Prví Slovania sa na našom území objavujú už v priebehu 5. storočia. Neprišli do ľudoprázdneho priestoru. Na niekoľkých miestach v Čechách nachádzame stopy ich sídlisk v bezprostrednom susedstve markomanských. Sťahovali sa sem spoza Karpát cez všetky priesmyky, zakrátko zasiahli na celé československé územie, prenikli aj do alpskej oblasti, do Podunajska v oblasti Panónie a na Balkán. Zo 6. storočia máme už o nich písomné správy od viacerých byzantských autorov.
Bol to roľnícky ľud, ktorý žil v malých osadách v neveľkých obydliach - zemniciach a polozemniciach. Rodové zriadenie v ich spoločnosti už nebolo dominujúce a pri spoločnom vlastníctve pôdy ustúpila rodová občina susedskej. Slovania poznali výrobu železa a v nálezoch sa zachovali aj železné radlice. Slovanská keramika z týchto storočí bola veľmi jednoduchá - spočiatku mali iba prosté lepené, neskôr na hrnčiarskom kole vytáčané nádoby, ktoré začali ozdobovať typickou vlnovkou. Ide o tzv. keramiku pražského typu. Stretávame sa s ňou v Čechách, na Morave i na západnom Slovensku. Hradiská z 5., 6. a 7. storočia z územia dnešného Československa zatiaľ nepoznáme. Svojich mŕtvych Slovania spaľovali.
Je pravdepodobné, že sa českí Slovania už v 6. storočí dostali do politickej sféry franskej ríše. Slovania z južnej Moravy, juhozápadného, ale aj nížinatých oblastí východného Slovenska sa v druhej polovici 6. storočia dostali do závislosti od mongolských Avarov. Jadro avarskej moci bolo v Panónii, v Potisí a na dolnom Dunaji. Avari boli nomádski pastieri koní a dobytka a mali už nadkmeňovú vojenskú organizáciu. Ako vynikajúci jazdci - lukostrelci si úplne podrobili slovanské obyvateľstvo. V oblasti, kde sa usadili a v priľahlých oblastiach im Slovania museli platiť poplatky. Avari prinútili platiť aj mocnú byzantskú ríšu. Na ich vojenských výpravách sa zúčastňovali aj porobení Slovania. Postupne sa utvorila istá avarsko-slovanská symbióza. Slovania si od Avarov osvojili nielen obyčaje, ale aj výrobu zbraní a vojenskú techniku.
V rokoch 623-624 slovanské kmene z oblasti Moravy, Považia, Ponitria, ktoré sa zjednotili pod vedením franského kupca Sama, zvrhli avarskú nadvládu. Vznikol nadkmeňový útvar, Samova ríša. Samo dokázal pri Vogastisburgu poraziť aj vojská, ktoré proti nemu vyslal kráľ Dagobert. Aké boli osudy ríše po Samovej smrti, pramene nehovoria. Pod avarskú nadvládu sa však títo Slovania už nedostali, naopak, ohrozovali Avarov, ktorí sa, pravda, na konci 8. storočia za vlády Karola Veľkého dostali pod nadvládu Franskej ríše.
V prvej štvrtine 9. storočia sa na sever od stredného Dunaja utvorili dve nadkmeňové kniežatstvá, moravské a nitrianske, ktoré splynuli do relatívne mocného štátu - Veľkej Moravy. Archeologické vykopávky povodia Moravy a zo západného Slovenska svedčia o vyspelej spoločnosti po zániku Samovej ríše. Pražský typ ustupuje vyspelej hradiskovej keramike. Rozvinulo sa hutníctvo železa a s ním výroba zbraní. Aj celá spoločenská organizácia sa zmenila. Práve na strednom toku Moravy objavili orcheológovia prvé slovanské hradiská na československom území (Mikulčice a Staré Zámky u Líšně) a z veľkého počtu nálezov ostrôh usudzujú na existenciu družín okolo vladykov. Spaľovanie mŕtvych vystriedalo pochovávanie v mohylách, z čoho zasa niektorí historici usudzujú na kresťanské vplyvy.
Od začiatku 9. storočia sa množia aj písomné správy vo franských kronikách o českých, moravských i nitrianskych Slovanoch. Roku 822 sa objavujú na všeobecnom sneme franskej ríše vo Frankfurte aj zástupcovia Moravanov. Okolo roku 828 vysvätil v Nitre salzburský arcibiskup Adalrám nitrianskemu kniežaťu Pribinovi ešte pred jeho pokrstením kostol.
Roku 833 Mojmír, „knieža Moravanov nad Dunajom“ porazil Pribinu, vyhnal ho z jeho kniežatstva a položil základy Veľkej Moravy. O Pribinovi vieme, že neskôr dostal od východofranského kráľa Ľudovíta Nemca ako léno kniežatstvo pri Blatenskom jazere. Po Pribinovej smrti sa tu stal kniežaťom jeho syn Koceľ. Veľkomoravské knieža Mojmír na začiatku uznával nadvládu Frankov - odvádzal ročný tribút, prijímal vo svojej krajine franských kresťanských misionárov atď. Roku 846 sa však proti franskej nadvláde vzbúril. Ľudovít Nemec vzburu potlačil a za knieža Moravanov alebo Slovienov, ako sa tiež nazývali, vymenoval Mojmírovho synovca Rastislava.
Rastislav však tiež pokračoval v tradičnej politike usilujúcej sa o nezávislosť a dokázal odraziť vojenské výpravy Frankov roku 856 i roku 863. Pokúsil sa osamostatniť aj v cirkevnej oblasti a roku 863 mu byzantský cisár Michal III. na jeho žiadosť poslal kresťanských misionárov na čele s Konštantínom a jeho bratom Metodom. Roku 867, keď už vychovali na Veľkej Morave istý počet žiakov, vypravili sa do Ríma, kde pápež Hadrián II. povolil slovanskú liturgiu. Chorý Konštantín tu vstúpil do kláštora, prijal meno Cyril a umrel. Na Koceľovu žiadosť pápež vysvätil Metoda za panónskeho arcibiskupa. Na spiatočnej ceste na Veľkú Moravu ho však vojenské družiny troch nemeckých biskupov zajali a uväznili.
V tom čase opäť zúrila vojna medzi moravskými Slovienmi a Frankami. Zradou nitrianskeho údelného kniežaťa Svätopluka, Rastislavovho synovca, Frankovia zvíťazili. Rastislava zajali, uväznili a oslepili. Vzápätí sa však Moravania na čele so Slavomírom opäť vzbúrili proti franskej nadvláde, a keď na ich stranu od Frankov prešiel Svätopluk, pripravili franským vojskám krvavú porážku.
Za vlády Svätopluka (871-894) nastal najväčší rozmach Veľkej Moravy. Umožnil ho hospodársky a spoločenský rozvoj v krajine, ale aj vybudovanie vojenskej organizácie a moci, základy ktorej systematicky kládol Rastislav.
Základom tohto rozkvetu bola predovšetkým rozvinutá poľnohospodárska a remeselná výroba. Jej korene boli vo vyspelej metalurgii železa. Pri veľkomoravských hradiskách v Želechovicích na Morave, v Nitre a Pobedime na západnom Slovensku - a iste neboli jediné - archeológovia odkryli celé batérie železiarskych pecí. Kováči vyrábali symetrické i asymetrické radlá, pluhy, motyky, kosáky, kosy, nožnice na strihanie oviec atď., veľké množstvo najrozmanitejších nástrojov pre iné remeslá, predmety domácej potreby a najmä obranné i útočné zbrane. Železné hrivny boli popri plátne (odtiaľ slovo „platiť") dokonca platidlom.
Keramika vyrábaná na hrnčiarskom kruhu mala najrozmanitejšie tvary a funkcie. Veľkomoravský šperk zo striebra, zlata, z kosti i zo skla udivuje umeleckým prevedením a remeselnou precíznosťou. Táto rozvinutá výroba sa stala základom veľkomoravského štátu, v ktorom feudálny spoločenský poriadok zapustil pevné korene. Na čele štátu stál vladyka - knieža s ozbrojenou družinou. Na kniežacom dvore pôsobila hierarchia hodnostárov - stolník, pohárnik. taverník - hospodár atď. Veľmoži - špáni spravovali ostatné hradiská a vyberali feudálne dávky od roľníckeho a remeselníckeho ľudu v svojich obvodoch („medziach").
Archeológovia za posledných 20-30 rokov odkryli celú sieť veľkomoravských hradísk, ktoré boli nielen pevnosťami, ale sídelnými komplexmi, celými ohradenými mestami. Na Valoch v Mikulčiciach odkryli palác a kostoly. Bolo to asi hlavné hradisko. Daľšie boli na Velehrade pri Uherském Hradišti, v Pohansku pri Břeclavi, v Sadoch pri Uherském Hradišti, na Slovensku v Nitre, Pobedime, na hradnom kopci v Bratislave, v Devíne a inde. V obvode a za obvodom hradiska boli osady remeselníkov i roľníkov, tzv. prostých ľudí, základu veľkomoravskej spoločnosti. Štátna moc a cirkev bedlili nad dodržiavaním zákona a delikty, najmä prečiny proti feudálnemu vlastníctvu, kruto trestali.
Svätopluk zakrátko upevnil svoje postavenie v krajine a za jeho vlády nastal prudký mocenský rozmach Veľkej Moravy. Proti útokom svojich hlavných nepriateľov, východofranských kráľov, Karolmana a Arnulfa sa úspešne bránil, pričom sa vo svojej zahraničnej politike orientoval na pápežskú kúriu. Už v sedemdesiatych rokoch 9. storočia prinútil české a poľské kmene v Sliezsku, . Hornej Visle a Hornej Odre platiť tribút. Roku 893 pripojil k svojej ríši Čechy. Metoda opäť uviedol na arcibiskupský prestol, no jeho vzťah k nemu a k slovienskej liturgii bol veľmi kolísavý, čo podľa všetkého súviselo aj s postojom rímskej kúrie.
V krajine časom opäť získali veľký vplyv franskí kňazi a pre jedného z nich, Wichinga, ktorý bol Svätoplukovým kancelárom, získal od pápeža nitrianske biskupstvo. Wiching bol Metodovým úblavným nepriateľom. Ten sa v dôsledku jeho intríg musel neustále u pápežov očisťovať od rozličných obvinení, a tak bola slovanská liturgia striedavo zakazovaná a povoľovaná. Po smrti Metoda roku 885 slovienskych kňazov (v počte 200) z Veľkej Moravy vyhnali.
Roku 894 Svätopluk umrel a nástupcom sa stal jeho najstarší syn M ojmír II. Ešte roku 900 bol na Veľkej Morave vysvätený arcibiskup a traja biskupi, jeden nich pre biskupstvo nitrianske. Vzápätí sa však začal vnútorný rozvrat a vypukli ozbrojené zrážky medzi stúpencami kniežat Mojmíra II. a jeho mladšieho brata Svätopluka. Tieto rozbroje využili ich nepriatelia, do krajiny vpadli franské vojská, zvyšovala sa aktivita maďarského kmeňového zväzu. Odtrhli sa české a poľské kmene, a tak Veľká Morava zanikla.
Zánik Veľkej Moravy mal ďalekosiahle následky pre ďalší vývoj národnostných pomerov v strednej Európe, predovšetkým pre osudy najbližších slovanských národov - Čechov a Slovákov.
Bol to roľnícky ľud, ktorý žil v malých osadách v neveľkých obydliach - zemniciach a polozemniciach. Rodové zriadenie v ich spoločnosti už nebolo dominujúce a pri spoločnom vlastníctve pôdy ustúpila rodová občina susedskej. Slovania poznali výrobu železa a v nálezoch sa zachovali aj železné radlice. Slovanská keramika z týchto storočí bola veľmi jednoduchá - spočiatku mali iba prosté lepené, neskôr na hrnčiarskom kole vytáčané nádoby, ktoré začali ozdobovať typickou vlnovkou. Ide o tzv. keramiku pražského typu. Stretávame sa s ňou v Čechách, na Morave i na západnom Slovensku. Hradiská z 5., 6. a 7. storočia z územia dnešného Československa zatiaľ nepoznáme. Svojich mŕtvych Slovania spaľovali.
Je pravdepodobné, že sa českí Slovania už v 6. storočí dostali do politickej sféry franskej ríše. Slovania z južnej Moravy, juhozápadného, ale aj nížinatých oblastí východného Slovenska sa v druhej polovici 6. storočia dostali do závislosti od mongolských Avarov. Jadro avarskej moci bolo v Panónii, v Potisí a na dolnom Dunaji. Avari boli nomádski pastieri koní a dobytka a mali už nadkmeňovú vojenskú organizáciu. Ako vynikajúci jazdci - lukostrelci si úplne podrobili slovanské obyvateľstvo. V oblasti, kde sa usadili a v priľahlých oblastiach im Slovania museli platiť poplatky. Avari prinútili platiť aj mocnú byzantskú ríšu. Na ich vojenských výpravách sa zúčastňovali aj porobení Slovania. Postupne sa utvorila istá avarsko-slovanská symbióza. Slovania si od Avarov osvojili nielen obyčaje, ale aj výrobu zbraní a vojenskú techniku.
V rokoch 623-624 slovanské kmene z oblasti Moravy, Považia, Ponitria, ktoré sa zjednotili pod vedením franského kupca Sama, zvrhli avarskú nadvládu. Vznikol nadkmeňový útvar, Samova ríša. Samo dokázal pri Vogastisburgu poraziť aj vojská, ktoré proti nemu vyslal kráľ Dagobert. Aké boli osudy ríše po Samovej smrti, pramene nehovoria. Pod avarskú nadvládu sa však títo Slovania už nedostali, naopak, ohrozovali Avarov, ktorí sa, pravda, na konci 8. storočia za vlády Karola Veľkého dostali pod nadvládu Franskej ríše.
V prvej štvrtine 9. storočia sa na sever od stredného Dunaja utvorili dve nadkmeňové kniežatstvá, moravské a nitrianske, ktoré splynuli do relatívne mocného štátu - Veľkej Moravy. Archeologické vykopávky povodia Moravy a zo západného Slovenska svedčia o vyspelej spoločnosti po zániku Samovej ríše. Pražský typ ustupuje vyspelej hradiskovej keramike. Rozvinulo sa hutníctvo železa a s ním výroba zbraní. Aj celá spoločenská organizácia sa zmenila. Práve na strednom toku Moravy objavili orcheológovia prvé slovanské hradiská na československom území (Mikulčice a Staré Zámky u Líšně) a z veľkého počtu nálezov ostrôh usudzujú na existenciu družín okolo vladykov. Spaľovanie mŕtvych vystriedalo pochovávanie v mohylách, z čoho zasa niektorí historici usudzujú na kresťanské vplyvy.
Od začiatku 9. storočia sa množia aj písomné správy vo franských kronikách o českých, moravských i nitrianskych Slovanoch. Roku 822 sa objavujú na všeobecnom sneme franskej ríše vo Frankfurte aj zástupcovia Moravanov. Okolo roku 828 vysvätil v Nitre salzburský arcibiskup Adalrám nitrianskemu kniežaťu Pribinovi ešte pred jeho pokrstením kostol.
Roku 833 Mojmír, „knieža Moravanov nad Dunajom“ porazil Pribinu, vyhnal ho z jeho kniežatstva a položil základy Veľkej Moravy. O Pribinovi vieme, že neskôr dostal od východofranského kráľa Ľudovíta Nemca ako léno kniežatstvo pri Blatenskom jazere. Po Pribinovej smrti sa tu stal kniežaťom jeho syn Koceľ. Veľkomoravské knieža Mojmír na začiatku uznával nadvládu Frankov - odvádzal ročný tribút, prijímal vo svojej krajine franských kresťanských misionárov atď. Roku 846 sa však proti franskej nadvláde vzbúril. Ľudovít Nemec vzburu potlačil a za knieža Moravanov alebo Slovienov, ako sa tiež nazývali, vymenoval Mojmírovho synovca Rastislava.
Rastislav však tiež pokračoval v tradičnej politike usilujúcej sa o nezávislosť a dokázal odraziť vojenské výpravy Frankov roku 856 i roku 863. Pokúsil sa osamostatniť aj v cirkevnej oblasti a roku 863 mu byzantský cisár Michal III. na jeho žiadosť poslal kresťanských misionárov na čele s Konštantínom a jeho bratom Metodom. Roku 867, keď už vychovali na Veľkej Morave istý počet žiakov, vypravili sa do Ríma, kde pápež Hadrián II. povolil slovanskú liturgiu. Chorý Konštantín tu vstúpil do kláštora, prijal meno Cyril a umrel. Na Koceľovu žiadosť pápež vysvätil Metoda za panónskeho arcibiskupa. Na spiatočnej ceste na Veľkú Moravu ho však vojenské družiny troch nemeckých biskupov zajali a uväznili.
V tom čase opäť zúrila vojna medzi moravskými Slovienmi a Frankami. Zradou nitrianskeho údelného kniežaťa Svätopluka, Rastislavovho synovca, Frankovia zvíťazili. Rastislava zajali, uväznili a oslepili. Vzápätí sa však Moravania na čele so Slavomírom opäť vzbúrili proti franskej nadvláde, a keď na ich stranu od Frankov prešiel Svätopluk, pripravili franským vojskám krvavú porážku.
Za vlády Svätopluka (871-894) nastal najväčší rozmach Veľkej Moravy. Umožnil ho hospodársky a spoločenský rozvoj v krajine, ale aj vybudovanie vojenskej organizácie a moci, základy ktorej systematicky kládol Rastislav.
Základom tohto rozkvetu bola predovšetkým rozvinutá poľnohospodárska a remeselná výroba. Jej korene boli vo vyspelej metalurgii železa. Pri veľkomoravských hradiskách v Želechovicích na Morave, v Nitre a Pobedime na západnom Slovensku - a iste neboli jediné - archeológovia odkryli celé batérie železiarskych pecí. Kováči vyrábali symetrické i asymetrické radlá, pluhy, motyky, kosáky, kosy, nožnice na strihanie oviec atď., veľké množstvo najrozmanitejších nástrojov pre iné remeslá, predmety domácej potreby a najmä obranné i útočné zbrane. Železné hrivny boli popri plátne (odtiaľ slovo „platiť") dokonca platidlom.
Keramika vyrábaná na hrnčiarskom kruhu mala najrozmanitejšie tvary a funkcie. Veľkomoravský šperk zo striebra, zlata, z kosti i zo skla udivuje umeleckým prevedením a remeselnou precíznosťou. Táto rozvinutá výroba sa stala základom veľkomoravského štátu, v ktorom feudálny spoločenský poriadok zapustil pevné korene. Na čele štátu stál vladyka - knieža s ozbrojenou družinou. Na kniežacom dvore pôsobila hierarchia hodnostárov - stolník, pohárnik. taverník - hospodár atď. Veľmoži - špáni spravovali ostatné hradiská a vyberali feudálne dávky od roľníckeho a remeselníckeho ľudu v svojich obvodoch („medziach").
Archeológovia za posledných 20-30 rokov odkryli celú sieť veľkomoravských hradísk, ktoré boli nielen pevnosťami, ale sídelnými komplexmi, celými ohradenými mestami. Na Valoch v Mikulčiciach odkryli palác a kostoly. Bolo to asi hlavné hradisko. Daľšie boli na Velehrade pri Uherském Hradišti, v Pohansku pri Břeclavi, v Sadoch pri Uherském Hradišti, na Slovensku v Nitre, Pobedime, na hradnom kopci v Bratislave, v Devíne a inde. V obvode a za obvodom hradiska boli osady remeselníkov i roľníkov, tzv. prostých ľudí, základu veľkomoravskej spoločnosti. Štátna moc a cirkev bedlili nad dodržiavaním zákona a delikty, najmä prečiny proti feudálnemu vlastníctvu, kruto trestali.
Svätopluk zakrátko upevnil svoje postavenie v krajine a za jeho vlády nastal prudký mocenský rozmach Veľkej Moravy. Proti útokom svojich hlavných nepriateľov, východofranských kráľov, Karolmana a Arnulfa sa úspešne bránil, pričom sa vo svojej zahraničnej politike orientoval na pápežskú kúriu. Už v sedemdesiatych rokoch 9. storočia prinútil české a poľské kmene v Sliezsku, . Hornej Visle a Hornej Odre platiť tribút. Roku 893 pripojil k svojej ríši Čechy. Metoda opäť uviedol na arcibiskupský prestol, no jeho vzťah k nemu a k slovienskej liturgii bol veľmi kolísavý, čo podľa všetkého súviselo aj s postojom rímskej kúrie.
V krajine časom opäť získali veľký vplyv franskí kňazi a pre jedného z nich, Wichinga, ktorý bol Svätoplukovým kancelárom, získal od pápeža nitrianske biskupstvo. Wiching bol Metodovým úblavným nepriateľom. Ten sa v dôsledku jeho intríg musel neustále u pápežov očisťovať od rozličných obvinení, a tak bola slovanská liturgia striedavo zakazovaná a povoľovaná. Po smrti Metoda roku 885 slovienskych kňazov (v počte 200) z Veľkej Moravy vyhnali.
Roku 894 Svätopluk umrel a nástupcom sa stal jeho najstarší syn M ojmír II. Ešte roku 900 bol na Veľkej Morave vysvätený arcibiskup a traja biskupi, jeden nich pre biskupstvo nitrianske. Vzápätí sa však začal vnútorný rozvrat a vypukli ozbrojené zrážky medzi stúpencami kniežat Mojmíra II. a jeho mladšieho brata Svätopluka. Tieto rozbroje využili ich nepriatelia, do krajiny vpadli franské vojská, zvyšovala sa aktivita maďarského kmeňového zväzu. Odtrhli sa české a poľské kmene, a tak Veľká Morava zanikla.
Zánik Veľkej Moravy mal ďalekosiahle následky pre ďalší vývoj národnostných pomerov v strednej Európe, predovšetkým pre osudy najbližších slovanských národov - Čechov a Slovákov.
