DOBA SŤAHOVANIA NÁRODOV

   Už v čase príchodu na naše územie tvorili Markomani a Kvádi kmeňové zväzy na čele s často už dedičnými náčelníkmi, kniežatami alebo kráľmi( germ. kunig, könig - slov. knez, knieža ) obklopenými družinou bojovníkov ( germ. druhtiz - slov. družina ). O spoločných veciach kmeňa však rozhodoval snem všetkých slobodných členov - bojovníkov. Kvádi žili z poľnohospodárstva a chovu dobytka. Z mierových podmienok sa dozvedáme, že Rimanom museli dodávať obilie, ošípané a dobytok. Poľnohospodárstvo bolo však predovšetkým starosťou žien a početných otrokov - zajatcov. Muži sa zaoberali lovom. Bývali v chyžiach zapustených do zeme so stenami vypletanými z prútia a obhádzanými hlinou. Strechy boli pokryté slamou alebo trstinou. Muži nosili priliehavé dlhé nohavice a kožušinu na holom tele, pri krku pripevnenú sponou, ženy dlhé košele s rukávmi. Kvádi boli zarastení a vlasy si spletali do uzla nad pravým uchom, ženy nosili dlhé rozpustené vlasy.

Poklad byzantského kupca, Zemiansky Vrbovok.

   Remeselnícka výroba v porovnaní s predchádzajúcou, keltskou, javí sa nám ako zaostalá. Spočiatku napr. keramiku vyrábali iba v rukách, no neskôr v hrnčiarstve a najmä v kováčstve nadväzujú na bohaté domáce tradície. Náročnejšie remeselnícke výrobky začínajú si však Markomani a Kvádi veľmi skoro obstarávať od Rimanov - lupom i výmenou. Medzi Rímskou ríšou a germánskymi kmeňmi na sever od Dunaja rozvinul sa veľmi čulý obchod. A práve cez slovenské územie viedli na sever dôležité obchodné cesty - údolím riek Moravy, Nitry, Hrona a zdá sa, že aj hlavnou úlohou rímskych vojenských staníc v Stupave a v Mušove pri Hradišti, ďalej v Milanovciach v okrese Nové Zámky i posádky v Laugaritiu bolo predovšetkým zabezpečovať obchodné karavány. Kvádske obyvateľstvo v mierových časoch navštevovalo slobodne aj rímske tržnice za Dunajom, napr. Commertium pri Ostrihome. Rimanom predávali obilie, ošípané, dobytok, kožušiny a iné poľnohospodárske výrobky a otrokov, kupovali všetok úžitkový i luxusný riad, spony, šperky zo skla, striebra i zlata.
   Rímsky kultúrny svet zasiahol slovenské územie aj priamo. Vo vojenských táboroch a staniciach na Limes Romanus - v Stupave, v Devíne, v Bratislave, v Laugaritiu - Trenčíne, v Milanovciach, vo veľkom vojenskom tábore v Leányvári-Kelemantii, no najmä v meste Gerulata na pravej strane Dunaja oproti Bratislave pri Rusovciach legionári, ich velitelia, obchodníci a i remeselníci prinášali sem rímsku kultúru a civilizáciu. Mali napr. spoločné kúpele a ústredne vykurované domy, stavali chrámy Jupiterovi i Junóne. O ich prítomnosti svedčia bohaté vykopávky, medzi nimi aj veľké kamenné sarkofágy s reliéfmi, do ktorých ukladali vojenských veliteľov, ich manželky a bohatých Rimanov na večný sen...

Satyr z rímskej trojnožky, múzeum Piešťany.

   Na konci 4. storočia rímsky svet sa naozaj zrútil, a potom pomaly zhasínalo aj svetlo antickej civilizácie nad slovenským územím. Nastávalo búrlivé obdobie „sťahovania národov". Trvalo skoro pol druha storočia a na Slovensku ako v zrýchlenom filme sa mihali desiatky málo známych germánskych kmeňov. Niekedy v rokoch 405 - 406 strhli germánski Vandali a Alani, hľadajúc nové sídla na západe, so sebou aj Kvádov. Zvyšok, ktorý ostal na Slovensku vrátil sa k starému menu Svébi - Švábi. Pred tlakom Hunov sa uchyľovali a usadzovali v dolnom Pomoraví a v juhozápadnom cípe Slovenska Heruli, Skiri a Rugiovia. Panóniu zaujali Góti. Všetky tieto kmene sa dostali do vplyvu bojových nomádov starotureckého pôvodu, Hunov, vynikajúcich jazdcov. Tí prinútili aj germánske kmene usadené v Paniónii, na Slovensku a Morave, aby sa zúčastnili na lúpežných výpravách v západnej Európe. Za náčelníka Attilu, nazývaného „božím bičom", Hunia sa rozprestierala od Kaukazu až po Rýn. Roku 451 boli Huni a ich „spojenci" na hlavu porazení na Katalaunských poliach v dnešnom severovýchodnom Francúzsku. Tu vykrvácala aj značná časť Svébov - Kvádov. Napokon však germánske kmene - Góti, Skiri, Heruli, Rugiovia - vyvrátili hunskú nadvládu a založili ríšu východogermánskych kmeňov, Ostrogótov, ktorá sa však od začiatku zmietala vo vnútorných rozporoch a medzikmeňových bojoch. Na konci 5. storočia strhával drvivú väčšinu príslušníkov germánskych kmeňov usadených na Slovensku prúd Ostrogótov sťahujúcich sa na západ. V nasledujúcom storočí sa na juhozápadnom Slovensku usadili nakrátko Longobardi. Roku 568 vypravili sa na lúpežnú výpravu do Itálie - aby sa už nikdy nevrátili.
   Odišli všetci? Vyhynuli všetky tle staroveké národy, ktoré antickí spisovatelia nachádzajú na slovenskom území - Kelti, Kotini, Osi, Buri, Markomani, Kvádi, Skiri, Heruli, Rugiovia, Gepidi, Longobardi? Nie, celkom iste nie! V horských kotlinách prežili zvyšky aspoň niektorých z týchto kmeňov, aj keď iba niekoľko rodov alebo rodín. Ale stačilo to, aby odovzdali štafetu historických skúseností ďalším. Ostali tu aj nemé pamätníky minulých storočí - keltské opidá a hradiská, rímske tábory s veľkými murovanými stavbami a niekde, v Gerulate, iste aj chrámy s mohutnými kamennými stĺpmi.