marca 14, 2012

HOSPODÁRSTVO VEĽKEJ MORAVY

   Základom, oporným pilierom veľkomoravskej spoločnosti a štátu boli tí na poslednej priečke rebríka stojaci prostí ľudia - roľníci a remeselníci. Oni živili a šatili vládnucu triedu. Stavali hradiská a chrámy. Vyrábali zbrane pre družiny kniežaťa a veľmožov - županov. Zdobili ich ženy.
   Hlavným zamestnaním moravských Slovienov bolo, prirodzene, poľnohospodárstvo. Sloviensky roľnícky ľud bol najhustejšie usadený v nížinatých oblastiach juhozápadného Slovenska v poriečiach Nitry, Ipľa, Hrona, Váhu, pod oblúkom Malých Karpát, po oboch stranách strednej a dolnej Moravy, pri Dyji a jej prítokoch. Býval v malých osadách, obyčajne nie veľmi vzdialených od hradísk či už župných alebo útočíšť. Domy roľníkov boli malé, jednopriestorové, ponajviac 3 X 3 m, 4 X 4 m, zapustené do zeme, s kolovou konštrukciou. Steny bývali nabíjané z hliny alebo vypletané z prútia a obhádzané hlinou, niekedy aj zrubené z dreva. Strechy pokrývali slamou alebo šindľami. V chyži bolo otvorené ohnisko alebo pec. Vnútorné zariadenie bolo skromné. Kultivovanú ornicu rozorával sloviensky roľník primitívnym radlom, ktoré- ho lemeš bol pôvodne drevený a iba okraje mal okuté, „lemované“ ( od toho lemeš ); vo veľkomoravskom období bolo však už celoželezné. No v tejto dobe boli už bežne rozšírené aj dokonalejšie radlá, alebo lepšie je hovoriť o pluhoch, ktoré mali radlicu zošikmenú a preorávali pôdu na jednu stranu. Pred radlicou bolo čerieslo, ktoré rezalo zem. Samozrejme, že toto orné náradie nemalo ešte kolieska. Pestovali sa všetky druhy obilia, najmä proso. Sialo sa ručne. Kosilo sa srpmi a iba na trávu sa používali krátke kosy. Obilie uskladňovali v zbožných jamách hruškovitého tvaru - tam bolo najbezpečnejšie pred ohňom, ale aj pred vojnovým plienením. Na múku ho mleli zväčša ručne, v žarnovoch.
Poľnohospodárske nástroje. 
   Keď sa pôda vyčerpala, nechali ju niekoľko rokov odpočívať - ležať prielohom. Či si už v tejto dobe delili v niektorých obciach chotár na dve alebo dokonca tri polia a siali striedavo oziminy, jariny a jednu časť nechávali ako úhor, nie je isté. Ale aj v tejto dobe, ako stáročia už predtým a stáročia potom, sloviensky roľník „triebil“ ( Tríbeč, Tríbečské vrchy ) - klčoval a vypaľoval novú pôdu a pripravoval pod pluh. V záhradách a sadoch pestovali sa v podstate všetky dnes známe druhy zeleniny a ovocia. Poznali už aj vinohradníctvo. Preto okrem radiel, pluhov, srpov a kôs mali aj iné najrozmanitejšie nástroje sekery, motyky, rýle, rôzne nožnice a pod. Rozšírený bol aj chov včiel v úľoch. Med bol jediným sladidlom. Z neho robili u všetkých Slovanov rozšírenú a obľúbenú medovinu. Mali všetky druhy domácich zvierat. Kone chovali asi výlučne len na vojenské účely. Z krmovín pestovali iba viku. Rožný statok, kone, ovce a kozy bol väčšiu časť roka pod holým nebom na pastve. Ošípané sa pásli v lesoch na bukvici a žaluďoch. Významným zdrojom výživy bol, pravda, stále lov zveri a rýb.
   Jedným zo základných vysokošpecializovaných remesiel u moravských Slovienov bolo hutníctvo - výroba železa. Pri hradiskách v Želechoviciach na Morave, v Pobedime, v Nitre boli celé batérie veľkých železiarskych pecí, v ktorých pod vysokým žiarom sa tavilo nielen kujné železo, ale aj oceľ. A takýchto veľkých železiarskych stredísk bolo pravdepodobne viac. Ale železo z rudy vedeli primitívnym spôsobom vytaviť aj kováči v niektorých malých osadách.
   Zo surového železa a z ocele vyrábali špecializovaní kováči pri hradiskách a dedinskí kováči všetko, čo vtedajšia spoločnosť potrebovala - všetky poľnohospodárske nástroje a domáce náradie, rôzne nástroje pre ostatných remeselníkov a najmä zbrane: ostrohy, štíty, rôzne druhy mečov, najrozmanitejšie sekery, nože, ťažké kopije i strelky na šípy lukov.
   Veľmi rozšíreným remeslom bolo stále hrnčiarstvo. Aj hrnčiari boli už vynikajúci remeselníci -špecialisti, sústredení zväčša v osadách pod hradiskami. Na hrnčiarskom kruhu vyrábali nádoby rôznych tvarov a pre najrozmanitejšie účely. Zdobili ich prevažne tradičnou slovanskou vlnovkou pomocou zvláštneho hrebeňa a vpichovanými ornamentmi. Z jemnej hliny vedeli však napodobiť aj antické amfory, fľaše atď., ktoré sa dlho považovali za import.
   Stavby obrovských hradísk, kostolov, domov kniežat vyžadovali si, prirodzene, zručných murárov, tesárov i maliarov. Veľkomoravské kostoly boli zdobené freskami. Je možné, že na niektorých týchto veľkých stavbách pracovali cudzí remeselníci - z franských stredísk ( Koceľ mal napr. remeselníkov zo Salzburgu ), z Talianska, z Byzancie - ale zväčša šlo o domácich odborníkov.
Veľkomoravské gombíky.
   Odev tkaný z konope a ľanu alebo z ovčej viny zhotovoval sa zväčša po domácky. Bola to práca žien. A po domácky sa spracúvala aj koža a z nej obuv, opasky, remene.
   Pýchou veľkomoravského remesla je však šperkárstvo. V Lupke pri Nitre bola sklárska huta, v ktorej sa vyrábalo sklo na rôzne korále a ozdoby. Výrobky vyrezávané z kosti a parohu udivujú svojou precíznosťou. Strieborné alebo pozlátené gombíky, kované nákončia remeňov s ľudskými figúrami, rôznymi ornamentmi vzbudzujú údiv. Ženské šperky - farebné korále, závesy na náhrdelníky, krížiky, náušnice, náramky - sú také jemné a krásne, že pri pohľade na ne zatúži po nich aj dnešná moderná žena.
   Rozvinuté poľnohospodárstvo a remeslo stalo sa aj základom veľkomoravského obchodu. Trhy bývali pod veľkými hradiskami. Kupec Ibn Rusta zaznamenal vo svojom cestopise, že v hradisku, v ktorom sídli „Swjatubulk“ Svätotopluk, „v každom mesiaci sú tri dni vyhradené pre trhy, keď predávajú a kupujú“. Trhy navštevovali aj cudzí kupci - Arabi, Židia, Slovania z východu, Frankovia. Domáci ľudia si tovar zväčša vymieňali. Roľníci mali najväčší záujem o železné náradie a hrnčiarske výrobky. Ako platidlo sa k používali aj železné sekerovité hrivny alebo „ľahké plátenka z tenkej látky ako sieť, ktoré nemožno na nič upotrebiť“. Takto sa aspoň platilo a trhoch v Prahe, ako zaznamenal židovský kupec Ibrahim ibn Jakub. Veď napokon aj výraz platiť pochádza od slova plátno a trh od trhať, trhať plátno menšie kusy. Inak na veľkomoravských trhoch sa bežne platilo aj byzantskými a franskými mincami. A niekde medzi hradiskami, aspoň medzi tými najväčšími, boli už aj cesty, „hradské“.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára