ZÁNIK VEĽKEJ MORAVY A STARÍ UHRI

   Veľkomoravská ríša, štát mocného a slávneho Svätopluka, podľa slov starého českého legendistu Kristiána „daná bola v plen a zajatie a v lup a posmech a spustošenie“. Šťastnejšie kraje na západ od rieky Moravy boli o niekoľko desaťročí natrvalo začlenené do mladého štátu českých Přemyslovcov; východná časť stala sa korisťou kmeňového zväzu starých Uhrov. Tu z trosiek Veľkej Moravy a Koceľovho kniežatstva v Zadunajsku vyrastá postupne Uhorské kráľovstvo.
   Aké boli osudy slovienskeho ľudu po vyvrátení Veľkomoravskej ríše? Obdobie po zániku tohto štátu - celé 10. storočie - patrí k najtemnejším a najtajomnejším z celých slovenských dejín. Predtým mnohovravní východofranskí kronikári a análisti, pokiaľ ide o Slovienov, akoby boli zrazu onemeli. Do popredia záujmu sa dostáva kmeňový zväz starých Uhrov. Z neskorších českých a poľských správ k slovenskému územiu sa vzťahuje iba niekoľko zlomkovitých údajov. A vôbec až do konca 12. storočia zachovalo sa nám iba niečo vyše 50 listín. Najviac nám ešte hovoria nemí svedkovia - archeologické vykopávky, staré názvy obcí, ktoré vznikli v tejto dobe, a slovanské slová prevzaté z rôznych oblastí života do starej maďarčiny. A tieto roztrúsené fakty historici s námahou zbierajú, aby sme dostali čo i len matný obraz...
   Zastavíme sa však najskôr u Maďarov, ktorí mali hlavný podiel na vyvrátení Veľkomoravskej ríše a s ktorými bolo Slovákom súdené žiť celé tisícročie v jednom štáte.

Falera s maďarského kniežacieho hrobu.

   Maďari patria k skupine tzv. ugrofínskych národov. Ich pravlasťou bola krajina medzi ľavým brehom Volgy a severným Uralom. Ich pôvodným zamestnaním bol lov rýb, zveri a zber plodín. Niekedy, v 5. storočí sa usadili južne od Uralu v povodí dolného Dnepra, Dnestra a Donu, na Kubánskej stepi. Tu sa dostali do styku a pod vplyv tureckých pastierskych kmeňov. Od nich sa naučili chovu dobytka, najmä koní, ale osvojili si aj bojovný spôsob života stepných nomádskych kmeňov. Už v tejto svojej druhej vlasti, Lebédii, stávajú sa spojencami Byzantskej ríše proti Bulharom. Na konci 9. storočia celý ugromaďarský kmeňový zväz i so stádami, od východu tlačený Pečenehmi, po porážke v bitke s Bulharmi prevaľuje sa cez Verecký priesmyk do Potisia a zaplavuje celú starú Panóniu. Ich počet sa odhaduje na 20.000 jazdcov - bojovníkov a dovedna na 150.000 - 200.000 hláv. Pod vodcovstvom Arpáda ako spojenci východofranského cisára Arnulfa viackrát napádajú Veľkú Moravu a napokon stávajú sa jej hrobármi.
   Už roku 907 pod Bratislavou na hlavu porazili Bavorov. Potom takmer každoročne družiny kmeňového zväzu starých Uhrov i jednotliví náčelníci podnikajú lúpežné výpravy na Balkán, do Talianska, do nemeckých krajín. Objavujú sa dokonca až vo Francúzsku a v Španielsku. Ako vynikajúci lukostrelci na rýchlych koňoch stali sa postrachom celej Európy. Hoci každý kmeň mal svoje vlastné meno - Megyer, Nyék, Tarján, Kér, Keszi atď. - označujú ich všetkých jedným názvom Hungari, Uhri. A ten im aj ostal. O ich ukrutnosti kolovali hrôzostrašné správy: pijú vraj ľudskú krv, jedia srdcia vyrezané padlým, zabíjajú stareny a deti, odvliekajú mládencov a devy do zajatia. Napokon sa však západná Európa predsa len spamätala. Roku 955 nemecký cisár Oto I. pripravil starým Uhrom na rieke Lechu pri Augsburgu zdrvujúcu krvavú porážku. „Tento národ,“ poznamenal kronikár Luitprand, „ktorého bezohľadnosť zakúsil každý štát, sa teraz od strachu neodváži ani muknúť.“ A naozaj nastal veľký obrat: starí Uhri stávajú sa postupne usadeným národom.

Boj starých Maďarov s Bulharmi.

  Nás však najviac zaujíma otázka, aký bol vzťah kmeňových náčelníkov a ich ozbrojených družín k obyvateľstvu vyvrátenej Veľkomoravskej ríše. Je takmer vylúčené, aby bojovní starí Uhri, ktorí hnaní túžbou za korisťou dostali sa až k brehom Atlantiku, nechali tento ľud žiť v pokoji. Vyvrátenie ústrednej moci na Veľkej Morave však ešte vôbec neznamenalo, že celé jej územie padlo do rúk dobyvateľov ako zrelé jablko, keď sa potrasie strom. Podľa všetkého prvá obranná línia proti nevolaným a nevítaným hosťom sa vytvorila na Hrone a na ľavom brehu Dunaja. Uhorský kronikár Anonymus píše najmä o urputnom odpore nitrianskych Slovienov. Potom sa ľud ešte bránil v niektorých opevnených hradiskách v horách. Aj arabský geograf Gardizí zaznamenáva, že Slovania sa proti stálym útokom Maďarov v zime chránili v hradiskách a v lete v lesoch. V tejto dobe vôbec sa časť slovienskeho obyvateľstva stiahla z nížin vyššie na sever do horských kotlín. Roky však utekali a rozptýlený odpor slabol. Časť bývalých veľkomoravských veľmožov, špánov, bola vyvraždená, časť však začala spolupracovať s dobyvateľmi. Bavorskí biskupi napokon roku 900 si sťažujú pápežovi, že Moravania sa zúčastňujú na lúpežných výpravách starých Uhrov ( konkrétne sa v ich liste spomína istý Bogat a Dursak ). Ich hlavnou úlohou však bolo vyberanie dávok pre nových pánov od roľníckeho ľudu.
   Kočovní pastieri niektorých uhorských kmeňov aj so stádami našli tu trvalý domov. Na východnom Slovensku sa usadzujú na dolnom toku Hornádu a na juh od Latorice. Vojenské družiny starých Uhrov, najpravdepodobnejšie kmeňa Megyer - Magyar, ktorý mal sídla južne od Ostrihomu, obsadili hrady Bratislavu, Nitru, Novohrad, Ostrihom a ostatné menšie hrady tu i v Zadunajsku a opierajúc sa o starú hradskú správu, vyspelé poľnohospodárstvo a remeselné výrobné schopnosti slovienskeho ľudu, vytvorili práve z tejto oblasti základňu pre svoju kmeňovú expanziu alebo lepšie pre zjednocovacie snahy. Práve v tejto oblasti, ktorá tvorila aj jedno z centier Veľkomoravskej ríše, sa aj najskôr vytvárajú formy mierového spolužitia medzi starým domorodým obyvateľstvom a Maďarmi, čo sa odráža aj v hmotnej kultúre ( archeológovia hovoria o tzv. kultúre belobrdskej ).
   O osudoch veľkomoravského kresťanstva na tomto území nevieme takmer nič. Pred naším skúmavým zrakom vynára sa jeden otáznik za druhým. Úplne na sklonku Veľkomoravskej ríše bolo tu zriadené arcibiskupstvo a tri biskupstvá. Jedno bolo celkom iste v Nitre, druhé hádam v Bratislave. Zanikla na slovenskom území cirkevná organizácia v týchto búrlivých časoch úplne? Na konci 10. storočia zmocňuje sa západného Slovenska české knieža Boleslav vtedy aj „provincia Váh“ bola pričlenená k novozriadenému pražskému biskupstvu. Na prelome tisícročia zmocnil sa poľský kráľ Boleslav Chrabrý tej časti Uhorska, „ktorá leží medzi riekami Tisou, Dunajom a Moravou teda celého dnešného Slovenska. Ale len na krátky čas. Vtedy pravdepodobne aj toto územie z cirkevnej stránky podliehalo právomoci vroclavského a krakovského biskupstva. Avšak ani bavorský klérus nestrácal záujem o túto oblasť. To všetko sa napokon už odohráva v čase, keď vzniká uhorský ranofeudálny štát Uhorské kráľovstvo.