- takto sa obyčajne prihovárali svojim priaznivcom autori starých kníh. Tak ako pred vyše troma storočiami Jakub Jakobaeus dal do rúk slovenskej verejnosti Viva gentis Slavicae delineatio - Živý opis slovenského národa, aj my Ti predkladáme dejiny Slovenska, ľudu, ktorý tu žil, najmä však ľudu a národa slovenského, ktorý medzi horským oblúkom Karpát a riekami Dunajom Tisou žije dodnes. Aj my sme sa usilovali napísať tieto dejiny tak, aby Ťa nielen poučili, ale aj zaujali. Skôr však, ako sa zahĺbiš do minulých storočí, dovoľ, aby sme Ti krátko vysvetlili, čo nás viedlo k napísaniu tohoto blogu, alebo lepšie, v čom predovšetkým hľadáme význam onoho antického okrídleného hesla: "Historia est magistra vitae - Dejiny sú učiteľkou života." Zmysel slovenských vidíme v kontinuite života, v nepretržitosti rastu duchovnej kultúry, v pokračujúcom civilizačnom procese.
Veď prvý človek sa na dnešnom Slovensku objavil veľmi skoro, 400 000 - 300 000 rokov pred naším letopočtom - a odvtedy ľudská ruka ustavične pretvárala, civilizovala našu krajinu. Všetko, čoho sme sa stali dedičmi, je často výsledkom tisícročia trvajúceho historického procesu a vývoja. A toto dedičstvo, na ktorom majú svoj podiel generácie a generácie našich predkov, si často ani neuvedomujeme: dennodenne používame ovocie stromov, ktoré sme nesadili my, pijeme víno zo starých viníc, jeme chlieb už z kultivovaných polí. Bola to úmorná práca! Generácie našich predkov po stáročia klčovali lesy, kroviská, vysúšali močiare, z oráčiny vyzbierali kamenie – kým sa nezmenila na úrodnú, plodonosnú zem. Zdedili sme domy, dediny a mestá, ktoré teraz dobudovávame - aj keď veľkoryso‚ so starými nádhernými palácmi, chrámami; cesty - aj keď ich teraz rozširujeme; železnice; áno, aj mnohé fabriky. Na tomto všetkom lipnú mozole a pot našich otcov, dedov a pradedov!
 |
| Pôda |
A tu nám prichádzajú na um slová o tom,že znalosť minulosti je nevyhnutná, aby sa ľudia naučili myslieť historicky. To znamená chápať život ako proces ustavičného zhmotňovania pracovnej energie vo všetkom tom, čomu hovoríme hmotná kultúra. Historicky myslieť, to znamená chápať, ako na pripravenom základe hmotnej kultúry a na jej pôde vznikla a rozvíja sa duševná, rozumová kultúra... Historické myslenie nám ukazuje víťaznú silu práce, zázračnú neskrotnú silu rozumu, organizovaného prácou, ktorý potom organizuje všetku činnosť, všetku ľudskú prácu. A toto je zároveň aj súčasný názor na úlohu ľudu v dejinách. No aj tento názor má svoje dejiny a mnohí pokrokoví ľudia už v minulosti sa k nemu veľmi priblížili. Aj u nás na Slovensku. Gregor Berzeviczy z Lomnice vo svojej knižke o postavení poddaného ľudu v Uhorsku roku 1802 napísal: "Naši historici neopisujú dejiny krajiny, ale kráľov, ich dedičské záležitosti, spory, vojny a výboje, ako aj osudy významných rodov. Ale to, aký bol vnútorný stav krajiny, ktoré holi príčiny blahobytu alebo biedy ľudu, ako sa vyvíjal vzájomný pomer jednotlivých tried obyvateľstva, životné podmienky ľudu a formy vlády, sotva spomínajú..."
Prirodzene, na tomto veľkom civilizačnom procese Slovenska nemal podiel iba slovenský ľud. Dávno pred príchodom predkov dnešných Slovákov žili tu desiatky etnických skupín, niektoré z nich podľa mena neznámych. Po usadení sa starých Slovienov od druhej polovice 10. a v 11. storočí na Žitnom ostrove, v Potisí, v južnom Poiplí a Gemeri, v južných oblastiach Abova a Zemplína nachádzajú svoj trvalý domov Maďari. Už od 11. storočia za niekoľko stáročí prichádzajú sem z rôznych oblastí, predovšetkým nemeckých krajín, vo väčších - menších vlnách kolonisti - roľníci, remeselníci, baníci. Na východnom Slovensku usadzuje sa ukrajinský ľud a napokon pred tureckým nebezpečenstvom hľadajú tu záchranu chorvátski roľníci a iné skupiny obyvateľov. No značná časť týchto neskorších usadlíkov sa pokojnou cestou asimilovala, splynula so Slovákmi, slovenský živel ako najpočetnejší dal Slovensku meno a vtlačil charakter tejto krajine. A preto dnes hovoríme a píšeme o dejinách Slovenska ako o slovenských dejinách - no to nijako neznamená, že by sme chceli znižovať podiel iných národov a národností, ktoré tu žili a žijú a ktoré sa zúčastňovali na historickom civilizačnom procese Slovenska. Naši predkovia zanechali nám však nielen hmotnú kultúru - domy, dediny, mestá, sady, polia, železnice, továrne, ale aj bohatú kultúru duchovnú. Aj náš materinský jazyk, ktorým hovoríme a píšeme, vyvíjal sa v dejinnom procese, takže odráža historický vývoj a skúsenosti našich predkov; starostlivo ho pestovali generácie našich vedcov a spisovateľov. Zdedili sme bohatú kultúru, najmä literatúru, ktorá je najvernejším zrkadlom našej národnej minulosti.
 |
| Les |
V prítomnosti sa skrýva kus minulosti a zároveň aj budúcnosti: my sme iba jedným ohnivkom v nekonečnej reťazi - ako sú desiatky miliónov dávno mŕtvych budovateľov dnešnej tváre Slovenska z minulých generácií. Inak by sme minulosť a históriu nevedeli vôbec pochopiť. Predchádzajúce generácie žijú v našej prítomnosti - sme ich deti v túžbe po šťastí, v láske, v práci a bojoch. Práca je tmel, ktorá spája minulosť s prítomnosťou - prítomnosť s budúcnosťou, tvorivá práca je jedným zo základných poslaní človeka, jeden z hlavných zmyslov života človeka. Básnicky to vyjadril náš veľký spisovateľ Hviezdoslav:
Ó‚ práci všetka česť, česť práci všetka!
Je ona žitia obsahom i cieľom:
cieľ určený - zvem Boha ako svedka –
a vzácny obsah, zhodný s dušou, s telom.
Česť statočnej, jak a kde konávaná...
a planej záhaľke zas posmech, hana!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára