Svätopluk bol na vrchole moci. Arabský kupec Ibn Rusta vo svojom cestopise o ňom zapísal, že mu prislúcha titul „knieža kniežat“. Roku 894 Svätopluk zomrel. Fuldský análista, ktorý o tom priniesol správu, nevedel zaprieť staré nepriateľstvo medzi krajinami a Svätopluka nazýva „nádobou všetkej vierolomnosti“. Kronikár Regino bol spravodlivejší, a k roku 894 zapísal: „V tomto asi čase dožil sa posledného dňa Svätopluk, kráľ moravských Slovienov, muž medzi svojimi najmúdrejší, ducha veľmi prezieravého.“ A nielen v slovienskom ľude, ale aj na všetkých panovníckych dvoroch v celej Európe ešte dlho žila spomienka na Svätopluka ako na mocného vladára. Byzantský cisár Konštantín Porphyrogenet vo svojom spise O spravovaní štátu, ktorý napísal v polovici 10. storočia, zaznamenal: „Treba vedieť, že moravské knieža Svätopluk bol udatným a národom s ním susediacim obávaným mužom. Tento Svätopluk mal troch synov. Keď zomieral, rozdelil svoju krajinu na tri časti a svojim trom synom zanechal po jednej časti. Prvého ustanovil za veľké knieža, ostatných dvoch však, aby boli pod mocou prvého syna. A napomínal ich, aby nerobili rozbroj jeden proti druhému, pričom im predložil takýto príklad: vzal totiž a zviazal tri prúty a podal ich prvému synovi, aby ich zlomil; keď to ten nevládal, dal ich opäť druhému a podobne aj tretiemu. Potom tie tri prúty rozviazal a dal ich tým trom po jednom. Oni ich vzali a na rozkaz, aby ich zlomili, ihneď ich zlomili. A takýmto príkladom ich napomenul a povedal: Keď zostanete v dorozumení a v láske nerozlučiteľní, nepriatelia vás nebudú môcť poraziť a podmaniť. Avšak ak povstane medzi vami roztržka a súperenie a rozdelíte sa na tri osobitné vlády, nepodliehajúc prvému bratovi, i jeden druhého zničíte, i susedia nepriatelia vás úplne spustošia.“ Keď, pravda, takto do závoja orientálnej povesti zahrnul Konštantín Porphyrogenet smrť Svätopluka, vedel už, aké osudy stihli Veľkú Moravu, ako on sám nazval ríšu moravských Slovienov.
|
Pravdepodobný rozsah Veľkej Moravy za Svätopluka. |
Po Svätoplukovi prevzal žezlo jeho najstarší syn Mojmír, mladší Svätopluk sa stal kniežaťom nitrianskeho údelu, o treťom, ktorého spomína Konštantín Porphyrogenet, niet nijakých správ. Možno, že ani nejestvoval. Po Svätoplukovej smrti začína sa veľká ríša rozpadať. Ako prví odpadávajú Česi. Ich vojvodcovia prichádzajú s veľkými darmi pred Arnulfa a žiadajú ho o pomoc „proti svojim nepriateľom Moravanom, ktorí ich často, ako sami tvrdili, veľmi kruto utláčali“. Na juhu stratili Moravania bývalé kniežatstvo Koceľovo, na severe sa odtrhli Bieli Chorváti. Oveľa nebezpečnejšie boli však vnútorné rozpory. Celá krajina sa rozdelila na dva nepriateľské tábory. V susednej Franskej ríši vývoj situácie na Veľkej Morave veľmi starostlivo sledovali. Análista v kláštore Altaich k roku 898 zapísal: „Medzi dvoma bratmi národa Moravanov, Mojmírom a Svätoplukom a ich ľuďmi, nastala veľmi ťažká nezhoda a nesvornosť, taká veľká, že keby jeden druhého so svojimi silami mohol napadnúť a zajať, nechal by ho popraviť. Kráľ a cisár to poznajúc, poslal strane, ktorá mala v neho dôveru a našla u neho útočište, k ich oslobodeniu na pomoc a k ochrane svojich markgrófov, Luitbalda a grófa Arba spolu s ostatnými svojimi vernými bavorskými veľmožmi.“ Arnulf podporoval skupinu slovienskych veľmožov okolo nedospelého Svätopluka, no nakoniec zvíťazila strana Mojmírova. Frankovia však využívali tieto spory a aj v nasledujúcich rokoch niekoľkokrát vpadli na Veľkú Moravu. Na jednej z takýchto plienivých výprav oslobodili z väzenia mladého Svätopluka a odviedli ho so sebou. O tom, aké boli jeho osudy, pramene mlčia. Mojmír si však vedel uhájiť nezávislosť a začas dokonca získal rozhodujúci vplyv v susednej Východnej marke, ktorú spravoval markgróf Insarik, ktorému dopomohol k moci.
Roku 900 prichádza na Veľkú Moravu posolstvo rímskej kúrie. Na jeho čele bol arcibiskup Ján. Boli v ňom aj biskupi Benedikt a Daniel. Pre Mojmíra vysvätili jedného arcibiskupa a troch biskupov. Ich mená nevieme. Jedno z biskupstiev bolo rozhodne v Nitre. Obnova veľkomoravskej arcidiecézy doslova rozzúrila bavorský klérus, ktorý Veľkú Moravu považoval za svoju doménu. Poslal pápežovi Jánovi IX. rozhorčený list, v ktorom ohovára a obviňuje Mojmíra a moravských Slovienov z najrozmanitejších zločinov, najmä zo spojenectva s Maďarmi. Zo spomenutého listu však vysvitá, že aj druhá strana obviňovala Bavorov, že Slovieni nahovorili a dokonca že dali peniaze Maďarom na lúpežnú výpravu do Itálie. Okrem iného sa tu píše: „Veď zločin, z ktorého nás neprávom obvinili, že sme sa ho dopustili raz, sami páchali mnohé roky. Sami prijali medzi seba nemalý počet Maďarov a podľa ich zvyku hlavy svojich nepravých kresťanov dohola ostrihali a poslali na našich kresťanov, ba aj sami ich prepadli...“ Z tejto správy sa dá usudzovať, že so súhlasom Mojmíra alebo mladého Svätopluka ako nitrianskeho údelného kniežaťa sa kmene starých Uhrov usadili v Potisí. Na druhej strane sa však sám Mojmír niekoľkokrát zrazil v boji s Maďarmi a porazil ich. Pokračujú aj zrážky s Frankmi.
|
Tri prúty kráľa Svätopluka. |
Naraz však, po roku 906 - 907, sa všetky správy o Veľkej Morave strácajú. Pramene sa ani slovkom nezmieňujú o nejakej bitke s Maďarmi. Možno, že zomrel Mojmír a vnútorný rozklad dosiahol vrchol. Uhorské kmene iba dovŕšili skazu!
Nad Veľkou Moravou slnko zapadlo a ponorila sa do noci dejín.
Veľkomoravská ríša zmizla z mapy Európy. A bol to predsa veľký štát s vysokou kultúrou. Konštantín a Metod položili základy bohatej staroslovienskej literatúry, v ktorej pokračovali ich žiaci. Z nej organicky vyrástla cirkevnoslovanská literatúra u Bulharov, Rusov a Srbov, ktorá bohato oplodnila aj ich národné literatúry. Archeológovia veľmi intenzívne odkrývajú vyspelú veľkomoravskú architektúru - hradiská, chrámy, paláce, domy - a prebohatú hmotnú kultúru moravských Slovienov.
Zánik Veľkomoravskej ríše znamenal aj hlboký zásah do národnostných pomerov strednej Európy. Na jej území, aspoň v jej centrálnych oblastiach, začala sa vytvárať veľkomoravská národnosť. Necelých sto rokov je však v dejinách krátka doba. Keby bola Veľká Morava ostala...
K veľkomoravskej tradícii sa dnes hlásia Slováci a Česi. Boli časy, keď toto dedičstvo každá strana chcela mať iba pre seba a aj vo vedeckom výskume Veľkomoravskej ríše rieka Morava ako keby bola jej hranicou. Už na konci 18. storočia český historik nemeckého pôvodu Gelasius Dobner vyčítal uhorskému historikovi Štefanovi Salagiusovi, že keď písal dejiny Veľkej Moravy, mal pred očami mapu Uhorska a že jej hranice zúžil na vtáčie hniezdo a že si tým vraj chcel získať priazeň svojich krajanov Slovákov. Dnešní slovenskí a českí historici a archeológovia sa stále viac a viac dívajú na Veľkú Moravu jednými očami. A inak to ani nemôže byť! Veď tam žil napokon jeden ľud, medzi ktorým vtedy asi boli nárečové rozdiely menšie, ako sú dnes medzi Záhorákmi a moravskými Slovákmi.
A jednako oba naše národy mali svoj a svojský vzťah k veľkomoravskému dedičstvu a tradícii. Každý v zhode so svojím historickým vývojom a položením. U Čechov sa už v stredoveku vytvára teória o prenesení koruny z kráľa moravského na kráľa českého, ktorá upevňuje politickú jednotu českého kráľovstva. Pre Slovákov už od čias národného obrodenia stala sa veľkomoravská tradícia jedným z hlavných prameňov národnej hrdosti a povedomia - aj keď práve na veľkosti a sláve Veľkej Moravy ešte viac preciťovali svoju porobu a biedu.
Nie, Veľkomoravská ríša nebola meteorom v našich národných dejinách.
Bola skôr hviezdou - bludičkou, ktorej svetlo prenikalo k nám, putujúc nekonečným vesmírom času - ešte aj vtedy, keď už hviezda dávno zanikla.
cool
OdpovedaťOdstrániťDal som požiadavku na všetky mená troch synov Svatoplukovych. Nedostal som odpoveď. Mám za to, ze jeden zo synov sa volal Rus. Potrebujem vedieť pravdu.
OdpovedaťOdstrániťTraja synovia Svätopluka, ktorí sú známi z historických zdrojov, sú Mojmír II. a Svätopluk II.. Existujú zmienky o treťom synovi, ktorý je niekedy označovaný ako Predslav, ale jeho historická existencia nie je jednoznačne potvrdená. (Ui)
Odstrániť