SPOLOČNOSŤ VEĽKEJ MORAVY

   Na samom vrchu spoločenského rebríčka vo Veľkej Morave stál panovník - vladyka, knieža, alebo, ako sa často najmä za Svätopluka nazýva, kráľ. V mieri spravoval ríšu - jemu odvádzalo obyvateľstvo dane, kniežatá okolitých slovanských kmeňov tribút, jemu patrili poplatky z pokút pri súdoch atď.
    V súvekých prameňoch sa často spomína kráľovský poklad. Veľkomoravskí panovníci vydržovali si dvor, na ktorom niektorý z duchovných bol kancelárom, medzi dvorskými hodnostármi bol asi továrnik - hospodár, ktorý obstarával všetko potrebné, stolovník, pohárnik - takto aspoň názvy týchto hodností prevzali neskôr aj Maďari do svojho jazyka. Vo vojne bol knieža najvyšším veliteľom - vojvodcom a patrila mu šestina koristi. Ostatok rozdelil medzi svoju družinu a vojsko. Nemal však asi úplne neobmedzenú moc, „z božej milosti“, aspoň Rastislav a Mojmír nie. O dôležitých otázkach radil sa so svojimi kniežatami a veľmožmi ( staroslovanské sviet, soviet, od vetiť, hovoriť ). Slavomíra si sami moravskí Slovieni zvolili za vojvodcu, knieža.

Veľkomoravský družiník na love so sokolom.

    Pramene popri vladykovi spomínajú často kniežatá a veľmožov. Niektorí z nich mohli byť potomkami kmeňových náčelníkov, ktorí sa dobrovoľne podrobili, iní sa za rôzne zásluhy vyšvihli z radov družiny kniežaťa. Zastávali rôzne hodnosti pri kniežacom dvore, alebo boli županmi - špánmi odľahlej šich hradísk, kde v rámci určitých pomedzí ( maď. megye - medza - župa ) vyberali od roľníkov daň v prírodninách, v remeselníckych výrobkoch alebo v rôznych službách. Panovník prepúšťal im časť dane, alebo, najmä dvorským hodnostárom, dával ako léno po dobu, po ktorú vykonávali určité služby, príjmy z niektorých obcí alebo aj do dedičného vlastníctva. Takáto obec často začala nazývať podľa svojho vlastníka, napr. Majcichov, Boleráz.
    Osobitnú vrstvu obyvateľstva tvorili duchovní. Ich existencia bola zväčša spojená s kostolom a s majetkami kostola. Knieža Koceľ, keď postavil kostol Sandrata, „daroval mu pozemky, les a lúky“, prirodzene, aj s ľuďmi. Kniežatá a veľmoži zvykli darúvať kostolom otrokov „za spásu duše“ - „dušnikov ( maď. dusnok ). Aj pápež Ján VIII. bol ochotný vysvätiť pre Svätopluka biskupov na také miesta, „v ktorých biskupi majú a môžu dôstojne žiť“.
    Vojenskou oporou vladyku bola jeho družina. Bojovali na koňoch a na Veľkej Morave sa asi nazývali aj víťazmi. Toto slovo, vitéz, prevzali aj Maďari. Knieža ich odmeňoval podielom na koristi a všetkým, čo potrebovali. Družiny mali aj veľmoži a najmä župani, ktorí asi viedli do boja aj jednoduchý ľud bojujúci ako pešiaci. Základnú vrstvu obyvateľstva na Veľkej Morave tvorili občiníci v obciach vo vsiach - roľníci a remeselníci - „prostí ľudia“ ( maď. paraszt ). Osobne boli prevažne slobodní. Obrábaná orná pôda patrila celej občine, obci a úroda sa rozdeľovala jednotlivým rodinám. Vladykovi priamo alebo cez županov odvádzali daň, obrok, v prírodninách, v rôznych remeselníckych výrobkoch prípadne aj v službách. Je možné, že už v tejto dobe museli vykonávať určité služby na hradiskách alebo veľmožských dvorcoch a volali sa preto „dvorníkmi“ ( maď. udvarnok ). Podľa remeselníckych výrobkov, ktoré ako daň musel odvádzať kniežaťu alebo županovi, niektoré obce pravdepodobne dostali svoje mená - Hrnčiarovce, Štitáre, Tesáre a pod. Roľníci, prípadne obyvatelia celých obcí, ktorých vladyka daroval veľmožom, dostávali sa do horšieho po stavenia. Strácali osobnú slobodu a stávali sa poddanými.

Poklad železných hrivien ako platidlo.

   Napokon vo Veľkomoravskej ríši, podobne ako vo všetkých okolitých krajinách, bolo bežné otroctvo ( otrok - rab ). Otrokmi sa mohli stať slobodní za prichytenie pri pohanských obetiach, za krádež, smilstvo a potom otrokmi boli najmä zajatci. Svoju cenu si však mohli odpracovať, a tak sa vykúpiť. Konštantín, keď roku 867 odchádzal od Rastislava a Koceľa, neprijal nijakú od menu, „vyprosil si len deväťsto otrokov a prepustil ich“.
    Nad týmto spoločenským poriadkom bdel zákon, cirkev a najmä moc vladyku - štát. Konštantín asi na žiadosť Rastislava preložil byzantský zákonník Súdny zákon pre laikov, ktorý však bol podľa všetkého prispôsobený domácemu zvykovému právu. Obsahuje zákony a tresty za prečiny nielen voči štátu ale aj súkromným osobám. Tresty boli tvrdé, často kruté! Zákony už chránili súkromné vlastníctvo: „Kto zapáli cudzí les alebo zrúbe stromy, je povinný dvojnásobnou náhradou.“ „Kto za nejaké nevraživosti alebo za zbojstvo majetku domy zapáli, ak je to v meste, nech ho ohňom upália, ak je to v osade alebo na dedine, nech mečom zotnú.“ - „Ak niekto počas vojny ukradne zbrane má sa potrestať palicovaním, ak však ukradne koňa, nech je predaný do otroctva.“
    Otroctvom sa trestal i ten, ktorý zotročil a predal slobodného človeka. Už v tejto dobe znakom zotročenia bolo ostrihanie. V starom Uhorsku až do polovice 13. storočia otroci bývali ostrihaní na pol hlavy. Viacej nariadení Súdneho zákona hovorí o trestoch za smilstvo a znásilňovanie. Aj tie sú veľmi prísne. „Smilniacemu mníchovi,“ píše sa tu, „podľa svetského zákona nos odrežú, ale podľa cirkevného zákona nech sa mu uloží pätnásťročný pôst.“ Zákonník nepripúšťal svedectvo otroka a neslobodného voči pánovi. Prísne zakazoval obyvateľstvu, aby si spravodlivosť vybavovalo samo. Kostoly mali právo azylu.

Veľkomoravský kríž.

    Ruka v ruke so svetským zákonom kráčal zákon cirkevný. Aj tresty, ktoré kňazi dávali hriešnikom pri spovedi za jednotlivé hriechy, boli veľmi tvrdé. V poenitenciáli ( akýsi súpis trestov za jednotlivé hriechy ) arcibiskupa Metoda, nazvanom Príkazy svätých otcov, sa napr. krádež trestá takto: „Ak niekto ukradne niečo podstatného, ako dobytok, alebo dom podkope, alebo nejaký veľmi cenný majetok ukradne, päť rokov nech sa kajá; a ak niečo malého ukradne, tri roky nech sa pokajá.“ Aj tu, podobne ako v Súdnom zákone, veľa miesta sa venuje mravnosti, manželskej vernosti a manželstvu vôbec. K viacženstvu a k nerozlučnosti manželstva sa znova a znova vracali aj Konštantín a Metod. Zdá sa, že u moravských Slovienov, najmä u vládnucej vrstvy jestvovali ešte silné prežitky mnohoženstva z pohanských čias. Ibrahim ibn Jakub o Slovienoch napísal: „Ich králi strážia svoje ženy a na ne veľmi žiarlia. Muž máva u nich až dvadsať žien, ba i viac.“ A takáto zvyklosť panovala asi aj u kmeňových náčelníkov na našom území, aj veľkomoravské kniežatá, vladykovia a župani ťažko sa jej vzdávali.     Najvyšším sudcom na Veľkej Morave bol knieža - vladyka, ale menšie spory rozhodovali aj župani. A, prirodzene, veľkomoravský štát mal už aj náležité výkonné moci. Obvinených „k pravde“ pred súd predvolávali „prístavovia“. Oni asi aj odsúdených trestali, dávali do klady, zatvárali do temnice atď. Celý tento súdny a trestný poriadok, ako o tom svedčí terminológia, najskôr od moravských Slovienov prevzali starí Maďari: maď. perel - slov. pra ( spor ), maď. poroszló - slov. prístav, maď. vádolni - slov. vadiť sa, pôvodný zmysel obžalovať, maď. patvar slov. potvárať, obviňovať, maď. kaloda - slov. klada, maď. tömlöc - slov. temnica.
   Tresty za porušovanie spoločenského poriadku boli teda prísne. No jednako vznik štátu u moravských Slovienov - aj keď to bol feudálny štát - bol veľkým historickým pokrokom. Štát organizoval prácu i obranu, bdel nad vnútornou bezpečnosťou a poriadkom. Hádam len tej krutosti mohlo byť menej.