Otvorené nepriateľstvo Rimanov s Markomanmi a Kvádmi prepuklo znova až roku 89. Vtedy výpravu, ktorá súvisela s bojmi Ríma s Dákmi, proti Markomanom a Kvádom viedol sám cisár Dioklecián. V tomto boji rímske légie utrpeli porážku. Boje na strednom Dunaji sa rozhárali plnou silou. Markomani a Kvádi začínali robiť plienivé vpády aj na druhý breh Dunaja a rímski cisári mali možnosť pridávať si k menu honosný titul vyslúžený v bojoch - Germanicus. Od tejto doby začínali Rimania aj na slovenskej strane Dunaja - v Devíne, v Stupave, v Mušove pri Hradišti, v Bratislave, v Leányvári pri Komárne - budovať pevnosti so stálymi posádkami. Vznikol povestný limes Romanus, „rímska hranica" - pevnostný val na Dunaji proti germánskemu svetu. Nastalo takmer tri storočia dlhé obdobie tzv. markomanských vojen.
 |
| Rímsky nápis na skale, Trenčiansky hrad. |
Jeden z najväčších antických humanistov cisár Marcus Aurelius musel už celý svoj život zasvätiť bojom s Germánmi. Po veľkom more, ktorý doslova zdecimoval Rímsku ríšu, vpadli Markomani a Kvádi nielen do susedných provincií Panónie a Norica, ale plienili aj v celej severnej Itálii. Až roku 169 začína Marcus Aurelius s odvetnými výpravami. Na jednej z nich, roku 172, písal „v zemi Kvádov na rieke Hrone" svoje filozofické Rozhovory so sebou samým. O tri roky neskôr prinútil Kvádov uzavrieť mier: Museli súhlasiť s vytvorením 76 stadií ( 14 km ) širokého bezpečnostného pásma na ľavej, slovenskej strane Dunaja, s platením tribútu, s navrátením zajatcov a dokonca aj s vyslaním určitého kontingentu vojska. Na pamäť tohto víťazstva razili vtedy v Ríme mince s nápisom „Germania subacta" - Germania podrobená. Boje a zrážky trvali však aj ďalej. Rimania na ľavom brehu Dunaja opevnili staré pevnosti, budovali ďalšie strážne veže. Roku 179 odohrala sa niekde na juhozápadnom Slovensku najkrvavejšia bitka markomanských vojen. V tomto roku rímske légie prenikli až do srdca kvádskeho kráľovstva - k dnešnému Trenčínu. Založili tu tábor Laugaritium a veliteľ posádky M. Valerius Maximilianus dal vytesať ďakovný nápis bohyni víťazstva do trenčianskej hradnej skaly.
Roku 180 v mladom veku zomrel cisár Marcus Aurelius. „Keby bol žil o rok dlhšie", napísal o ňom jeho životopisec, „bol by z ich územia urobil provincie" - Bol by aj územie dnešného Slovenska pripojil k rímskemu impériu. Jeho syn Commodus uzavrel s Markomanmi a Kvádmi mier. Išlo opäť o bezpečnostný pás na slovenskej strane Dunaja, ale už len 7 km široký, o prepustenie zajatcov, o ročné poplatky. Rimania však vyprázdnili niektoré vojenské stanice ležiace hlboko na území Kvádov, medzi nimi Stupavu a Trenčín.
 |
| Poklad rímskych mincí, Bíňa. |
Tretie storočie je v znamení prudkého úpadku a rozkladu rímskeho impéria. Markomani, Kvádi aj iné barbarské kmene často podnikajú lúpežné vpády nielen do Panónie a Norica, ale plienia celú Itáliu. Rím sa opevňuje mohutnými hradbami. V nasledujúcom storočí cisári Konštantín a Valentinianus sa márne pokúšajú zastaviť hroziacu pohromu. Roku 371 povstali Kvádi. Dôvodom bola stavba rímskej pevnosti oproti ústiu Hrona. Proti vzbúreným kmeňom sa vypravil sám cisár Valentinianus. Svedok a historik Amianus Marcellinus opisuje podrobne celú výpravu a jej priebeh. Píše: „Valentinianus poslal teda najprv Marobuda s oddielom pechoty, ktorému velil, aby pustošil a pálil barbarské dediny, spolu s ním i Sebastiana a sám rýchlo tiahol do Aquinca. ( Aquincum bolo hlavné mesto rímskej provincie Panónie; rozprestieralo sa na mieste dnešnej Budapešti. ) Potom pre prípad nečakanej núdze dal spojiť člny a most narýchlo pokryl doskami, na inom mieste prešiel na územie Kvádov. Tí síce pozorovali jeho príchod z horských úbočí, kam sa prevažne uchýlili so svojimi rodinami, v rozpakoch a neistote, čo sa robí, ale strnuli úžasom, keď proti svojmu očakávaniu videli cisárske zástavy na svojom území. Rýchlym pochodom postúpil teda vpred, pokiaľ si to okolnosti žiadali, pobil bez rozdielu veku obyvateľstvo, ktoré náhly vpád zastihol zmätene pobehujúce, spálil domy a vrátil sa bez strát so všetkými, ktorých so sebou viedol."
Po smrti cisára Valentiniana nadobudli udalosti rýchly spád. Na scéne sa objavili Huni. Roku 378 utrpeli Rimania pri Adrianopolise ťažkú porážku. Súveký historik Hieronymus na konci 4. storočia zaznamenal: „... takmer každodenne sa prelieva rímska krv... Góti, Sarmati, Kvádi, Alani, Huni, Vandali, Markomani pustošia, plienia, lúpia všetky panónske provincie. Rímsky svet sa rúca."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára