A skutočne práve v období vlády Svätopluka stáva sa Veľká Morava hodnou svojho mena. Už roku 872 boli vojská Durínčanov a Sasov, ktoré vyslal Ľudovít Nemec, aby pokorili moravských Slovienov, doslova rozprášené. Na úteku ich slovienske ženy kyjakmi zhadzovali z koní. V tomto roku podnikol plienivý vpád na Veľkú Moravu aj Karolman. Pod jeho zástavami drancovali a pálili aj vojenské družiny biskupa Arna a opáta fuldského kláštora Sigiharta. Mohučský arcibiskup Luitbert bol vojenským veliteľom výpravy do Čiech. Svätopluk však neočakávane napadol bavorských strážcov lodí na Dunaji, lode zapálil a potopil. Ostatní sa dali na ústup. Roku 874 bol medzi nepriateľskými stranami vo Forchheime uzavretý mier. Svätopluk, ktorého tu zastupoval kňaz Ján z Benátok, zaviazal sa k vernosti voči kráľovi, ochotný mu aj každoročne platiť dohodnutý tribút, pravda, s podmienkou „keby mu len dožičil pokojne konať a v pokoji žiť!"
 |
| Mnísi prekladajú knihy z gréckeho do staroslovienskeho jazyka. |
Niekoľko pokojných mierových rokov využil Svätopluk na rozširovanie hraníc a vplyvu Veľkomoravskej ríše na okolité slovanské kmene. Na východe rozšíril Veľkú Moravu až do Potisia, na severe podrobil si kniežatstvá Holasicov a Opolanov na rieke Odre, potom obsadil Slezanov, Vislanov, aj rozsiahle územia Bielych Chorvátov. V tejto dobe užšie pripútal k Veľkomoravskej ríši aj české kmene. Tieto krajiny však Svätopluk vojensky natrvalo neobsadzoval. Uspokojoval sa iba s odvádzaním ročného poplatku, tribútu, a so šírením kresťanstva v nich.
Onedlho však na samej Veľkej Morave znova prepukli vážne vnútorné rozpory a zdá sa, že červotočom tu bolo opäť franské duchovenstvo. Roku 879 obžalovali Metoda u pápeža, že „ľud privádza do bludu", že „omše spieva v barbarskom, čiže slovienskom jazyku“, čo mu Ján VIII. po oslobodení z väzenia zakázal. Pápež vyzval Metoda, aby prišiel do Ríma a tam sa očistil. A Metod skutočne v nasledujúcom roku spolu so Svätoplukovým „verným“ človekom, veľmožom Zemežížňom predstupuje „pred prah svätých apoštolov Petra a Pavla“ a všetky obvinenia vyvracia. Pápež Ján VIII. o tom posiela Svätoplukovi list, bulu. Oslovuje ho: „Milovanému synovi Svätoplukovi, slávnemu kniežaťu.“ Oznamuje mu, že Metod je vo všetkom pravoverný a potvrdzuje ho v hodnosti arcibiskupa. Schvaľuje slovienske písmo a liturgiu ( Svätopluk však, ak by chcel počúvať radšej latinskú omšu, môže ). Pápež na žiadosť Svätopluka vysvätil kňaza Wichinga za nitrianskeho biskupa. Musí však vo všetkom poslúchať Metoda. Svätopluk má vyslať ďalšieho schopného kňaza, aby bol vysvätený za biskupa, neskôr aj ďalších pre také miesta, v ktorých „môžu dôstojne žiť“. No čo je v tejto bule najdôležitejšie - pápež berie Svätopluka, ktorý „opovrhoval inými vládcami tohto sveta“, pod ochranu apoštolskej stolice, rímskej kúrie.
 |
| Kráľ Svätopluk. |
V rokoch 882 a 883 znova prepuklo nepriateľstvo medzi Svätoplukom a mladým východofranským kráľom Arnulfom. Veľmi početné veľkomoravské vojská vtrhli do Panónie a hrozne ju spustošili. Po Koceľovom kniežatstve miznú všetky stopy už v polovici minulého desaťročia. Mnohých zajatcov, najmä vznešených, zmrzačili. Poodzrezávali im ruky, nosy, uši, niektorým dokonca pohlavie. Je to hrozné, ale v týchto barbarských dobách bola to vo vojnách bežná zvyklosť. V nasledujúcom roku bol v Monte Camiane vo Viedenskom lese, na hraniciach Východnej marky a Veľkej Moravy, uzavretý mier.
Vo Veľkej Morave medzitým však opäť prepukli vnútorné rozpory. Zlým duchom bol opäť nitriansky biskup Wiching, ktorý sa usiloval poštvať Svätopluka proti starému Metodovi. Posmelilo ho hádam aj to, že energický pápež Ján VIII. bol zavraždený. V Svätoplukovi živí pochybnosti o Trojici, o pôstoch atď. Rozhorčený Metod uvaľuje na Wichinga kliatbu.
6. apríla 885 veľkomoravský a panónsky arcibiskup Metod zomiera. Krátko pred smrťou určil svojho nástupcu. Zhromaždil okolo seba svojich žiakov - kňazov: „I ukázal im na jedného zo známych učeníkov svojich, nazývaného Gorazdom, a povedal: „Tento je vašej zeme slobodný muž, učený dobre v latinských knihách, pravoverný. To buď božia vôľa, i vaša láska, ako i moja.“ Pochovali ho dôstojne v hlavnom veľkomoravskom chráme. Oplakával ho zídený nesčíselný národ so zapálenými sviecami, bohatí i chudobní, slobodní i otroci - ako to zaznamenal jeho životopisec.
V septembri 885 nastupuje nový pápež Štefan V. Takmer vzápätí, ako bol zvolený, objavuje sa u neho Wiching. Na dlhú cestu do Ríma sa vydal ešte za života Metodovho, a preto o jeho smrti nevedel. Tu pri nohách nového pápeža predkladá žalobu na moravského arcibiskupa. Štefan posiela vzápätí Svätoplukovi list. Oslovuje ho v ňom ako „kráľa Slovienov“ a i on ho berie pod ochranu apoštolskej stolice. Uspokojuje jeho pochybnosti vo viere, o Trojici i o pôstoch správne verí. Z celého listu však cítiť ako našepkávača Wichinga, ktorého Štefan potvrdzuje za nového nitrianskeho biskupa a odporúča ho do Svätoplukovej priazne. Wiching podľa všetkého očiernil Metoda u pápeža zo šírenia bludov, a preto Štefan v liste píše, že ak sa toto potvrdí, potom nech kliatba, do ktorej dal Wichinga, „uvalí sa na jeho hlavu“. Nový pápež je vôbec bojovný: „Všetci neposlušní a vzdorovití,“ píše na konci listu, „majú sa z lona cirkvi vyobcovať ako rozsievači kúkoľa.“ Napokon zakázal Metodovi slúžiť bohoslužby slovienskym jazykom.
List prišiel však neskoro. Metod nebol viac medzi živými.
Vyše dvesto slovienskych kňazov opustilo Veľkú Moravu. Našli útočište v Bulharsku, v Chorvátsku, niektorí vo vojvodstve Vislanskom a v mladom kniežatstve českom. Všade tam zasiali semeno staroslovienskej kultúry, ktorá sa časom rozkošatela, zakvitla, rozšírila a prerástla na mnohých miestach v novoveké národné slovanské kultúry. Len naša krajina a náš ľud sa museli pohnúť iným smerom cez cudziu stredovekú kultúru latinskú.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára