VZNIK VEĽKEJ MORAVY

   V prvej štvrtine 9. storočia sa zrazu objavil a zažiaril v srdci Európy nový štát. Byzantský cisár - spisovateľ Konštantín Porphyrogenet ( 905 – 959 ) nazval ho Veľkou Moravou. V jeho dobe však už táto ríša opäť nejestvovala. Roku 828 alebo 829 kniežaťu Pribinovi „vysvätil kedysi arcibiskup Adalram kostol nad Dunajom na jeho vlastnom majetku Nitrava". Táto stručná správa je zapísaná iba na okraji, margu spisu O obrátení Bavorov a Korutáncov, ktorý vznikol v poslednej tretine 9. storočia. Adalram bol arcibiskupom v diecéze salzburskej. Pribina mal hlavné hradisko v Nitre a z neho ovládal oblasť od Malých a Bielych Karpát až po Hron. No neuplynulo ani päť rokov, ako zaznamenal opäť ten istý prameň‚ a Pribina bol zo svojho kniežatstva vyhnaný „Mojmírom, kniežaťom Moravanov nad Dunajom“. A takto teda na počiatku 9. storočia spojením týchto dvoch kniežatstiev boli položené základy neskoršej Veľkomoravskej ríše.
   Korene moravského a nitrianskeho kniežatstva, spojením ktorých vznikla Veľká Morava a neskôr za čias Svätopluka Veľkomoravská ríša, siahajú, prirodzene, hlboko do minulosti. Možno až do časov Samových, v každom prípade do predchádzajúceho storočia. Už Samo a po ňom avarskí kagani lámali moc náčelníkov slovienskych kmeňov nad stredným Dunajom. Na konci 8. storočia Karol Martel, cisár Franskej ríše a jeho syn Pipin pokorili zasa Avarov a tým uvoľnili aj ruky zjednocovacím snahám kniežat moravských a nitrianskych Slovienov. V tejto dobe po nejakých kmeňoch v tejto oblasti, ani len podľa mena, niet stopy. Franské pramene sa z času na čas zmieňujú iba o „Avaroch a Slovanoch“, o „východných Slovanoch“. Roku 805 obrátil sa avarský kagan Teodor na cisára Karola Veľkého so žiadosťou o nové priestory na bývanie pre svoj ľud; lebo vraj „pre útoky Slovanov nemôže žiť v starých sídlach“. Niekedy v tom čase vznikol pre potreby franského dvora spis Opis hradov a krajín na severnej strane Dunaja. Tu sa spomínajú až dve Moravy: „Moravania majú 11 hradov“ a na inom mieste: „Tiež jestvuje ľud, ktorý sa nazýva Moravania, a má 30 hradov“. Vzťahuje sa prvá zmienka na: Mojmírovo kniežatstvo, druhá na Pribinovo? Nie je to jasné. V každom prípade už dávno predtým jestvovalo veľké kniežacie hradisko nielen v Nitre, ale aj v údolí rieky Moravy Veligrad pri Starom Městě, Valy pri Mikulčiach, Pohansko pri Břeclavi a v tejto dobe moravské knieža Mojmír ovládal hradiská na Dyji, dolnej Svratke a Jihlave, na hornej Morave a dolnej Bečve. Jeho panstvo sa stýkalo s Pribinovým na Bielych a Malých Karpatoch, možno až na Váhu. K moravskému kniežatstvu patrilo asi aj hradisko Devín Roku 822 vystupujú Moravania prvýkrát z historickej anonymity: Na všeobecnom sneme Franskej ríše vo Frankfurte medzi poslami východných Slovanov objavujú sa mená aj ich zástupcov.

Stavba chrámu v 9. storočí.

   Franská ríša predstavovala pre mladý štát moravských Slovienov po celý čas jeho jestvovania nepomerne väčšie nebezpečenstvo ako svojho času Avari. Roku 800 dal sa Karol Veľký pápežom korunovať za cisára Rímskej ríše z tohto titulu nielen on, ale po celý stredovek všetci jeho nástupcovia robili si nárok na vládu nad celým kresťanským svetom a v tých krajinách, kde ešte kresťanstvo nebolo; šírili ho „slovom božím“ alebo mečom. A štát starých Moravanov bol najbližším východným susedom tohto obnoveného „rímskeho impéria“.
   Keď Mojmír vyhnal Pribinu a spojil moravské kniežatstvo s nitrianskym, objavuje sa jeho meno v prameňoch iba raz, roku 846 - asi keď už bol sám mŕtvy. Počas svojho života uznával podľa všetkého cisára Ľudovíta Pobožného, syna Karola Veľkého, za svojho lénneho pána. Nerobil nijaké prekážky šíreniu kresťanstva vo svojej krajine, naopak, podporoval ho, pretože kresťanská ideológia učením o božskom pôvode svetskej vrchnosti a príkaze poslúchať vladára ( „Dajte cisárovi, čo je cisárovo“ ) podporovala jeho postavenie. Medzi moravskými a nitrianskymi Slovienmi už oddávna pôsobili íroškótski misionári, počas panovania Mojmíra najmä kňazi arcibiskupstva v Salzburgu, biskupstiev v Pasove a Freisingu. Už vtedy sa na hradiskách kniežaťa i županov - veľmožov stavali kresťanské kostoly. Bolo to však ešte kresťanstvo „hrubé“. Sami franskí kňazi obracali svoju pozornosť predovšetkým na veľmožov. U prostého ľudu sa uspokojovali odriekaním „Verím v Boha“ a s prijatím niektorých sviatostí.
   Bývalé Pribinovo kniežatstvo nestratilo úplne svoju samostatnosť. Stalo sa údelom v mojmírovskom rode. Dostával ho spravidla mladší brat kniežaťa alebo jeho syn.
   Medzičasom došlo k veľkým zmenám aj v susednej Franskej ríši. Po veľkých vnútorných rozbrojoch synovia cisára Ľudovíta Pobožného ( Karol Holý, Lothar a Ľudovít Nemec ) sa roku 843 vo Verdune dohodli na rozdelení ríše. Ľudovít Nemec stal sa kráľom v ríši Východofranskej, a teda Mojmírovým susedom. A už roku 846 - keď sa moravskí Slovieni vzbúrili proti jeho nadvláde ( Mojmír bol pravdepodobne mŕtvy ) - ako píše učený mních fuldského kláštora Ruodolf vo svojich análoch, „v polovici mesiaca augusta vytiahol s vojskom proti moravským Slovienom, ktorí sa pokúšali odtrhnúť. Keď urobil poriadok a podľa svojej vôle urovnal pomery, ustanovil im za knieža Rastislava, Mojmírovho synovca.

Obliehanie hradu franským vojskom.

   Rastislav však trpko sklamal nádeje a očakávania Ľudovíta Nemca. Od samého začiatku upevňoval svoje postavenie vo vnútri krajiny i navonok: budoval nové hradiská a opevňoval staré, prijímal utečencov - veľmožov z ríše Ľudovíta Nemca, podporoval odbojníkov proti nemu v jeho vlastnej krajine, napr. Ratboda, markgrófa v susednej Východnej marke ( Ost Mark - Rakúsko ), a grófa Českej marky Ernesta, rozširoval hranice svojho kniežatstva až do Potisia a uzatváral spojenectvo s Bulharmi. Roku 855 vytiahol konečne kráľ Ľudovít Nemec, ako zaznamenal fuldský análista Ruodolf, „s vojskom k moravským Slovienom proti ich kniežaťu Rastislavovi, ktorý proti nemu povstal, vrátil sa však bez víťazstva a radšej nechal svojho nepriateľa, chráneného veľmi mohutným valom, na pokoji, ako by bol v nebezpečnom boji utrpel nebezpečné straty na svojich vojakoch. Vojsko vyplienilo a vypálilo veľkú časť krajiny a rozprášilo aj značný počet nepriateľov, ktorí chceli napadnúť kráľov tábor, avšak nie bez odvety. Po kráľovom odchode ho totiž Rastislav prenasledoval a vyplienil susedné kraje za Dunajom“. Napokon roku 861 spojil sa Rastislav so synom Ľudovíta Nemca Karolmanom, markgrófom v Korutánskej marke, proti jeho otcovi. Karolman, podporovaný moravským vojskom, dobyl Východnú marku. V tých bojoch s Moravanmi - na strane Ľudovíta Nemca - padol vtedy aj bývalý nitriansky knieža Pribina.
   Vráťme sa však dozadu k jeho osudom. Veď je to napokon prvá osobnosť zo slovenských dejín známa podľa mena. Z Nitry, vyhnaný Mojmírom niekedy okolo roku 833, ušiel Pribina s malým synom Koceľom a s niekoľkými vernými zo svojej družiny dolu na juh. Čakal ho trpký osud utečenca. Najprv hľadal útočište u markgrófa Východnej marky Ratboda a tu na dvorci salzburského arcibiskupa Luitprada v Tresime prijal neskôr aj krst. Keď však Ratbod nesplnil jeho očakávanie, utekal ďalej - najprv k bulharskému kniežaťu Malomírovi, potom k chorvátskemu Ratimírovi a napokon sa vrátil k Ratbodovi. Na jeho príhovor dostal od kráľa Ľudovíta Nemca veľké léno pri Blatenskom jazere na rieke Sála. Spolu so svojím synom Koceľom vyvíjal tu veľkú civilizačnú činnosť: pozýval nových usadlíkov, budoval hradiská, postavil mnoho kostolov, k stavbe ktorých povolával z Východnej marky „majstrov murárskych a maliarskych, kováčov a tesárov“. Napokon mu Ľudovít Nemec postúpil do vlastníctva všetko, čo mal predtým v léne. A Pribina aj dodržiaval vazalskú vernosť. No jeho nenávisť k Moravanom stala sa mu napokon osudnou: niekedy roku 861 v bojoch s nimi zahynul. Hodnosť kniežaťa i majetky po ňom zdedil jeho syn Koceľ, muž rozhľadený, kultúrny, ktorý sa hlboko zapísal aj do našich dejín.