničných zásekov (bývali to príslišníci rozdielnzch kmeňov, napr. Pečenehovia, Sikuli) - Stráže, Uherce, Uhrovec, Uhorská Ves, Sekule, Plaveč, Pečeňany atď. - s ktorými sa stretávame na celom území Slovenska. V priebehu 12, storočia sa západná a severná hranica Uhorska ustálila. Od polovice 11. storočia do začiatku 12. storočia bolo na slovenskom území zriadené údelné kniežatstvo mladších bratov uhorského kráľa so sídlom prevažne na nitrianskom hrade. Bratislavský a nitriansky hrad, hrad v Ostrihome a Tekove sa ako prvé stali župnými hradmi. Maďari od podrobených Slovienov - ako o tom svedči slovanská terminológia - prebrali nielen župnú organizáciu, ale aj iné inštitúcie ranofeudálneho štátu, napríklad dvorské hodnosti. Kráľovská župa mala predovšetkým vojenskú funkciu. Župan velil vojenskému obyvateľstvu, iobbagionom, ktorí okrem vojenských povinností vyberali naturálne dávky od poddaného ľudu. Tretina z nich ostávala županovi, dve tretiny dostával kráľ. Okrem toho jestvovali kráľovské dvorce, ktoré mali skôr hospodársku funkciu. Dávky poddaných, dvorníkov a ich povinnosti sa časom špecializovali. Jednotlivé obce mali určené, ktoré produkty prevažne odovzdávali, alebo ktoré povinnosti plnili. Podľa toho dostali mnohé slovenské obce svoje meno - Hrnčiarovce, Kováče, Lovčice, Sokolovce, Psiare atď. S týmto javom sa stretávame aj v českých krajinách. Dávky sa panovníkovi odovzdávali z titulu vlastníctva všetkej pôdy, ktorou už v tomto období odmeňoval svojich „verných" veľmožov a služobníkov, najmä však kláštory a cirkevné inštitúcie.
Hlavným zamestnaním slovenského ľudu bolo poľnohospodárstvo, chov dobytka a lov. Aj na Slovensku sa v tomto období prechádza k dvojpoľnému, neskôr k trojpoľnému systému. V 11.-12. storočí sa na strednom Slovensku a na Spiši usadzujú ako roľníci, no najmä ako baníci nemeckí kolonisti. Obchod sa sústreďoval iba do niektorých osád a kupčilo sa v stanovených dňoch, zväčša v stredu, vo štvrtok alebo v sobotu. Podľa toho dostali mnohé osady svoje pomenovanie. Najväčšími tržnými osadami boli Bratislava a Nitra.
Aj v Uhorsku, a teda aj na Slovensku, mala cirkev významný podiel na upevňovaní feudálnych vzťahov, ale aj na samom znevoľňovaní roľníckeho obyvateľstva. Už kráľ Štefan založil ostrihomské arcibiskupstvo, ku ktorému patrilo celé slovenské územie. Inak sa cirkevná organizácia úzko prelínala so župnou: pri župných hradoch boli kostoly, na hradoch sídlili aj cirkevní hodnostári - arcidiakon a arcipresbyter. Aj uhorskí králi zakladali a štedro obdarúvali kláštory; k prvým patril kláštor svätého Hypolita na Zobore, opátstvo v Beňadiku, kláštor v Klíži, Ludaniciach, na Skalke pri Trenčíne atď. Spočiatku ich obdarúvali pôdou a poddanými, prípadne aj otrokmi - dušníkmi ešte štedrejšie ako svetských veľmožov. Pri kapitulách a kláštoroch, najmä v Bratislave a v Nitre vznikali prvé školy. Sloviensky ľud bol však z tejto oficiálnej vzdelanosti vylúčený. Pokračoval v rozvíjaní svojej tradičnej kultúry a od samého začiatku sa formoval a vyvíjal ako podrobená národnosť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára