AVARI A SAMOVA RÍŠA

    V dobe, keď sa starí Slovieni usadzovali v Dolnomoravskom úvale a na nížinách juhozápadného Slovenska, žili v patriarchálnych veľkorodinách a tie vo väčších rodoch. Pôda, ktorú obrábali, bola spoločným vlastníctvom rodu ako rodová občina a asi aj dobytok, „statok". Zdá sa, že kmeňová organizácia nebola u nich nejako pevná a z 5.-6. storočia sa nám v tejto oblasti ani nezachovalo nejaké slovanské hradisko, preto aj jazdecké kmene bojových Avarov si ich pomerne ľahko podrobili.
    V polovici 6. storočia sa v kaspických stepiach objavujú Avari - Obri. Už roku 558 prichádza ich posolstvo na byzantský dvor a žiada cisára o pridelenie územia na bývanie a pre stáda dobytka. Cisár Justinián, ohrozený ustavičnými vpádmi Slovanov a iných kmeňov, ponúkol im kraj medzi Sávou a Drávou, dolnú Panóniu. Avari si za krátky čas podrobili všetky okolité slovanské kmene, medzi nimi i Slovienov pri Morave a na juhozápadnom Slovensku. O tom, aká krutá a despotická, aspoň spočiatku, bola táto avarská nadvláda, zachoval nám správu franský letopisec Fredegar, ktorý Avarov nazýva Hunmi. „Vinidi ( Slovania ) boli už oddávna predvojom Hunov; keď vojsko Hunov viedlo útok proti ktorémukoľvek kmeňu, vtedy Huni svojich bojovníkov sústredili na obranu táborov, Slovania však bojovali. Ak sa víťazstvo klonilo na ich stranu, vtedy začali útočiť aj Huni, aby sa zmocnili koristi, ak však Vinidi boli porážaní, posilnilo ich pomocné vojsko Hunov, aby znova nabrali sily. Huni ich preto nazývali „befulci", lebo v zrážke vytvárajúc dvojité bitevné šíky, kráčali pred Hunmi. Huni každoročne prichádzali k Slovanom na prezimovanie a spávali s manželkami i s dcérami Slovanov. Okrem týchto a iných násilností boli Slovania aj inak pokorení: napr. Hunom odvádzali poplatky. Synovia Avarov, ktorých splodili s manželkami Slovanov a s ich dcérami, nemohli už naďalej znášať zlo, krutosti a násilnosti, začali sa vzpierať nadvláde Avarov a ako som už spomínal, začali sa búriť.“

Nálezy z doby avarskej, Prša.

   Toto povstanie podunajských slovanských kmeňov proti Avarom vypuklo roku 623. Zhodou okolností bol práve v tomto kraji svetaskúsený franský kupec Samo so svojou ozbrojenou karavánou. On pomohol odboj zjednotiť a zorganizovať. Vzbura bola úspešná, a Slovania si zvolili Sama za svojho kráľa. V nasledujúcom roku utrpeli Avari drvivú porážku aj od byzantských vojsk. Samo založil prvú slovanskú ríšu. Patrili k nej korutánski Slovania, moravskí Slovieni a české kmene. Roku 631 porazil Samo aj ohromné vojsko franského kráľa Dagoberta. Boli v ňom Alani, Bavori, Longobardi a vojsko z Austrázie ( východnej časti Franskej ríše ) na čele so samým Dagobertom. Samovi Slovania sa bránili najmä na mohutnom hradisku „Wogastisburg“ a napokon Dagobertovo vojsko úplne rozprášili. Samo, ako píše Fredegar vo svojej kronike, „tu šťastlivo panoval tridsaťpäť rokov. Za jeho vlády Slovieni viedli početné vojny proti Avarom. Vďaka jeho rozvahe a schopnosti Slovieni vždy Avarov porazili. Samo mal dvadsaťpäť žien z kmeňa Vinidov - Slovienov, s ktorými splodil dvadsaťdva synov a pätnásť dcér“.
   Medzi archeológmi a historikmi niet jednoty v tom, kde bolo stredisko Samovej ríše. V spise O obrátení Bavorov a Korutáncov, ktorý vznikol v poslednej tretine 9. storočia sa píše: „Za čias slávneho franského kráľa Dagoberta bol kniežaťom onoho kmeňa ( rozumej Korutáncov ) istý Slovan, menom Samo, žijúci v Korutánsku“. Niektorí súčasní historici však toto centrum kladú do južných Čiech, iní Wogastisburg stotožňujú s Hostýnom na Morave a stredisko Samovej ríše hľadajú v Pomoraví. Vzhľadom na ďalší vývoj je toto tvrdenie najpravdepodobnejšie.
   Samova ríša sa iste po jeho smrti hneď nerozpadla, no na počiatku 8. storočia sa Panónia i celá táto oblasť dostala opäť pod avarský vplyv. Nebola to však už oná despotická nadvláda, akú spomínal Fredegar, ale skôr akýsi kmeňový zväz Avarov a podunajských Slovienov. Vo vtedajších prameňoch vo Franskej ríši sa podunajskí Slovieni a Avari spomínajú ako spojenci. Slovieni sa medzičasom rozčlenili do niekoľkých, ale pevne organizovaných kmeňov v strede s mohutnými kmeňovými hradiskami. Nazývali sa najčastejšie podľa rieky, okolo ktorej bol kmeň usadený. V tejto dobe boli už hradiská pri Mikulčiciach, Veligrad pri Starom Městě, v Pohansku pri Břeclavi, v Nitre a iste aj na iných miestach. Technika budovania avarských „hrinkov“ je veľmi podobná slovanským hradiskám v tejto oblasti i u iných Slovanov a Avarom ich asi aj priamo budovali podrobené slovanské kmene. Moravskí Slovieni sa však od Avarov naučili ich spôsobu boja. Bohaté hroby bojovníkov -jazdcov, roztratené po celom západnom Slovensku i na južnej Morave, patria už prevažne slovienskym bojovníkom, „víťazom“. Od polovice 8. storočia útočí proti avarským kaganom ( náčelníkom ) aj panovník Franskej ríše Karol Veľký a pokoruje ich. Onedlho Avari ho už prosia, aby ich bránil proti útokom Slovanov a žiadajú ho o nové sídla. V nasledujúcom storočí sa zvyšky Avarov prevažne asimilovali, poslovančili.